Aktivistka z Pussy Riot: Chcem Rusko bez vojen a kupovania zahraničných politikov
„Bola som nervózna, nechcela som skončiť vo väzení. Našťastie to boli nejakí sexisti, tak ma nezatkli. Ale vzali všetkých mužov,“ spomína si na svoj prvý protest Nadežda Tolokonnikovová.
Píše KK Ottesenová, článok zverejňujeme so súhlasom The Washington Post
„Naozaj to bolí, keď chcú, aby ste sa vzdali časti svojej osobnosti,“ vraví zakladateľka punk-rockovej skupiny Pussy Riot Nadežda Tolokonnikovová. Ruská speváčka, konceptuálna umelkyňa a politická aktivistka strávila dva roky vo väzenskom pracovnom tábore po tom, čo vystúpila na nelegálnom protestnom koncerte v Moskve v roku 2012. Vlani na jeseň jej vyšla knižka Read & Riot (Čítaj a Vzdoruj).
Odkiaľ sa vo vás vzal ten rebelský duch, tá idea, že aj osamotený človek dokáže svojou aktivitou meniť veci?
Zdá sa mi, že je veľmi zvláštne, ak je niekto Rus a nemá v sebe toho rebelského ducha. Keď máte 13 či 14 rokov, začínate v škole podrobne študovať históriu Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. Vtedy začnete rebelovať a máte pocit, že to je možno niečo viac ako len hormóny, hoci vám všetci vravia, že ste hlúpy tínedžer a keď vyrastiete, upokojíte sa.
Revolúcia je v Rusku naozaj kontroverzná vec. Priniesla nám Stalina, priniesla nám veľké represie. Priniesla nám tiež rok 1937, keď bolo mnoho ľudí zabitých len tak bezdôvodne. Milujem umenie, no politikou si nie som istá, pre jej následky. Pre mňa to bolo obdobie, keď bolo Rusko skutočne o krok pred ostatnými, no bez tankov. Bez mediálnych vojen. Bez kupovania zahraničných politikov, ale zato s poéziou Maleviča, Kandinského či Majakovského.
Keď som študovala to obdobie, rozhodla som sa, že budem patriotom. Tak som. Naozaj chcem, aby moja krajina bola krok napred. Len to chcem dosiahnuť inými nástrojmi. Nie vojnou, ale kultúrou a vzdelaním. Myslím, že to boli veľmi sľubné časy, chcela by som znovu vytvoriť čosi také. Mala som totiž iba desať rokov, keď Putin prišiel k moci a sloboda sa začala rúcať.
Spomínate si, kedy ste si to prvý raz uvedomili?
To jednoducho pocítite. Mnohí si myslia, že deti tieto veci nepostrehnú. No ja som to vnímala. Čiastočne to bolo aj vďaka môjmu otcovi. V deväťdesiatych rokoch sme s ním totiž chodili na koncerty elektronickej hudby či punk-rockové festivaly. A keď bol Putin pár rokov pri moci, aj tam sa to zmenilo. Akoby to viac kontrolovali, tá energia bola zrazu úplne iná. V televízii to bolo rovnaké.
Ako dieťa som rada pozerala televíziu a v nej politické programy. A vďaka môjmu bláznivému otcovi som čítala aj politické časopisy. Vravel mi: „Nečítaj Cosmopolitan, mala by si radšej čítať o politike.“ Takže rozdiel som videla, už keď som mala dvanásť
