Zmĺkol hlas, vyschlo pero, zamrzla klávesnica. Za Jaroslavom Blahom smúti divadelné Slovensko

Nie sú to ani dva roky, keď sme na stránkach nášho portálu spoločne s kolegami blahoželali k 75. narodeninám slovenskému opernému a divadelnému historikovi, kritikovi, dramaturgovi a sprievodcovi našimi i svetovými dejinami PhDr. Jaroslavovi Blahovi. Časový interval, v inom prípade zanedbateľný, si tento raz vypýtal daň najvyššiu. Život vzácneho, šľachetného vzdelanca. Človeka s veľkým Č!

Náš (dovolím si použiť toto slovko v mene jeho rodiny, priateľov, starších i mladých kolegov, divákov, poslucháčov, priaznivcov) Jaro Blaho v nedeľu večer (14. 4. 2019), vo veku nedožitých sedemdesiatich siedmich rokov, podľahol dlhej a vážnej chorobe. Bojoval s ňou statočne, nepoddával sa, plánoval do posledných reálnych chvíľ. Mozog mu totiž pracoval na plné otáčky. Metastázy, nahlodávajúce orgán po orgáne, to však nezobrali na vedomie. Hoci s ťažko podlomeným zdravím, možno aj s vnútorným pocitom skorého naplnenia času, ale zároveň s chuťou nezištne rozdávať vedomosti a skúsenosti, pracoval kým sa dalo.

Stihol napísať kapitolu do čerstvo vydaných Dejín slovenského divadla I (Hudobné divadlo v rokoch 1928 – 1945), no v druhom zväzku už jeho meno, ako odborného recenzenta dvoch kapitol, bude v čiernom rámčeku. Aspoň jediným operným príspevkom (Beethovenov Fidelio v naštudovaní Karla Nedbala a Viktora Šulca roku 1936) sa bude podieľať na pripravovanej knižnej rekonštrukcii stovky vybraných inscenácií Slovenského národného divadla. K blížiacej sa storočnici. Žiaľ, tej sa už nedožije. Bol jedným z mála živých svedkov operných a činoherných inscenácií v bezmála troch štvrtinách existencie SND. Mal krásne plány, v rámci svojho projektu Kontinuity, predstupovať aj naďalej pred divákov a zrozumiteľne, odborne i vtipne oživovať históriu prvej slovenskej scény.

To sa už tiež nestane. Spravidla sa vyhýbam slovu nenahraditeľný. V prípade Jaroslava Blahu musím spraviť výnimku. Pretože on takým skutočne bol! Či, lepšie povedané, je a ostane. Nik pred ním a trúfam si predvídať, že ani po ňom, nedisponuje takou zásobárňou vedomostí, takým kontextovým záberom (dokázal prepojiť opernú faktografiu s divadelnou, spoločenskou, politickou), takou komunikačnou schopnosťou, dynamikou prejavu, gráciou a vtipom, ako náš Jaro Blaho. Premýšľam, čo všetko sa v jeho hlave uchovalo, ako dokázal obrovské spektrum poznatkov spracovať, rozškatuľkovať a odovzdať verejnosti. Nepodarilo sa azda len jedno. Hoci aj to bola Jarova predstava a verím, že v jeho pracovni sa koncepty nájdu. Tým dlhom je napísanie pamätí. Bol by to bezpochyby operný bestseller.

Profesijných kapitol v života Jaroslava Blahu nebolo až tak veľa, stále sa krútili okolo divadiel, no o to bohatšie sa naplnili. Nebudem kopírovať, čo si prečítate v redakčnom článku k tejto smutnej udalosti, vyzdvihnem azda len zopár rovín jeho činnosti. Chronologicky vzaté, sú to desiatky recenzií, úvah, štúdií. Nie hocakých. Bez nič nehovoriacej „vaty“, prebytočných ornamentov, či vágnych štylizácií. Len fakty a mienkotvorné úsudky. Vedel presne vyvážiť významový pomer hodnotenia hudobnej, speváckej a vizuálnej časti opernej inscenácie. Ani teatrologický diplom ho neťahal mimo toho podstatného, čím je opera jedinečná. Je nás asi viacero, o nejaký ten rok, ba až desaťročia mladších píšucich operných recenzentov, čo sa nehanbíme priznať, že Jaro bol našim vzorom.

Druhé pozastavenie sa viaže k jeho krátkemu pôsobeniu na čele banskobystrického Divadla Jozefa Gregora Tajovského. Práve vtedy sa mu podarilo na Slovensku absentujúci letný operný festival premeniť v realitu. Založil a poldruha desaťročia formoval operu na Zámockým hrách zvolenských. V rôznych fázach a s meniacimi sa tímami držal kľúč k ich ideovej podstate, dramaturgickej orientácii. Na žiadnom inom pódiu sa nevystriedalo také množstvo medzinárodne uznávaných sólistov, ochotných napríklad z mamutej a tradíciou vyšperkovanej arény vo Verone preskočiť na nič nehovoriace zvolenské „javištiatko“. A neraz im srdečná atmosféra usporiadateľov učarila tak, že sa vracali naspäť.

Jaroslav Blaho nachádzal vo vedení bystrického divadla, neskôr Štátnej opery, pochopenie a oporu. V riaditeľovi Rudolfovi Hromadovi a predovšetkým v šéfovi opery (dnes šéfdirigentovi) Mariánovi Vachovi. S ním a v spolupráci s rakúskymi Amici del belcanto, vedenými Michaelom Tanzlerom, začal kriesiť zabudnuté vážne opery talianskeho belcanta (raný Verdi, Donizetti, Bellini, ba i jeden Rossini), ktoré prešli inde už dávno svetovou renesanciou. Len na Slovensku ostali ignorované. Zámocké hry zvolenské boli Jarovou srdcovkou a neváhal ich označiť za svoje tretie dieťa. Ako to už u nás býva, aj éra ZHZ predčasne zhasla. A s ňou aj náš jediný letný operný festival pod voľným nebom. Bolo to Jarovo obrovské sklamanie, hoci to nedával najavo tak ostentatívne, ako to cítil.

A do tretice azda séria operných matiné v Slovenskom národnom divadle. Vďaka veľkému porozumeniu riaditeľov Mariána Chudovského a Slavomíra Jakubeka dostal priestor pred premiérami približovať nové naštudovania, pohovoriť si s tvorcami inscenácií, uviesť živé ukážky i historické snímky. Bola to doslova živá škola. Nabitá informáciami, kontextami, prednášaná s vtipom a nenapodobiteľným osobnostným fluidom. Škoda, že záujem verejnosti, najmä študujúcej mlade, nebol adekvátny. Prevažovalo vďačné staršie publikum. Na predpremiérové matiné nadviazal projekt Kontinuity, zameraný predovšetkým na osvetľovanie histórie opery na Slovensku. Jaro Blaho bol vždy otvorený mladej generácii, nejeden spevácky debut na doskách Opery SND sa odohral práve v jeho programoch. Kontinuity mali gradovať smerom k jubilejnej stej sezóne. Mali…

Čo by som ešte dodal? Možno o spolupráci so Slovenským rozhlasom. O nej by vedela hovoriť najmä vtedajšia redaktorka Milica Zvarová, po nej Slávo Jakubek a azda niečo i ja. Koľkože jeho jedinečných textov sa nachádza v archívoch? Koľkým reláciám dal myšlienkový náboj, obsah, zmysluplnosť. Stál, ako moderátor, pri prvých živých satelitných priamych prenosoch z Metropolitan Opery. Naraz akoby seklo. Prestal byť záujem. Ale to už patrí k zvyklostiam tejto verejnoprávnej inštitúcie.

Do súkromia sa nepatrí nahliadať. Predsa len niečo, čo napokon nie je tajné, prezradím. Jaro bol dvakrát ženatý a z každého manželstva si priniesol jedno dieťa. S Elenou Blahovou-Martišovou syna Róberta, so sopranistkou Opery SND Annou Starostovou, ktorá ťažkej, vleklej chorobe podľahla v novembri 2015, dcéru Natáliu. Viem, ako Jara trápilo, že svojich vo Francúzsku žijúcich vnukov nemal pri sebe, že ich nemohol pravidelne zasväcovať do tajov opery, ale aj historických zákutí Bratislavy. Vari ku každému domu by mal čo povedať. A ak by aj presne nevedel, vyfabuloval by vtipnú historku. V tom bol majster.

Rodina, divadelné múzy, história, šport – to boli Jarove celoživotné lásky. Opustiť tento svet pred dovŕšením sedemdesiateho siedmeho roku života je v dnešnej dobe azda priskoro. Pri diagnózach, s ktorými sa Jaroslav Blaho dlhé roky boril, to možno pochopiť. Čo je ale podstatné, jeho pozemské bytie zanechalo mimoriadne hlbokú, nezmazateľnú a jedinečnú stopu. V problematike slovenského operného diania – a nielen jeho – stál na najvyššom poschodí. Bol tam sám a pod ním prázdnota. Až potom, nech mi kolegovia prepáčia, prichádzajú ostatní. Milý Jaro, nikdy na teba nezabudneme. Ostávaš tu s nami, lebo bez teba je všetko v divadle akési fádnejšie.

Autor: Pavel Unger

video

Videovizitka Jaroslava Blaha vznikla v réžii MK SR pri príležitosti udelenia Ceny ministerky kultúry v roku 2018.

Zo zákulisia SND
Jaroslav Blaho v sérii krátkych dokumentárnych filmov mapujúcich tvorivú činnosť prvej slovenskej divadelnej scény, hovorí o Verdiho opere Dvaja Foscariovci, uvedenej v Opere SND v októbri 2010.

Jaroslav Blaho, In memoriam (6. mája 1942 – 14. apríla 2019)