Roger Scruton: Ospravedlňujem sa, že premýšľam

(Najskôr poznámka redakcie: Konzervatívny mysliteľ Roger Scruton bol tento týždeň odvolaný z neplateného postu poradnej komisie britskej vlády, ktorá mala prispieť k lepšej a esteticky hodnotnejšej výstavbe v Spojenom kráľovstve. Dôvodom boli jeho „neakceptovateľné vyjadrenia“ v rozhovore pre ľavicový týždenník New Statesman.

Redaktor, ktorý rozhovor robil, ho promoval na Twitteri neúplnými citátmi názorov filozofa, ktoré vyznievali tak, aby Scrutona zobrazili v čo najhoršom svetle. Po tom, ako vlna rozhorčenia na sociálnych sieťach viedla k Scrutonovmu odvolaniu, redaktor zverejnil fotku seba s fľašou šampanského a so slovami: „Ten pocit, keď sa ti podarí dosiahnuť vyhodenie pravicového rasistu a homofóba Rogera Scrutona z postu poradcu toryovskej vlády.“ Viac o tejto novinárskej manipulácii TU.

Scrutona, ktorému okrem iného podsúvajú, že jeho poznámka o Sorosovi a maďarskom židovstve bola antisemitská, sa zastal aj židovský magazín Mosaic. Podľa neho filozofove slová svedčia naopak o obave z antisemitizmu v Maďarsku.   

Roger Scruton má zvláštny vzťah k Slovensku a Českej republike. Počas komunistickej totality pomáhal organizovať podzemnú univerzitu pre disidentov v Prahe, Brne a Bratislave. Spomienky Jána Čarnogurského na tieto stretnutia nájdete TU.

S láskavým dovolením Scrutona prinášame jeho vyjadrenie k celej kauze, ako ho uverejnil magazín The Spectator.)

Dal som nedávno rozhovor magazínu New Statesman v domnienke, že ako so svojím bývalým vinárskym kritikom budú so mnou zaobchádzať s rešpektom. Tiež som si myslel, že novinár George Eaton bol úprimný, keď sa so mnou chcel rozprávať o mojom intelektuálnom živote.

Nie prvýkrát som nútený si priznať, akou chybou je pristupovať k mladým ľavičiarom, akoby boli zodpovednými ľudskými bytosťami. Nižšie prikladám svoju stručnú odpoveď na nehanebnú zbierku poznámok vytrhnutých z kontextu, pričom niektoré sú určené len na to, aby ma obvinili z myšlienkových zločinov a aby presvedčili vládu, že nie som spôsobilý predsedať komisii, ktorá mi nedávno bola zverená.

Eaton opakuje urážku, ktorá bola pôvodne vyslovená pod ochranou parlamentnej imunity, že verím v nejaký druh židovskej konšpiračnej teórie. Toto je časť prejavu o idei národného štátu, ktorý som predniesol pred Maďarskou akadémiou a v ktorom sa vyskytli príslušné slová:

„Židovská menšina, ktorá prežila nacistickú okupáciu, trpela ďalšou perzekúciou za komunistov, ale jednako o sebe aj dnes dáva aktívne vedieť. Mnohí príslušníci budapeštianskej inteligencie sú Židia a sú súčasťou rozsiahlych sietí okolo Sorosovho impéria. Medzi ľuďmi v týchto sieťach je mnoho takých, ktorí sú oprávnene podozrievaví voči nacionalizmu, považujú nacionalizmus za hlavnú príčinu tragédie strednej Európy v 20. storočí a nerozlišujú medzi nacionalizmom a oným druhom národnej lojality, ktorý som obhajoval v tomto prejave. Navyše, ako svet vie, domáci antisemitizmus stále hrá rolu v maďarskej spoločnosti a politike a je prekážkou pre to, aby sa vytvorila spoločná národná lojalita medzi etnickými Maďarmi a Židmi.“

Z dnešného pohľadu som mohol slová voliť opatrnejšie. No mojím zámerom bolo poukázať na to, že antisemitizmus sa stal v Maďarsku témou a prekážkou pre spoločnú národnú identitu.

Pokiaľ ide o Sorosovo impérium, som jedinou osobou, o ktorej viem, čo sa snažila presvedčiť Viktora Orbána, aby v Maďarsku akceptoval jeho prítomnosť, a zvlášť prítomnosť Stredoeurópskej univerzity. Neuspel som, no to je iná záležitosť. Mal by som dodať, že nie som ani Orbánov priateľ, ani jeho nepriateľ, ale poznám ho od čias, keď som jemu a jeho kolegom pomohol založiť slobodnú univerzitu ešte za komunistickej vlády.

Orbánova vtedajšia činnosť predstavovala prvý krok k oslobodeniu jeho krajiny a aj George Soros bol jedným z tých, ktorí mu pomohli. Pre Maďarsko je smutnou skutočnosťou, že sa tí dvaja pohádali a že z ich zrážky opäť povstal starý prízrak antisemitizmu. Vzhľadom na agresívne osobnosti ich dvoch je to však sotva prekvapujúce.

Potom je tam ešte islamofóbia. Zdá sa, že keď spochybňujem toto slovo a poukazujem na jeho pôvod v propagandistickej kampani Moslimského bratstva, nejako sa sám preukazujem ako vinný z prečinu, ktorý to slovo opisuje. Považujem súčasné používanie tohto slova za poľutovaniahodné, keďže naznačuje, že existuje nejaký zvláštny a iracionálny stav mysle, z ktorého pochádzajú všetky námietky voči islamu.

Ja sám odlišujem islam ako vieru a spôsob života od radikálov, ktorí páchajú zločiny v jeho mene. Cítim rešpekt a nehu k tomu prvému a nenávisť k tomu druhému. No je čoraz ťažšie, vzhľadom na súčasné zneužívanie jazyka, nastoľovať toto hľadisko alebo povzbudzovať moslimov, aby tak robili tiež.

„Homofóbia“ mi pripadá ako podobné slovo vytvorené na umlčanie všetkých diskusií o záležitosti, v ktorej sa v súčasnosti len jeden pohľad pokladá za prípustný. Očividne som kedysi napísal, že homosexualita „nie je normálna“, ale nikto mi neprezradil, kde alebo prečo je povedať to nejako urážlivé. Ryšavé vlasy tiež nie sú normálne, rovnako ani slušnosť medzi ľavicovými žurnalistami.

V knihe Sexuálna túžba (1986) som argumentoval, že homosexualita je odlišná od heterosexuality, no sama osebe nie je úchylkou. A negatívnu odozvu, ktorú mnohí majú voči homosexuálnym vzťahom, som sa snažil vysvetliť inými pojmami.

Napokon moje postrehy o Číne: Opisoval som snahu čínskej komunistickej strany dosiahnuť konformitu správania vo všetkom, čo by mohlo ohroziť jej všestrannú politickú kontrolu, a myslím, že je férové opísať to ako pokus robotizovať čínsky ľud.

Komunistická strana očakáva od každej osoby, aby kopírovala kódex správania, nespochybňovala jej autoritu a nachádzala istotu v napodobňovaní. Mnohí ľudia vidia takúto hrozbu v postoji Pekingu voči Hongkongu. Podľa môjho náhľadu je ešte oveľa dôležitejšia internácia viac ako milióna moslimských Ujgurov s cieľom očistiť ich mysle od nebezpečnej idey Boha a s cieľom preprogramovať ich namiesto toho ideou Strany. Ak toto nemáme dovolené kritizovať ako robotizáciu obetí, tak čo máme ešte dovolené kritizovať a ako?

My v Británii vstupujeme do nebezpečného stavu spoločnosti, v ktorom je priame vyslovenie úsudkov protirečiacich – alebo len zdanlivo protirečiacich – úzkoprsému súboru pravoverných názorov okamžite trestané skupinou samozvaných členov akýchsi hliadok bdelosti.

Zastrašujú nás, aby sme sa otrocky podrobili pochybnej sade oficiálnych doktrín, a vravia nám, aby sme si osvojili svetonázor, ktorý nemôžeme skúmať zo strachu, že budeme verejne ponížení cenzormi. Tento svetonázor by mohol viesť k novému a oslobodenému spoločenskému poriadku; alebo môže viesť k spoločenskej a duchovnej deštrukcii našej vlasti. Ako to máme vedieť, keď sa tak bojíme o tom diskutovať?