Pomôžte Jurajovi splniť jeho sen - znovu chodiť

Ahojte,

Volám sa Juraj Orechovský, mám 37 rokov, bývam v Nemšovej a od roku 2000 som vozíčkar. Vyrastal som ako zdravé dieťa a bol som pohybovo veľmi aktívny.

Ako sa mi to stalo?

Za Nemšovú som hral basketbal a zároveň som bol v cyklistickom tíme Spartak Dubnica v Dubnici nad Váhom. Oba športy ma veľmi bavili.

Popri tom som študoval na SOU Jilemnického v Tenčíne v odbore kuchár - čašník. Počas jedného návratu z praxe keď som cestoval domov, zachytil ma vlak. Táto nešťastná udalosť sa stala v januári 2000 a odvety sa môj život veľmi zmenil.

Našťastie som prežil ale s trvalými zdravotnými následkami – amputovali mi pravú hornú končatinu a mal som ťažké poranenie mozgu s následným opuchom. Previezli ma do Bratislavy na neurochirurgiu kde mi dávali iba minimálne šance na prežitie. To si však našťastie nepamätám. Vo vigílnej kóme som bol ďalších 18 mesiacov a vystriedal som 3 nemocnice. Nakoniec si ma rodičia zobrali domov. Jesť, piť a hlavne rozprávať som začal až po 3 rokoch od úrazu a zároveň som mal veľké preležaniny. Rodičia so mnou neustále rehabilitovali a postupne sa nám podarilo ísť aj do rehabilitačných zariadení či už do Kováčovej, Šúroviec, Čilistova alebo do Svetielka v Trenčíne.

V roku 2007 ma postretlo šťastie vo forme 3-kolesového bicykla, ktorý mi darovala jedna holandská nadácia. Odvtedy sa znovu ako tak venujem svojmu obľúbenému športu - cyklistike. Keďže nie som vôbec sebestačný; pravú ruku nemám, ľavá ruka aj noha mi nefunguje, takže si pomáham iba jednou nohou a taktiež ma veľmi podporujú moji rodičia v dôchodkovom veku.

Všetky liečenia, ktoré som absolvoval mi veľmi pomohli a preto by som chcel ísť do rehabilitačného centra Adeli, ktoré má najlepšie referencie, je to však finančne veľmi nákladné. Ak vás môj príbeh oslovil a radi by ste mi prispeli akoukoľvek čiastkou, budem Vám veľmi vďačný a s Vašou pomocou by bolo splnenie môjho priania pokračovať v terapiách a rehabilitačných pobytoch reálnejšie.

Ďakujem.

S pozdravom,

Juraj Orechovský