napsal Heinrich Institoris

Vlkův  úvod:

V poslední dob mi  chodí  docela  dost krajně  zajímavých mailů. V převážné většině  ze  Slovenska. To je případ  i dnešního článku, který  jsem zařadil mimo pořadí. Váže  se  stále ještě  k tamním prezidentským volbám.  Respektive k otázce, kterou je  silně  upozaděna  nebo není vůbec komunikována, ačkoli  může  sehrát až  netušenou  roli a  uvrhnout  naše  sousedy  do  zmatků. Dr. Harabin totiž podal, po prvém kole žalobu  pro porušení  volebního zákona  k Ustavnímu soudu. Argumentuje  totiž  tím, že  jestliže  se  pan Mistrík  vzdal své kandidatury  ve prospěch Zuzany  Čaputové,  měli by  se také sečíst  jimi oběma  vynaložené prostředky na kampan a  tím  by  okamžitě  došlo k diskvalifikaci současné prezidentky.  Ona  sama popřela  okamžiku logiku Harabinova  podání a  na ní navázaná  media, což  jsou skoro všechna, jak tušíte  – sekundují ze  všech sil. Já  osobně  si myslím, že  to Dr. Harabin vidí správně  a také  jsem to komunikoval na Slobodném vysielači. Roman  Michelko je opačného názoru. Proč  ne. V  čem se s ním shodnu bezezbytku  je odhad  výsledku, k jakému dojde slovenský  US  – podání Dr. Harabina  neuspěje. Důvod? Nikoli právní. Nýbrž  prostě  nikdo nebude chtít  rušit  výsledek  voleb.  Jen a pouze  tohle rozhodne.  O  to s větším gustem publikuji originální právní rozbor, který  mi poslal nick Heinrich Institoris, v podstatě  jako k poslední instanci. Na  Slovensku s ním totiž nikde neuspěl. Takže  má premieru na Kose. Byl zařazen  aktuálně, protože  slovenské prezidentské volby  už  jedou na Kose hodně  dlouho a bud epotřeba  s evěnovat  dalším tématům.  Ale právní rozbor, který si přečtete  dnes, musí  jít  do mediálního prostoru. Bylo by  neodpovědné ho pominout.

Dobrý deň,
V súvislosti so sťažnosťou na neústavnosť alebo nezákonnosť voľby
prezidenta Slovenskej republiky podanej JUDr. Štefanom Harabinom odznelo
v laickej ale aj v odbornej verejnosti niekoľko názor popierajúcich
podstatu tejto sťažnosti. V samotných médiach odzneli len veľmi strohé
informácie o podstate tejto sťažnosti (aktuality.sk ako aj napalete.sk :
„neuskutočnili ústavným a zákonným spôsobom“), aktuálne potom sú
akékoľvek úvahy o šanci na úspech tejto sťažnosti čisté špekulácie,
skúsme si však uviesť niektoré možnosti a limity ako aj prispieť ďalšími
špekuláciami.

Spornou skutočnosťou bolo financovanie volieb a výsledky potvrdili, že
voľby vyhrávajú len najbohatší alebo tí, čo majú najbohatších za sebou.
V tomto kontexte sa javí zaujímavo vzdanie sa Ing. Mistríkom kandidatúry
niekoľko týždňov pred prvým kolom volieb (okolo 26.02.2019 – autor
neviem, kedy bol úkon vzdania sa doručený predsedovi Národnej rady
Slovenskej republiky) a otázka či vedenie kampane Ing. Mistríkom a
vzdanie sa v prospech JUDr. Čaputovej má alebo môže mať vplyv na
ústavnosť alebo zákonnosť volieb.

Vytvorme si teda niekoľko fiktívnych modelových situácií, keď samozrejme autor (a ani verejnosť) nevie ako tobolo v skutočnosti a navyše otázne bude aký skutkový stav sa podarí pred Ústavným súdom Slovenskej republiky preukázať.

A. modelová situácia : kandidát A a osoba B sa dohodnú pred
vyhlásením volieb, že kandidát A bude kandidovať a osoba B ho bude
finančne podporovať,

B. modelová situácia : kandidát A a kandidát B sa dohodnú pred
vyhlásením volieb, že obaja budú kandidovať a súčasne sa dohodnú, že
krátky čas pred prvým kolom volieb sa jeden z nich vzdá v prospech
druhého kandidáta podľa nejakého nimi zvoleného vnútorného kľúča;
dohodnú sa tiež, že sa obaja budú navzájom nefinančne podporovať,

C. modelová situácia : kandidát A a kandidát B sa dohodnú pred
vyhlásením volieb, že obaja budú kandidovať a navzájom sa budú
nefinančne podporovať; počas volebnej kampane sa dohodnú, že pred prvým
kolom volieb sa jeden z nich vzdá v prospech druhého podľa nejakého nimi
zvoleného vnútorného kľúča,

D. modelová situácia : kandidát A a kandidát B sa dohodnú pred
vyhlásením volieb, že obaja budú kandidovať a súčasne sa dohodnú, že
krátky čas pred prvým kolom volieb sa kandidát B vzdá v prospech
kandidáta A; dohodnú sa tiež, že sa obaja budú navzájom nefinančne
podporovať,

E. modelová situácia : kandidát A a kandidát B sa nedohodnú pred
vyhlásením volieb, že obaja budú kandidovať (obaja sa rozhodnú nezávisle
na sebe kandidovať); počas volebnej kampane sa jeden z nich pred prvým
kolom rozhodne vzdať v prospech druhého a súčasne sa dohodnú na
refinancovaní nákladov vzdávajúceho sa,

F. modelová situácia : kandidát A a kandidát B sa nedohodnú pred
vyhlásením volieb, že obaja budú kandidovať (obaja sa rozhodnú nezávisle
na sebe kandidovať); počas volebnej kampane sa jeden z nich pred prvým
kolom volieb rozhodne vzdať v prospech druhého a to bez dohody s druhým
kandidátom; nedohodnú na refinancovaní nákladov vzdávajúceho sa.

Ad A./ Ide o zákonom predpokladanú situáciu, je to vzťah kandidáta a
tretej strany (§ 8 z. č. 181/2014 Z. z. o volebnej kampani (ďalej tiež
„ZoVK“)). Je povinnosťou osoby B sa zaevidovať Štátnou komisiou pre
voľby a musí dodržiavať obmedzenia podľa predovšetkým § 8 ods. 7 až 15
z. č. 181/2014 Z. z. o volebnej kampani. Podpora treťou osobou môže byť
rôzna, nemusí sa jednať len o priame financovanie „tváre“ kandidáta A
(platenie bilboardov, cestovného a ubytovania kandidátovi A a pod.).
Podľa názoru autora je podporou napríklad aj vytváranie pozitívneho
obrazu o tretej osobe s tým, že táto tretia osoba je súčasťou tímu
kandidáta A. Teda to, že kandidát A je prezentovaný ako súčasťou tímu
dokonalých ľudí svedčí o jeho kvalitách, teda potom už samotná účasť v
tíme je zárukou kvality (napríklad nový model vozidla Mercedes nesie už
pri prvej prezentácii meno a kvalitu predchádzajúcich modelov napriek
tomu, že v realite nebol užívaní spotrebiteľmi). Ide o názor určite
vyvolajúci polemiku, bolo by potom zaujímavé ako by sa s týmto
vysporiadal súd a ako súd zadefinuje „činnosť … smerujúcu k propagácii
ich [pozn. autora – kandidátov] činnosti, cieľov a programu“ (§ 2 ods. 1
ZoVK), teda či finančné prostriedky budú musieť byť naložené priamo na
propagáciu kandidáta, alebo či postačuje ak budú vynaložené na
propagáciu osoby, činnosťou alebo cieľmi celkom zjavne nerozlučne
spojenej s kandidátom.

Ad B./ Je celkom zrejmé, že vôľa oboch kandidátov zúčastniť sa volieb je
podmienená (skutočnosťou, podľa nimi zvoleného vnútorného kľúča). Ani
kandidát A ani kandidát B nie sú navzájom tretími stranami, pretože
nevykonali zaevidovanie podľa § 8 ZoVK („Treťou stranou na účely tohto
zákona je fyzická osoba, fyzická osoba – podnikateľ alebo právnická
osoba, ktorá je zaevidovaná Štátnou komisiou pre voľby a kontrolu
financovania politických strán“). Súčasne však podľa § 2 ods. 3 ZoVK
„Činnosť iných subjektov ako ustanovených v odseku 1 [pozn. autora –
politická strana, politické hnutie, koalícia politických strán a
politických hnutí, kandidát a tretia strana podľa § 8] na podporu alebo
v neprospech politických strán, koalícií politických strán a kandidátov
sa v čase ustanovenom na volebnú kampaň zakazuje“. Tretia strana môže v
zákonom obmedzenom množstve vynakladať finančné prostriedky na podporu
kandidáta. Keďže však dohoda medzi kandidátmi A a B bola o nefinančnej
podpore (napr. neútočenie na program a osobu kandidáta, verbálna podpora
hodnôt protikandidáta pri sebaprezentácií a pod.), nemuseli byť navzájom
zaregistrovaní ako tretie osoby (kandidát B ako tretia osoba kandidáta A
a kandidát A ako tretia osoba kandidáta B). Navyše aj samotná volebná
kampaň je zadefinovaná ako „činnosť…za ktorú sa obvykle platí úhrada“,
za neútočenie na program a osobu a za verbálnu podporu sa obvykle úhrada
neplatí. Čo však ale so samotným vzdaním sa výslovne v prospech
konkrétneho kandidáta? Vychádzajúc z autorovho názoru na spôsob podpory
nielen ako podpory priamej ale aj nepriamej („vytváranie pozitívneho
obrazu o tretej osobe s tým, že táto tretia osoba je súčasťou tímu
kandidáta“), je potom záver taký, že v prípade situácie Ad B./ by sa
výdavky kandidáta, ktorý sa vzdal, mali započítať v prospech kandidáta,
ktorý v súťaži zostal. [Navyše, prenesúc sa do reality, v prípade v
prípade Ing. Mistríka a JUDr. Čaputovej ide o podporu tých istých
myšlienok a to podpora proatlantickej orientácie, podpora prehlbovania
spolupráce v rámci EÚ, vytesňovanie politických strán kritizujúcich a
nepraktikujúcich korupčné správanie (ĽSNS), podpora agresívnej
koristníckej medzinárodnej politiky západnej civilizácie voči zvyšku
sveta a pod..] Otázne samozrejme je, či je možné výdavky na propagáciu
činnosti, cieľov a programu vynaložené pred registráciou považovať za
výdavky v prospech kandidáta čo ostal v súťaži. Tu je potrebné dočítať
právnu normu z § 2 ods. 1 veta prvá ZoVK do konca a to vrátane textu „za
účelom získania funkcie“. Vzhľadom na dohodu kandidátov v situácií Ad
B./, obaja kandidáti vedú volebnú kampaň za účelom dosiahnutia funkcie
primárne pre seba a sekundárne pre druhého z dohody. Teda v momente keď
vykonávajú činnosť a vynakladajú finančné prostriedky, konajú tak za
účelom získania funkcie pre seba subsidiárne pre druhého. Takéto náklady
potom nie je možné započítať ako výdavky tretej strany (pôvodne
kandidáta) v prospech kandidáta čo zostal v súťaži. Inou skutočnosťou
však je, že takéto konanie by bolo obchádzanie zákona v konečnom
dôsledku vyvolávajúce nerovnosť v politickej súťaži a teda porušenie
práva na rovnaké podmienky prístupu k voleným funkciám (Čl. 30 ods. 4
Ústavy Slovenskej republiky), keď navyše zákon č. 181/2014 Z. z. o
volebnej kampani je potrebné vykladať v súlade Čl. 31 Ústavy Slovenskej
republiky vyžadujúcim umožnenie a ochranu „slobodnej súťaže politických
síl v demokratickej spoločnosti“. Pokiaľ by teda výdavky kandidáta čo sa
vzdal presahovali výšku 100 000 eur vrátane dane z pridanej hodnoty (§ 8
ods. 7 ZoVK) nešlo by síce o porušenie zákona vo forme vynakladania
finančnej podpory neregistrovanou treťou stranou, ale išlo by o
obchádzanie zákona a teda porušovanie pravidiel na slobodnej politickej
súťaže, s vedomím (dohoda o vzdaní sa pred prvým kolom) kandidáta, čo v
súťaži zostal. Pokiaľ by sa teda jeden z kandidátov chcel vzdať v
prospech iného kandidáta, nemusí sa najprv zaregistrovať ako tretia
strana kandidáta čo v súťaži zostal a až potom vyjadriť podporu,
limitovaný však bude výškou výdavkov na kampaň, teda ak vynaložil viacej
ako 100 000 eur vrátane dane z pridanej hodnoty, bude jeho podpora
obchádzaním zákona. Autor sa teda prikláňa k názoru, že pokiaľ by
sťažovateľ (v realite JUDr. Harabin) preukázal skutkový stav popísaný v
modelovej situácií, mohol by byť úspešný v konaní pred ústavným súdom,
pričom by musela byť preukázaná napríklad aj vedomosť kandidáta, čo v
súťaži zostal o presahovaní maximálne povolenej výšky výdavkov (100 000
eur) kandidáta čo sa vzdal. Situáciu by však zásadne zmenila skutočnosť,
ak by Štátna komisia poskytla kandidátovi A alebo kandidátovi B na ich
žiadosť stanovisko k pravidlám financovania volebnej kampane ohľadne
okolností vzdania sa kandidatúry v prospech druhého kandidáta a
započítania vynaložených finančných prostriedkov (§ 16 ods. 4 veta druhá
z. č. 180/ 2014 Z.z. o podmienkach výkonu volebného práva). V prípade
odsúhlasenia postupu vzdania sa v prospech druhého kandidáta a oznámení
o nezapočítavaní výdavkov vynaložených na kandidáta čo sa vzdal, na
podporu kandidáta čo v súťaží zostal, nemohol by byť vyššie popísaný
postup označený za obchádzanie zákona, keďže by bol vykonaný v súlade so
stanoviskom dohliadajúceho štátneho orgánu.

Ad C./ Situácia je od situácie Ad B./ odlišná v neexistencii dohody pred
vyhlásením volieb o vzdaní sa v prospech druhého podľa nejakého nimi
zvoleného vnútorného kľúča, keď takáto dohoda bola uzatvorená až počas
volebnej kampane. Autor má za to, že táto zmena sa premietne len do
skutočnosti, že obchádzanie zákona o maximálnej výške finančných
výdavkov by bolo výlučne k finančným prostriedkom vynaloženým po dohode
o vzdaní sa, v ostatnom sú situácia a závery zhodné so situáciou Ad B./.

Ad D./ Túto modelovú situáciu možno nazvať konšpiračnou (skôr ako tak
urobia média mainstreamu), avšak vzhľadom na to, že JUDr. Čaputová má za
sebou špičkový marketingový tím, nenechávajúci nič na náhodou, nie je
možné vylúčiť túto alternatívu. Táto situácia má z politologického a
strategicko-volebného utilitaristického pohľadu v podstate len výhody a
je víťaznou stratégiou, z právneho hľadiska, ak by sa samozrejme
skutkový stav preukázal, by išlo o zásadnú volebnú manipuláciu, ktorá
nie je trestným činom snáď len v dôsledku nedokonalosti právnej úpravy,
keď § 351 Trestného zákona chráni aktívne volebné právo a nie aj pasívne
volebné právo. Išlo by samozrejme o porušenia zákona v časti povinnosti
registrácie tretej strany a to čo je v situácii Ad B./ „len obchádzaním
zákona“ je tu priamo jeho porušením. V prípade preukázania skutkového
stavu popísaného v modelovej situácií, by sťažovateľ mal byť úspešný v
konaní pred ústavným súdom.

Ad E./ Ide o situáciu, s výnimkou dohody o refinancovaní, štandardnú a v
podstate neškodnú. Samotná dohoda o refinancovaní nákladov vzdávajúceho
sa kandidáta sa javí byť volebnou korupciou vzdávajúceho sa kandidáta (§
336a ods. 2 písm. d/ Trestného zákona), „platiacej“ (§ 336a ods. 1 písm.
d/ Trestného zákona) ako aj osoby organizujúcej obed v reštaurácii, kde
sa vzdávajúci stretol a dohodol s kandidátom, ktorý v súťaži zostal vo
forme spolupáchateľstva trestného činu – organizátor (§ 21 ods. 1 písm.
a/ Trestného zákona). Je potrebné ešte dodať, že aj keby hneď kandidát
čo v súťaži zostal nesľúbil refinancovať alebo zabezpečiť refinancovanie
nákladov kandidátovi čo v súťaži zostal, ale by počul ako osoba
organizujúca obed sa o tomto dohadovala, išlo by s najväčšou
pravdepodobnosťou o trestný čin Neprekazenia trestného činu (§ 341 ods.
1 Trestného zákona), podľa ktorého kto sa hodnoverným spôsobom dozvie,
že iný pripravuje alebo pácha zločin, na ktorý tento zákon ustanovuje
trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej desať
rokov, alebo niektorý z trestných činov korupcie uvedených v treťom
diele ôsmej hlavy osobitnej časti a spáchanie alebo dokončenie takého
zločinu alebo trestného činu neprekazí osobne alebo prostredníctvom inej
spôsobilej osoby, alebo príslušného orgánu. Samozrejme pokiaľ by nemal k
jednému z páchateľov vzťah blízkej osoby (§ 341 ods. 2 Trestného zákona)
alebo ak by oznámením porušil spovedné tajomstvo alebo tajomstvo
informácie, ktorá mu bola zverená ústne alebo písomne pod podmienkou
mlčanlivosti ako osobe poverenej pastoračnou činnosťou, alebo zákonom
uznanú povinnosť mlčanlivosti (§ 341 ods. 3 písm. a/ a b/ Trestného
zákona). Ostávalo by potom už len veriť, že kandidát čo by bol svedkom
takéhoto rozhovoru by bol slušný a bol by kandidátom čo sa nebojí a
oznámil by tento trestný čin.

Ad F./ Ide o situáciu vyskytujúcu sa v štandardnej demokracii, ktorú si
želá väčšina voličov a o ktorej ako jedinej možnej existencii dúfa,
pričom aktuálnu situáciu takto popisujú a presviedčajú o takejto realite
mainstreamové médiá.

Samozrejme autor nevie aké boli dohody medzi Ing. Mistríkom, JUDr.
Čaputovou, Mgr. Matovičom a prípade ďalšími subjektmi a či vôbec nejaké
dohody boli. Otázne tiež bude, čo všetko je tvrdené a čo všetko sa
podarí preukázať sťažovateľovi.

Ostali ešte dva neuvedené problémy, na ktoré považuje autor za vhodné
poukázať. Prvým je volebný prieskum, podľa ktorého mala JUDr. Čaputová
preferencie nad 50 %. Viacerí politológovia spochybnili vierohodnosť a
relevantnosť tohto prieskumu, nič menej však tento prieskum pomohol
vytvoriť JUDr. Čaputovej aureolu väčšinovo akceptovanej osobnosti
(bojujúcej proti zlu) ako akýsi rozprávkový rytier Bajaja v sukni bez
svojej rozporuplnej mladosti (zamlada sa Bajaja odvážnym byť veru
nejavil, na rozdiel od Dievčaťa, čo sa nebálo). Prieskumy verejnej
mienky sú štandardné skúmania názorov verejnosti, ktoré sa vykonávajú na
relevantnej vzorke. Ako také podliehajú určitým pravidlám, musí byť
dodržaná metodológia pri vytváraní dotazníka ako aj pri výbere
probandov, následne spracovanie a vyhodnotenie údajov tiež podlieha
vedeckým postupom. A to všetko preto, aby sa výsledky skúmaní čo
najviacej priblížili skutočnosti, aby výsledky verne zobrazovali skúmané
názory. Pokiaľ by prieskum nebol vytvorený štandardnými vedeckými
metódami, neboli by dodržané bežné postupy zabezpečujúce čo najvernejšie
zistenie názorov, nebolo by možné ho považovať za predvolebný prieskum
vykonaný inou osobou, nezúčastňujúcou sa volebnej kampane, ale bolo by
možné uvažovať nad potrebou započítať obvyklú úhradu za (skutočný)
volebný prieskum do výšky nákladov tretej strany (§ 8 ZoVK), ktorou by
bol objednávateľ tohto prieskumu, ak by si objednal jeho vykonanie
metodologicky nesprávne, prípadne by treťou stranou (§ 8 ZoVK) bola
samotná agentúra, ktorá metodologicky nesprávny prieskum urobila, ak by
metodologicky nesprávne prieskum vykonala bez objednávky nesprávnosti.
Tento názor bude odmietaný veľkou časťou odbornej verejnosti, pre svoj v
podstate arbitrárny záver, avšak ťažiskovým by bolo dokazovanie a
skúmanie súdom rôznych okolností, ktorých poznanie z tohto článku by
mohlo pôsobiť kontraproduktívne vo vzťahu k prípadnému dokazovaniu vo
veci sťažnosti JUDr. Harabina.

Ďalším (len naznačeným problémom) sú články v mainstreamových „médiách“
o jednotlivých kandidátoch. Kým pri JUDr. Čaputovej sa mainstreamové
„média“ starostlivo vyhýbali všetkým pochybnostiam (ktorých nebolo veľa)
a pokiaľ informovali, pôsobili vždy láskavo a ochranársky (vid hrot.sk)
s Catovským dôvetkom ala „vybojovala skládku v Pezinku“, o ostatných
kandidátoch mainstreamové „média“ buď vôbec alebo skoro vôbec
neinformovali, alebo informovali negatívne (aj keď pravdivo), difamačne
alebo pravdu skresľujúco. Napríklad o ĽSNS informovali zásadne ako
fašistickej strane (kvôli číselnej symbolike vo verejnosti drvivo
nepoznanej, napriek nezisteniu jedného jediného fašistického alebo
xenofóbneho kroku pri výkone mandátu predsedu BB SK), naproti čomu napr.
majetkový volebný cenzus (= oligarchizácia politiky) zaviedla
parlamentno-vládna koalícia Ing. Dzurindu z dielne ministra vnútra Ing.
Palka v roku 2004 (aktuálne potvrdená zákonom z dielne JUDr. Kaliňáka) a
obmedzenie slobody slova Trestným zákonom nedávno zrušené Ústavným súdom
Slovenskej republiky zaviedla parlamentno-vládna koalícia doc. JUDr.
Fica, CSc. z dielne ministerky spravodlivosti doc. JUDr. Žitňanskej,
PhD..

Teda po kvalitatívnom rozbore článkov v mainstreamových „médiách“
by mohla vzniknúť otázka, či sa nemajú započítať obvyklé úhrady za
zjavne nevyvážené články ako výdavky na volebnú kampaň toho ktorého
kandidáta, keďže ich cieľom nebolo informovať, ale propagovať činnosti,
ciele a program vybraných kandidátov za účelom získania funkcie
konkrétnym kandidátom a naopak vykonávať činnosť v neprospech iných
kandidátov. Obdobne by bolo zaujímavé skúmať okolnosti vydania
publikácie „Dievča, ktoré sa nebálo“ vo vzťahu k (ne)započítaným
nákladom na volebnú kampaň JUDr. Čaputovej a registrovaní tretej strany
(§ 8 ZoVK), ktorá skutočnosť by podľa edičného plánu naopak mohla
svedčať o dlhodobo pripravovanej modelovej situácií pod B. alebo D..

Ďalej sa tiež v mainstreamových médiách publikoval názor, že je možné
namietať len výsledky druhého kola volieb. Tu možno odkázať na
ustanovenia zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej
tiež „ZoOUS“). Podľa § 63a ods. 1 ZoOUS sťažnosť na neústavnosť alebo
nezákonnosť voľby prezidenta Slovenskej republiky môžu podať
navrhovatelia uvedení v § 18 ods. 1 písm. a), c) a e) a kandidát na
funkciu prezidenta Slovenskej republiky, ktorý vo voľbe neuspel. Podľa §
63a ods. 2 ZoOUS účastníkmi konania sú navrhovateľ a kandidát, ktorý bol
zvolený za prezidenta Slovenskej republiky v napadnutej voľbe. Podľa §
63b ods. 2 ZoOUS návrh podľa odseku 1 sa musí podať do desiatich dní po
oznámení výsledku voľby prezidenta Slovenskej republiky. Až v druhom
kole bola zvolená kandidátka JUDr. Čaputová a teda sa určil potenciálny
okruh účastníkov konania o sťažnosti sťažovateľa JUDr. Harabina. Lehota
na podanie sťažnosti uplynie do desiatich dní po oznámení výsledku voľby
prezidenta Slovenskej republiky a nepočíta sa od mementu, kedy kandidát
na funkciu prezidenta Slovenskej republiky neuspel. Navyše výsledkom
voľby prezidenta nie je výsledok prvého kola, ale je ním celkový
výsledok, keďže voľby prezidenta sú celok tvorený jedným kolom alebo
dvoma kolami. Až oficiálnym oznámením výsledkov volieb zákonom
predpísaným spôsobom, t.j. Štátnou komisiou podľa § 33 z. č. 180/2014
Z.z. o podmienkach výkonu volebného práva začne plynúť lehota na podanie
sťažnosti.

Naostatok ešte krátka úvaha o kandidátoch. Z volieb prezidenta je
zrejmé, že tretí sektor dlhodobo pripravoval a vyhľadával vhodné osoby
na kandidatúru za prezidenta, ide o prípravu trvajúcu nie jeden – dva
roky, ale prípravu mnohoročnú. Samozrejme p. JUDr. Čaputová nebola
jedinou osobou pripravovanou na vysokú politickú funkciu. Tretí sektor
dlhodobo a plánovito vytvára mediálne z osôb osobnosti a tieto následne
zastávajú aj politické funkcie. Liahne týchto osôb boli v 90-ych rokov v
mládežníckych politických organizáciách a následne sa presunuli do menej
nápadných vybraných treťosektorových organizácií, navonok politicky a
niekedy aj hodnotovo neutrálnych (napr. Slovenská debatná asociácia má
„cieľ podporovať kritické myslenie, otvorenosť a demokratické
občianstvo“, na svojej stránke má citáciu TGM „demokracia znamená
diskusiu“, ale toleruje členov alebo sympatizantov s fašizoidnými
myšlienkami – vid. Emil Hodál a jeho vzťah k ľuďom s inými názormi a
hodnotami a k ľuďom z iných sociálnych vrstiev, keď trest zákaz
zúčastňovať sa diskusií do konca sezóny 2018/2019 je na úrovni
Escobarovho trestu v La Catedral.). Ide o normálny priemysel, ktorý môže
robiť každý, akákoľvek skupina. Ak má samozrejme peniaze. Je potom
smutné, že na túto osobu (ako aj ďalšie v budúcnosti) sme prispeli my
všetci tak, že doc. JUDr. Fico, CSc. zo štátnych prostriedkov podporil
granty týchto treťosektorových organizácií. Mimochodom kedysi sa tieto
organizácie volali NGO – Non Government Organisation, teda nevládne,
lebo boli nezávislé od štátu a jeho štruktúr. Na autora takáto prípravka
politikov a vodcov štátu ako v budúcnosti entít podriadených nadnárodným
korporáciám síce pôsobí zvláštne, nejedná sa ale o nič protizákonné a
dokonca ani nemorálne. Nič nemorálne v kapitalistickej spoločnosti.
Neostane nič iné, len na do politiky presakujúcu profesionalizáciu
výberu kádrov, úplnú stratu autenticity v politike a vytratenie sa z
politiky skutočných ľudí, ktorí v živote niečo dokázali a čo teda aj v
krízových situáciách budú vedieť zaujať pre spoločnosť hodnotný postoj
brať ako fakt, prispôsobiť sa a pracovať s vlastnými kádrami. Určite aj
v skutočne ľavicových spoločenstvách, alebo v úprimne národných
spoločenstvách sú Ľudia, ktorých hodnotové postoje v rôznych životných
situáciách ich oprávňujú byť skutočnými prezidentmi republiky t.j.
reprezentantmi ľudí, túžiacich po mierovom spolužití národov, po
spravodlivom rozdelení zdrojov na celom svete (nielen v rámci západnej
Európy), Samozrejme nimi asi nebude médiami za milióny eur vyfabrikovaná
sladká bábika z fotkami ala Pokec, ktorá bola vedomostne len šedou myšou
tímu bojujúceho síce za spravodlivú vec proti moci peňazí, ale predsa
len boja jedného z mnohých. A nebude ním ani sudca s hypertrofovaným
egom, ktorý nedokáže prehrávať a uznať si chyby ako ani kandidát, ktorý
síce vo funkcii snáď ako jediný po roku 1989 nekradol, ale je obklopený
ľuďmi, ktorí nemajú nič spoločné s tolerantným spolužitím.