Ich úlohou bude koordinovať aktivity a priority Nemecka a Francúzska v EÚ, spoločne analyzovať návrhy legislatívy prichádzajúce z európskej úrovne. Zhromaždenie nebude mať žiadnu legislatívnu právomoc, bude však môcť navrhovať spoločné rezolúcie, ktoré potom môže prijať francúzsky a nemecký parlament.
Na budúci týždeň budú na programe citlivé témy: idea vytvárania európskej armády a riziká, ktoré môžu aj pre susedné krajiny predstavovať francúzske atómové elektrárne.
Vytvorenie spoločného parlamentu navrhla Aachenská zmluva, podpísaná v januári kancelárkou Angelou Merkelovou a prezidentom Emmanuelom Macronom. V tom čase spôsobila zmluva v „konšpiračných kruhoch“ vlnu dezinformácií. Hovorilo a písalo sa o zakladaní „novej Franskej ríše“, nemecko-francúzskom diktáte v Európe a podobných nezmysloch.
Aachenská zmluva nebola nejakým konkrétnym plánom na ovládnutie Európy (ani jej záchranu). Nebola však ani čisto symbolickým potvrdením takmer sedem desaťročí starého nemecko-francúzskeho partnerstva v európskej integrácii. Je kolekciou ambícií, možností a nástrojov.
Jedným z nich bol aj plán na vznik spoločného parlamentného zhromaždenia. Jeho úloha je poradná a koordinačná. To však, opäť, neznamená, že musí ísť o symbolickú inštitúciu, bez reálnej politickej váhy.
Tie najdôležitejšie rozhodnutia sú v Európskej únii stále v rukách členských štátov. Ak aj o nich rozhodujú európske inštitúcie, kľúčové postavenie zohráva rada, v ktorej sedia zástupcovia členských krajín.
Pravidelná výmena informácií a koordinácia – či už na úrovni vlády alebo, najnovšie, parlamentov – môže posilniť postavenie Francúzska a Nemecka, ich vplyv v rozhodovacích procedúrach únie. Koniec koncov, sila a vplyv každej krajiny v EÚ závisí od jej schopnosti vytvárať koalície, hľadať si spojencov.
Sťažovať sa na nemecko-francúzsky diktát by však bolo zbytočné. A hlúpe. Slovensko – respektíve aspoň tá jeho časť, čo neverí suverenistickým bájkam o šťastnom živote mimo jarma Bruselu – by si skôr malo zobrať niekoľko ponaučení.
Prvé je zrejmé: sila a vplyv v EÚ pochádzajú zo schopnosti spolupracovať. Len krátkozraká vláda sa snaží presadzovať svoje názory vetovaním či vyhlasuje za víťazstvo, že „zablokovala“ spoločné rozhodnutie.
Druhé je širšie. Ak Európska únia prestane byť platformou, na ktorej môžu vznikať spoločné riešenia spoločných problémov, európske politické sily, ktoré si uvedomujú hodnotu spolupráce, budú hľadať iné platformy. A budú ich hľadať s tými, od ktorých môžu očakávať konštruktívny prístup. Nie šermovanie „červenými líniami“ či „národným záujmom“.