Progresívci sú s Európou mimo

Európska únia prešla v poslednom desaťročí viacerými existenciálnymi skúškami. Napokon, pre vývoj v Taliansku a stav jeho bánk ani dnes nie je isté, či eurozóna prežije v súčasnej dobe. Ale ako presvedčivo argumentuje vo svojej knihe asi najzaujímavejší liberálny mysliteľ súčasnosti Ivan Krastev, ktorého uznávajú aj v našom progresívnom prostredí, skutočnou hrozbou pre prežitie EÚ nie je ani tak kríza eurozóny, Putin či brexit, ale rozdelenie, ktoré za sebou zanechala migračná vlna z roku 2015.

Teda tá vlna, ktorá sa môže ešte zopakovať – stačí sledovať dianie v Líbyi s preplnenými utečeneckými tábormi a s miestnymi pobrežnými hliadkami, ktoré momentálne zadržiavajú migračný nápor, ale to sa môže v priebehu krátkeho času opäť zmeniť.

Pri čítaní čerstvého európskeho programu koalície Progresívne Slovensko-Spolu sa však ocitnete skôr v ružovom svete idylickej Európskej únie plnej príležitostí, kde len naši politici zavinili, že ešte nemáme „nemecké platy ani rakúsku kvalitu potravín, ani škandinávske nemocnice a školy“.

Je to svet, v ktorom treba dokončiť digitalizáciu európskeho trhu, čo ročne vynesie 415 miliárd eur (!) bohatstva, podľa Macronovej predstavy ustanoviť európskeho ministra financií a ekonomiky a v ktorom sú okrem ekológie a klimatických zmien najväčším problémom internetové hoaxy a klamstvá.

Obe liberálne strany sa hrdia tým, že nie sú založené na lídroch-alfasamcoch, ale na programe, pričom sú „jedinou skutočne proeurópskou politickou silou“. Preto by sa dalo očakávať, že pred eurovoľbami predložia ambicióznejší dokument, ktorý bude aj odpoveďou na Sulíkov manifest eurorealizmu.

Európsky program PS-Spolu však neohúri ani kvantitou (je rozsiahly na úrovni tých dlhších článkov či rozhovorov v Postoji), no v slovenských podmienkach, kde vládny Smer bol schopný ísť do volieb bez akéhokoľvek programu, je aj to nadštandard.

Ale predsa len, akurát od PS-Spolu, ktoré vzhliadajú k dnešnému Berlínu alebo Parížu, by sa dalo očakávať trochu viac pozitívneho napodobňovania liberálnych zdrojov – napríklad nemecká strana Slobodných (FDP), ktorá je rovnako ako PS členom liberálnej frakcie ALDE, predstavila 65-stranový elaborát, ktorý síce bude čítať málokto, ale ktorý ukazuje, na akej úrovni a v akej hĺbke majú v strane vydiskutované základné európske témy, od digitalizácie cez poľnohospodársku, daňovú, obrannú či menovú politiku až po energetiku.

O energetickej únii nie je v programe PS-Spolu ani slovo, hoci práve v tejto oblasti by sa mohli slovenskí zástancovia čoraz užšej Únie blysnúť.

Namiesto toho proeurópski liberáli riešia, že sú „za zákaz chovu kožušinovej zveri a používania divokých zvierat v cirkusoch“.

Bojujeme proti konšpiráciám – a proti vykorisťovaniu

Takisto sa dozvedáme, že v PS-Spolu budú trvať na „dôstojnej pôrodnej a popôrodnej starostlivosti pre ženy a ich deti kdekoľvek v Európe cez dodržiavanie Baby friendly a Mother friendly štandardov“.

Boj s nelegálnou migráciou, ktorá nedávno takmer rozvrátila Schengen, je pre „jedinú skutočne proeurópsku politickú silu“ témou, ktorú je najlepšie vybaviť všeobecnými deklaráciami ako „podporujeme snahy o efektívnu a spravodlivú reformu Dublinského systému“.

Zato značne viac priestoru aj vášne vkladajú proeurópski liberáli do boja s konšpiráciami, to všetko v podobe „podpory médií, mediálnej výchovy a kultúry“ a „poriadku na sociálnych sieťach“ – v EÚ potrebujeme zvýšiť podporu pre mediálne inovácie a projekty nezávislej žurnalistiky, zavádzať mediálnu výchovu, chrániť pred „dezinformáciami a nenávistnými prejavmi“ alebo otvoriť „diskusiu o vytvorení celoeurópskeho verejnoprávneho média“.

Kým v programe koalícia PS-Spolu všeobecne hovorí o „nastavení spoločných minimálnych štandardov v sociálnej oblasti“ a o „celoeurópskych opatreniach proti sociálnemu dumpingu“, kde by malo Slovensko „zásadne zmeniť doterajší postoj“, eurokandidát progresívcov Dominik Hatiar to v Denníku N rozviedol podrobnejšie: to, čo tak veľmi potrebujeme, je zaviesť „európske minimálne mzdy“, v prvom rade preto, aby „sme zabránili vykorisťovaniu a tomu, že stále veľa pracujúcich žije v chudobe či odchádza na Západ za lepšími mzdami“.

Hatiar tiež píše o odporúčanej hranici čistej minimálnej mzdy na úrovni 60 percent čistej priemernej mzdy v krajine.

Samozrejme, progresívci to nemajú z vlastnej hlavy, ani v samotnom programe nepredstavili nič originálne, len kopírujú, čo sa hovorí v pogresívnych západoeurópskych kruhoch. Proti sociálnemu dumpingu, za európsku minimálnu mzdu a zjednocovanie ďalších sociálnych štandardov bojuje francúzsky prezident Emmanuel Macron. No a konfederácia európskych odborárov odštartovala pred dvomi rokmi kampaň proti sociálnemu dumpingu, ktorou chce dosiahnuť, aby bola minimálna mzda na 60-percentnej úrovni.

Celá táto debata je len progresívnym cirkusovým číslom, keďže šesť krajín EÚ nepozná koncept minimálnej mzdy. Volanie po samoúčelnej europeizácii je tak len ideologickým cvičením, ktoré nerieši žiaden praktický problém Slovenska: veď drvivá väčšina tých, ktorí odchádzajú za lepšími platmi zo Slovenska, tak nerobí preto, že u nás je „vykorisťovaná“ nízkou minimálnou mzdou (ktorú poberá len veľmi nízke percento zamestnancov).

Nehovoriac o tom, že v krajinách strednej a východnej Európy rastie minimálna mzda rýchlejším tempom než v západnej Európe, takže štandardy sa približujú aj bez toho, že by si to EÚ vyžadovala. Ale nemalo by ísť o príliš rýchle tempo, pretože i akademické práce preukazujú, ako zvyšovanie minimálnej mzdy do istej hranice prináša viac úžitku, no od istej hranice – a tá sa začína pri 60-percentnej úrovni voči mzdám – už viac škodí, lebo ohrozuje pracovné miesta. Napokon, toto si zjavne uvedomujú aj Miroslav Beblavý a Jozef Mihál zo Spolu, ktorí minulý rok navrhli naviazanie minimálnej mzdy na 50 percent priemernej mzdy. 

Stratení v čase

Slovenskí progresívci by sa chceli považovať za macronovskú avantgardu na Slovensku, lenže sa stratili v čase, už dávno uplynuli 90. roky s neochvajnou vierou v „ever closer Union“.

Kým Angela Merkel na Macronove utópie o spoločnej ekonomickej politike a harmonizácii sociálnych systémov reagovala tradične so skeptickým mlčaním, jej o niečo konzervatívnejšia nástupkyňa na čele CDU Annegret Kramp Karrenbauer (prezývaná AKK) Macronove návrhy v princípe odmietla.

Po tom, čo Macron začiatkom marca napísal apel na „občanov a občianky Európy“, v ktorom sa postavil proti nacionalizmom a predstavil víziu omnoho integrovanejšej Európy, AKK odpísala, že „žiadna verzia európskeho superštátu sa nevyrovná cieľu akcieschopnej Európy, ktorú tvoria suverénne členské štáty“, a že konanie európskych inštitúcií nemá „morálnu nadradenosť“ nad spoločným úsilím národných vlád. Ako okrem iného napísala: „Európsky centralizmus, európsky etatizmus, zospoločenštenie dlhov, europeizácia sociálnych systémov a minimálnej mzdy by boli nesprávnou cestou.“

Nastupujúci progresivizmus sa tvári, akoby vlastnil jedinú skutočne proeurópsku verziu budúcnosti. Našťastie to tak nie je, pretože keby to tak bolo, Európska únia by už nemala nádej.