Syna nútia v škôlke spať

Rubriku výchovná poradňa sme sa rozhodli spestriť, a preto na vaše otázky či rôzne výchovné výzvy budú odpovedať aj skúsení rodičia, ktorí napíšu, ako by danú situáciu riešili oni.

Dnes teda začíname s prvou rodičovskou poradňou. Do redakcie sme dostali otázku: „Moje dieťa, predškolák, chodí do klasickej štátnej škôlky a učiteľky ho stále nútia poobede spať. A nielen to, nesmie sa ani pohnúť, inak dostane vynadané. Syn je typ, ktorý od troch rokov poobede nevie zaspať. Mám to s učiteľkami riešiť alebo mám rešpektovať z môjho pohľadu nezmyselné pravidlá škôlky?“

Čo hovoria rodičia z našej poradne na tento problém?  

Gabriela Burianková, vedie kurzy o výchove detí a o manželstve, koučka, mama šiestich detí vo veku od 6 do 26 rokov

Úplne chápem problém, ktorý opisujete. Dieťa, predškolák, zvlášť chlapec, má dve hodiny bez pohnutia ležať, čo je pre neho nekonečný čas, asi sa na to hnevá, príde domov, sťažuje sa a vy neviete, či to riešiť alebo nie, pýtate sa, čo to je za predpis...

Štátne škôlky sa riadia Štátnym vzdelávacím programom pre predprimárne vzdelávanie v materských školách. Je to dokument, ktorý okrem iného upravuje aj odpočinok detí v škôlkach. V ňom sa píše, že „minimálne trvanie odpočinku je 30 minút“.

Keď boli naše staršie deti malé a chodili do škôlky, vnímala som to tak, že sa tam dobre zahrajú, pani učiteľky im vymyslia nejakú peknú hru, pri ktorej sa čo-to naučia, povedia si básničku, zaspievajú pesničku.

Až keď som začala pracovať v škôlke, pohľad na túto prácu sa mi významne zmenil. Všetky tieto hry sú premyslené tak, aby sa deti cielene rozvíjali v mnohých oblastiach. Pani učiteľka si ich musí dôkladne naplánovať.

Navyše, predškoláci majú predškolskú prípravu, robia pracovné listy. Takže pre nich je to niečo podobné, ako keď my chodíme do práce. Preto si myslím, že tento čas odpočinku je pre ne prospešný. V tomto poobednom čase môžu deti trochu zrelaxovať, oddýchnuť si, čo sa potom prejaví v ich pohode a správaní. Koniec koncov, aj my rodičia chceme bez „úhony“ stráviť čas s našimi deťmi do večera. Unavené dieťa reaguje inak a potom aj my reagujeme inak, a tak sa nám to potom celé skomplikuje. 

Alena Davidová, riaditeľka rómskej školy v Kecerovciach, mama dvoch synov (9, 11 rokov)

Podľa mňa poobedňajší oddych nie je až taký nezmysel. Aj ja, keď si trošku poležím, som menej unavená, mám lepšiu náladu a aj som menej nervózna. Tak si myslím, že to vplýva aj na deti.

Ten negatívny prístup „nesmieš sa ani pohnúť!“ – to sa mi veľmi nezdá. Myslím, že to situáciu zhoršuje. Určite by som zašla za pani učiteľkou a porozprávala by som sa, či sa s tým dá niečo robiť. Možno by som sa skúsila opýtať, či by sa dalo z „malého“ urobiť  tichého pomocníka, ktorý pomáha pani učiteľke, kým ostatní spia.

Doma by som veľmi neuputávala pozornosť na poobedňajší spánok. Skôr by som sa pýtala na aktivity, hry, kreslenie a také predškolácke veci a pomedzi to na poobedňajší oddych (nie spánok). Ani moji chlapci nechceli ísť spať – len chvíľku „poležkať.“

Matej Šiškovič, konzultant, otec troch detí (dcéra 10 rokov, dcéra 8 rokov a syn 5 rokov)

Ak by dieťaťu v škôlke učiteľky nadávali, tak by to určite nebolo v poriadku a bolo by potrebné to riešiť bez ohľadu na okolnosti. Ak ide „len“ o striktné uplatňovanie pravidla poobedňajšieho spánku, odporúčal by som v prvom rade overiť si u učiteliek, ako majú nastavené pravidlá.

Deti totiž oddych počas dňa skutočne potrebujú, aj keď sa mu často snažia vyhnúť a najradšej by celý deň behali po ihrisku. Otázkou na diskusiu je preto asi skôr jeho dĺžka a spôsob uplatňovania. Podľa štátneho kurikula je aj v prípade predškolákov poobedňajší odpočinok povinný, jeho realizácia je ale v rukách škôlky.

U šesťročných detí by pravdepodobne postačoval aj minimálny 30-minútový odpočinok. Navyše, namiesto spánku by mohli počúvať čítanú alebo audio rozprávku, spev uspávanky alebo inú vhodnú relaxačnú hudbu. Naše dve staršie deti tiež od určitého veku nezvykli doma cez deň spať, ale dobre si poobede oddýchli práve pri počúvaní rozprávok. V uvedenom prípade by preto asi najlepšie bolo pokúsiť sa otvoriť širšiu diskusiu rodičov s učiteľkami a vedením škôlky. Je totiž na zamyslenie, ak sa mnohí predškoláci tešia do školy hlavne preto, že ich tam už nebudú nútiť cez deň spávať či nehybne a potichu hodinu až dve ležať.

Slávka Kubíková, autorka knihy Klub nerozbitných detí, mama syna a dcéry (8 a 4 rokov)

Aj my dospelí na sebe poznáme, aké je náročné nútene ležať, keď sa človeku nechce spať. Ako sa dokáže čas neznesiteľne naťahovať, keď napríklad uspávame svoje malé deti a musíme dvadsať minút pri nich potichu ležať a čakať, kým zaspia. Pre škôlkara je to ešte o dosť horšie, lebo je vo veku, v ktorom je preňho vrcholne neprirodzené nehýbať sa. Preto ja toho chlapca chápem a súcitím s ním.

Problém spánku v škôlke je problémom toho, že sa nastavujú rovnaké pravidlá pre všetky veky. Väčšina deti prirodzene prekoná potrebu denného spánku okolo štvrtého, piateho roku. Trojročným deťom sa spánok ešte veľmi zíde, no veľká väčšina predškolákov ho už nepotrebuje a núteným ležaním trpia. V susednom Rakúsku je to však v niektorých škôlkách nastavené presne opačne. Deti poobede nespávajú, čo väčšie deti veľmi ocenia, ale maličkým spánok veľmi chýba.

Foto: Andrej Lojan a archív autorov