Ako sa Macron zrazil s Merkelovou

Brexit sa opäť odkladá. Po zasadnutí, ktoré trvalo do hlbokej noci zo stredy na štvrtok, to už ani nikoho neprekvapilo. To, že k brexitu nedôjde 12. apríla, bolo temer istotou. Otázkou skôr bolo, dokedy sa opäť odloží.

Áno, Theresa Mayová požiadala o odklad len do 30. júna, no EÚ už dala skôr najavo, že sa prikláňa k dlhšiemu odkladu. Lepšie povedané, takmer celá EÚ. Kým drvivá väčšina členských krajín na čele s Nemeckom hovorila o odklade na rok, respektíve minimálne do konca tohto roka, Francúzi spolu so Španielmi a Slovincami boli zdržanlivejší. Bol to najmä Emmanuel Macron, kto zdôrazňoval a opakoval riziká brexitovej agónie.

Prvé trhliny v jednotnom európskom fronte

Po zdĺhavých rokovaniach nakoniec vieme, že sa brexit odkladá do 31. októbra 2019. Britské médiá sa už teraz bavia paralelou, že k výstupu z Únie dôjde na Halloween. Najväčšiu radosť tak majú asi karikaturisti, ktorí si už môžu začať pripravovať celý rad strašidelných kresieb.

Tento dátum však bol vybraný aj z racionálnejšieho dôvodu. 1. novembra sa totiž začína funkčné obdobie novej Európskej komisie, ktorá by tak svoje pôsobenie začala bez prílišného zaťaženia brexitom.

Napriek tomu však nebol 31. október dátumom, ktorý si pre odklad želala väčšina Únie či dokonca samotný predseda aktuálnej Komisie Juncker. Ten si rovnako ako väčšina členských štátov želal skôr odklad minimálne do konca tohto roka. Proti sa však mimoriadne ostro postavil Emmanuel Macron a narušil tak doteraz nespochybniteľnú jednotu Únie v brexitových otázkach.

V odpore proti dlhšiemu odkladu však ostal Macron sám. Podľa svedectiev z Bruselu to ku koncu vyjednávaní vyzeralo ako nátlak dvadsiatich šiestich na jedného.

Francúzsky prezident síce nakoniec ustúpil, ale len na kompromisný odklad do konca októbra. Európske médiá si všímajú, že celý večer tak bol najmä súbojom Merkelová verzus Macron. Ich prístup k otázke brexitu by len ťažko mohol byť odlišnejší.

Merkelová verzus Macron

Pre Merkelovú ide o možné diplomatické dedičstvo jej dlhoročnej politickej kariéry. Macron je však stále len na začiatku tej svojej a dúfa, že tvrdý postup k Britom mu pomôže znovu naštartovať zaseknutý kariérny rozbeh.

Podľa The Times sa Merkelová snaží zabrániť zbytočnému poníženiu Británie, ktoré by otrávilo vzťah s kontinentálnou Európou na dlhé roky. Údajne sa aj sama vyjadrila, že sa desí predstavy, že sa jedného dňa v roku 2029 zobudí s pocitom agónie nad tým, či nemali mať európski politici viac trpezlivosti s Britániou a či sa nemali povzniesť nad momentálne frustrácie s ohľadom na to, ako ich bude spätne súdiť história.  

Asi aj vďaka svojmu občianstvu vidí Merkelová rozdelenie či trestanie krajín tvrdou diplomaciou v inom svetle ako napríklad taký Macron.                
Ten, naopak, vníma brexit a s ním súvisiace problémy ako prekážku svojich a francúzskych ambícií. Aj počas stredajších rokovaní opakoval, že Európa sa má sústrediť na vlastnú renesanciu a britské problémy ju len odvádzajú od tejto priority. Macron, samozrejme, sníva, že na čele tohto znovuzrodenia Únie bude stáť práve Francúzsko. To, že ide skôr o utkvelú predstavu, však potvrdila aj jeho izolácia počas nočných rokovaní. 

Iným zdôvodnením motivácií francúzskeho prezidenta tak môže byť fakt, že sa mu na domácej scéne v poslednom čase veľmi nedarí. Takto sa snaží rozdúchať vášne aspoň na medzinárodnej scéne.

Macron si je vedomý, že svojimi stredovými postojmi si vie stále získať značnú časť médií a estabilišmentu, a preto mu vyhovuje potvrdzovať pohľad, že za brexitom stojí najmä sprisahanie antiliberálnych síl. Do tohto naratívu mu padli viac ako vhod poznámky Jacoba Rees Mogga a ďalších tvrdých brexiterov o tom, že ak Británia zotrvá v EÚ aj po 30. júni, tak sa má snažiť aspoň čo najviac bojkotovať jej chod. 

A to napríklad vetovaním rozpočtu či obštrukciami pri voľbe eurokomisárov. Tieto reči boli akoby vodou na mlyn Macronovi. Koniec koncov, Macron a Rees Mogg v tom mali rovnaký cieľ. Možno síce za odlišných podmienok, obaja však chcú dostať Britániu z Únie čo najskôr.

Strach Bruselu z toho, kto bude premiérom po Mayovej, je však pomerne racionálny. Je možné sa domnievať, že ak by ním bol niekto ako Boris Johnson, tak by nerešpektoval doterajšie dohody, čím by posunul celý proces späť na bod nula.

Čo sa bude diať v Británii

Otázkou však je, čo spraví momentálny odklad v Británii. Teoreticky je stále možné, že k prelomu v rokovaniach o odchode z EÚ dôjde pred 23. májom a krajina sa tým vyhne nutnosti organizovania volieb do europarlamentu. To by však muselo dôjsť ku kompromisnej dohode s labouristami. To čaká málokto. Jednak by to asi nadobro rozdelilo konzervatívnu stranu.

Ale ani samotní labouristi nie sú v tejto otázke jednotní a uzatvorenie nepopulárnej dohody preto nie je priveľmi v ich záujme.

Ak sa teda nestane zázrak, je tu obrovské riziko, že odklad do 31. októbra vlastne nezmení nič. Situáciu by mohli pozmeniť predčasné voľby. Tých sa však budú konzervatívci strániť, keďže si uvedomujú, ako veľa v nich môžu stratiť.

Ďalším spôsobom, ako rozťať bludný kruh, je druhé referendum. Jeho priaznivcov však sklamal práve Macron. Pri časovom limite do konca októbra by bolo veľmi zložité takéto referendum zorganizovať. Zabraňuje tomu legislatíva, ktorá pre jeho organizovanie požaduje pomerne dlhý čas, asi 6 mesiacov. Pre ilustráciu, len samotné vybratie a schválenie referendových otázok si vyžiada viac ako mesiac a následná kampaň musí trvať najmenej 10 týždňov.

Aj skalní eurooptimisti si uvedomujú, že to do konca októbra zrejme nestíhajú. Pozorovateľ sa však nemôže vyhnúť myšlienke, že to bolo práve druhé referendum a čas na jeho organizovanie, čo mali na mysli Merkelová a Tusk, keď tlačili na dlhší odklad.

Macron však svojím postojom akoby ukázal, že on sám nemá dostatočnú dôveru, že britské, proeurópske sily ešte dokážu zvrátiť brexitový proces.

Hlavnou otázkou tak ostáva, čo vlastne rieši tento najnovší odklad a či ním Európa len neriskuje, že sa brexitová malária rozšíri z britských ostrovov aj do jej vlastných radov. Britskí politici sa predsa len budú snažiť prísť s riešením do 23. mája.

Šanca je síce malá, ale najmä konzervatívci vedia, že ak sa v krajine budú konať voľby do europarlamentu, tak to bude z ich pohľadu poriadne fiasko. A to aj kvôli tomu, že sa v týchto voľbách chystá kandidovať aj istý Nigel Farage so svojou novou stranou. A aký je jej názov? Odpoveď je jednoduchá – Brexit.