Čas opustiť odvodový bonus?

Ak prijmeme metaforu, podľa ktorej je odvodový bonus – ambiciózna reforma sociálneho systému z dielne SaS – akousi „vlajkovou loďou“ programu tejto opozičnej strany, tak posledné dva roky schytáva ničivé priame zásahy. A to delostreleckými granátmi, torpédami i leteckými bombami, takže sa ledva drží na hladine.

Bloger Marián Jánoš najskôr spochybnil prepočty, na ktorých odvodový bonus stojí. Takáto reforma by zrejme nebola fiškálne neutrálna, ale spôsobila by veľký výpadok v štátnom rozpočte. Podľa ministerstva financií, ktoré zverejnilo svoju analýzu tohto konceptu na konci marca, by išlo až o 1,5 miliardy eur.

To by sa ešte dalo riešiť úpravou parametrov navrhovaného systému. Väčším politickým problémom je, že takáto zásadná reforma sociálneho systému má potenciál vniesť do spoločnosti neistotu o tom, kto si po nej polepší a kto zase pohorší.

Odvodový bonus vo všeobecnosti znamená, že súčasný systém asi 80 sociálnych dávok s 300 parametrami by sa nahradil jednou dávkou vo výške životného minima, na ktorú by mal nárok každý dospelý. U pracujúcich by klesala so stúpajúcim príjmom.

Popritom by ešte existovali mimoriadne dávky: materská, dávka pre osamelého rodiča a invalidná štátna dávka.  

Strana SaS koncept odvodového bonusu bližšie vysvetľuje TU. Veľkou prednosťou by bolo zjednodušenie sociálneho systému. Namiesto asi 315 premenných by mal podľa autorov menej ako 30 premenných.

No práve tu je filozofický spor. Mal by sociálny systém byť adresný s riešeniami, šitými na mieru pre rôzne situácie, do ktorých sa človek môže dostať, aj za cenu vyšších nákladov na jeho administráciu? Alebo dať prednosť jednému jednoduchému systému pre všetkých – aj za cenu, že individuálne situácie ľudí nebudú natoľko zohľadnené?

Rozhadzovačný alebo, naopak, výdavkovo zdržanlivý štát možno mať pri oboch modeloch. Napokon, ani odvodový bonus negarantuje, že ďalšia vláda nezavedie ďalšie dodatočné dávky, ktoré sociálny systém opäť skomplikujú. Alebo že si taký vývoj nevyžiada proste život.

Hoci SaS s kritikmi trpezlivo diskutuje a niektoré prvky svojej reformy na základe ich pripomienok upravila, odborná debata posledných dvoch rokov vyslala do spoločnosti signál, že odvodový bonus je prinajmenšom veľmi riskantný koncept. A pre liberálov sa môže stať politickým pasívom, odstrašujúcim voličov.

Okno paradigmatických zmien zavreté

Ekonomická transformácia, ktorou Slovensko prešlo od roku 1990 do roku 2006, bola navzdory všetkým problémom nevyhnutná. No vyžiadala si tiež cenu v podobe enormného „stresu z prispôsobenia“, ktorý prešiel celou spoločnosťou. Ľudia odchovaní v nehybnosti normalizačného socializmu sa museli bolestivo učiť fungovať v novom dynamickom spoločenskom systéme a mnohí si prešli neľahkými obdobiami nezamestnanosti.

SaS propaguje odvodový bonus ako „zmenu paradigmy“, nie iba ako „zmenu parametrov“. No práve v tom môže byť problém: Zdá sa, že doba paradigmatických reforiem pominula – zvlášť ak by mali ľudí bolieť – a parametrické zmeny sú možno to najďalekosiahlejšie, v čo môžu reformátori dúfať, že verejnosť strávi.

Po desaťročiach zmien sa väčšine Slovákov podarilo trochu stabilizovať svoju ekonomickú situáciu. Tí mladší majú svoje kariéry a hypotéky. Tí starší rátajú roky do dôchodku.

Posledné, po čom veľká časť spoločnosti túži, sú veľké experimenty so sociálnym systémom, s nevyspytateľnými dosahmi na ich vlastnú finančnú situáciu. Je dokonca pravdepodobné, že vysoké preferencie Smeru po všetkých tých kauzách drží na 20 percentách hlavne strach jeho voličov, že pravica po svojom návrate k moci ohrozí aj to málo na istotách, ktoré im garantujú Fico s Pellegrinim.

Obavy z odvodového bonusu môžu mať aj niektorí kmeňoví voliči pravice. Napríklad živnostníci, ktorí si ešte pamätajú, ako im v roku 2011 chcela Radičovej vláda zdvihnúť daňovo-odvodové zaťaženie pod heslom jeho zarovnania so zamestnancami. Aj vtedy sa hovorilo, že si to žiada príprava na zavedenie odvodového bonusu.

No ľudia podporujú ekonomickú pravicu, lebo si chcú ponechať väčšiu časť z toho, čo sami zarobili. Nie kvôli tomu, aby sa obetovali nejakému abstraktnému reformnému konceptu len preto, že sľubuje jednoduchosť administrácie a systémovú eleganciu, pričom nie je isté, že to naozaj dodá.

To neznamená, že pravica má rezignovať na opatrenia, ktoré sú hoci aj nepopulárne a bolestivé, ale potrebné. Akurát treba rátať s politickou realitou.

Ak aj vznikne po voľbách vláda, v ktorej bude SaS, pôjde o širokú koalíciu možno piatich-šiestich subjektov. Dosť ťažké bude vôbec dosiahnuť konsenzus o návrate k rovnej dani, nehovoriac o nových ambicióznych a riskantných projektoch. Aj keby Richard Sulík bol rovno premiér, na zavedenie odvodového bonusu nemusí nájsť podporu v koalícii s ostatnými stredo-pravými stranami.

Politické subjekty ako OĽaNO, KDH alebo Sme rodina budú totiž zvažovať dosahy aj na svojich voličov. Ak odvodový bonus nedodá, čo sľubuje, v očiach verejnosti za to zaplatí politickú cenu nielen SaS, ale aj potenciálni koaliční partneri.

Žetón do povolebných rokovaní

Ako z tejto situácie vykľučkovať so cťou? Sloboda a solidarita má výhodu v tom, že je programovou stranou. Na rozdiel od niektorých iných subjektov na politickej scéne aspoň disponuje rozpracovaným programom vo viacerých oblastiach.

Preto aj ich kritici majú čo prepočítavať a do čoho sa triafať. Mať program znamená totiž ísť s kožou na trh a riskovať odborné polemiky kvôli dokumentu, ktorý aj tak väčšina voličov nečíta.

V každom prípade, okrem odvodového bonusu je tu sedem ďalších priorít SaS vrátane Agendy 2020 pre lepšie podnikateľské prostredie či programu pre bezpečnosť a spravodlivosť. Strana by mala viac zdôrazňovať tieto prvky svojho programu.

Tiež v odvodoch a sociálnych dávkach sa dá upratovať aj bez všeobjímajúceho systémového riešenia, akým je odvodový bonus. Ak by aj SaS odložila mzdové koliesko, ešte to neznamená, že musí rezignovať na oblasť odvodov.

Pravdepodobnejšie je, že Sloboda a solidarita sa bude odvodového bonusu držať aj kvôli času a energii, ktoré do tohto konceptu investoval jej predseda Richard Sulík. No ak aj ďalšie národohospodárske inštitúcie spochybnia jeho východiská, bude lepšie vrátiť sa z kratšej cesty.

Možný je scenár, že SaS sa síce odvodového bonusu oficiálne nevzdá, no pred voľbami bude zdôrazňovať iné témy. A ak vznikne väčšina pre stredo-pravú vládu, SaS môže v rámci rokovaní o programovom vyhlásení zobchodovať vzdanie sa odvodového bonusu v prospech iných priorít strany.

Ambiciózny, no kontroverzný koncept by tak mohol liberálom poslúžiť aspoň ako vyjednávací žetón.