Spoločnosť 21. marec 2019

Alojz Hlina sa dotkol 13. komnaty katolícko-protestantských vzťahov

Lukáš Krivošík
Lukáš Krivošík
Môžu na platforme kresťanskej demokracie politicky spolupracovať kresťania, ktorí veria odlišne a teologicky majú voči sebe výhrady?
Môžu na platforme kresťanskej demokracie politicky spolupracovať kresťania, ktorí veria odlišne a teologicky majú voči sebe výhrady?
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Lukáš Krivošík

Alojz Hlina sa dotkol 13. komnaty katolícko-protestantských vzťahov
Predseda KDH Alojz Hlina. FOTO TASR – Michal Svítok

V priebehu posledného týždňa sa na blogu Postoja odohrala pozoruhodná politicko-náboženská prestrelka. Alojz Hlina zverejnil blog, v ktorom upozornil, že konkurenčná Kresťanská únia Anny Záborskej má na kandidátke do Európskeho parlamentu človeka z Kresťanského spoločenstva Milosť – podľa niektorých názorov organizácie, ktorá vykazuje znaky sekty.

Branislav Škripek z Kresťanskej únie reagoval vlastným blogom, v ktorom upozornil, že aj KDH má vo svojich radoch členku tohto spoločenstva, prípadne podporilo v minulosti ich člena ako kandidáta v komunálnych voľbách.

Alojz Hlina na Škripeka reagoval v diskusii pod jeho blogom. Daniel Šobr, dotknutý pastor Milosti, v pondelok zverejnil na našej stránke blog, v ktorom uviedol, že odstupuje z kandidátky do eurovolieb.

Či KS Milosť vykazuje sektárske tendencie, je témou na samostatný článok. Postoj sa jej bude venovať v blízkej budúcnosti.

Alojz Hlina však svojím blogom otvoril nechtiac širšiu tému. A to otázku, či na úrovni kresťanskej demokracie, respektíve konzervatívnej politiky, môžu spolupracovať kresťania, aj keď ich cirkvi voči sebe majú teologické výhrady.  

Hovorenie v jazykoch, absencia spovede i mariánskej zbožnosti, odlišný koncept krstu i nedeľnej bohoslužby, prozelytizmus, pocit výlučnosti oproti iným cirkvám, teologické vymedzovanie sa voči Katolíckej cirkvi či kritický postoj k pápežovi Františkovi... Predseda KDH ako nejaké kuriózne prejavy KS Milosť fakticky vypichol veci, ktoré sú typické aj pre štátom oficiálne registrované protestantské cirkvi. Ba časť z toho, čo spomína, má miesto dokonca aj v Katolíckej cirkvi.

Skúsme to rozobrať: S hovorením v jazykoch sa možno stretnúť aj medzi katolíckymi charizmatikmi.

Prozelytizmus, teda snaha presvedčiť inoverca ku konverzii na vlastnú vieru, je v jadre pôsobenia každej kresťanskej cirkvi vrátane tej katolíckej. Vyplýva to z Matúša 28:19-20: „Choďte teda a získavajte mi učeníkov vo všetkých národoch a krstite ich v mene Otca i Syna, i Svätého Ducha a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal.“

A pokiaľ ide o kritiku voči pápežovi Františkovi, tá sa predsa nájde aj medzi katolíkmi.

Samostatnou témou sú niektoré teologické odlišnosti, typické pre prostredie protestantských cirkví. Napríklad že krstiť sa nemajú novorodenci, ale až ľudia, ktorí dokážu vnímať evanjelium a po tom, ako sa preň vedome rozhodli. Prípadne že sa máme modliť priamo k Ježišovi, a nie k Márii či k svätým.  

Alojz Hlina sa vo svojom blogu pýta: „Chcete v rámci kampane chodiť po farnostiach a zároveň spolukandidovať s ľuďmi, ktorí útočia na iné cirkvi?“

Iste, predseda KDH má na mysli KS Milosť. No dotiahnuté do dôsledkov by takýto postoj znamenal, že katolícky volič by nikdy nemohol hlasovať za kandidačnú listinu, na ktorej sú medzi kandidátmi aj príslušníci niektorej protestantskej cirkvi. A ani protestant by nemohol hlasovať za katolíka. Veď na teologickej úrovni tieto cirkvi majú voči sebe výhrady a každá sa považuje za výnimočnú.

Lenže mali by takéto úvahy predstavovať prekážku politickej spolupráce aj tam, kde teológia je síce iná, no politický záujem príbuzný? Politická strana predsa nie je to isté, čo cirkev.

Veď napokon, každé spoločenstvo samo seba udržuje aj tým, že sa považuje za v nejakom zmysle lepšie alebo autentickejšie než tie konkurenčné. Fanúšikovia Spartaka považujú svoj tím za lepší než Slovan a opačne. A podobné je to aj medzi cirkvami.

V tomto zmysle je pochopiteľné, že niektorí katolíci považujú vlastnú cirkev „za perlu, kým ostatné za bižutériu“. Na druhej strane, súčasťou protestantskej identity je už od čias reformácie určité vymedzovanie sa voči katolicizmu.

Toto vymedzovanie môže mať podobu jemných teologických argumentov. Napríklad päť reformačných „solas“ nielen pozitívne definuje základné princípy reformačnej teológie, ale je tiež vyhranením sa voči niektorým dôležitým učeniam Katolíckej cirkvi.  

Na druhej strane, toto vymedzovanie môže mať podobu tiež silne polemických protikatolíckych predsudkov, najmä v staršej generácii. Je to 13. komnata katolícko-protestantských vzťahov. V niektorých oblastiach Slovenska bol ešte v polovici 20. storočia veľmi živý konfesionálny konflikt.

Protestantské predsudky voči katolíkom boli živené aj kolektívnou skúsenosťou s často násilne uskutočňovanou rekatolizáciou, ktoré zostávajú súčasťou historickej pamäti najmä evanjelikov a kalvínov. Prípadne skúsenosťou ľudí z menších protestantských cirkví, na ktorých ich katolícki príbuzní hľadia ako na „sektárov“, hoci sú členmi štátom uznaných cirkví s miliónmi členov po celom svete.

Ako z tohto von? Ako neprežívať Tridsaťročnú vojnu stále odznova?

Jednou z odpovedí, ktoré prinieslo 20. storočie, bol ekumenický dialóg. Jednotlivé kresťanské cirkvi nemusia zľavovať zo svojich právd, no môžu o nich diskutovať v láske.

Dôležité je tiež pochopiť, že obe strany trpeli. Tak ako sa katolíci tam, kde mali väčšinu, dopúšťali prechmatov voči protestantom, diali sa zase krivdy voči katolíkom vo väčšinovo protestantských krajinách.

Myšlienka slobody vierovyznania je odpoveďou na nikam nevedúce krvavé náboženské vojny 16. a 17. storočia. Vychádza z toho, že sekulárny štát si neosobuje pre seba ambíciu byť arbitrom duchovných právd alebo otázok posmrtného života.

Výrazom snahy o prekonanie konfesionálnych rozdielov v politike bola po druhej svetovej vojne aj myšlienka kresťanskej demokracie. Opäť platí, že ambíciou kresťanskodemokratických strán nie je prekonanie teologických rozdielov medzi jednotlivými kresťanskými cirkvami.

Tieto strany sa snažia prichádzať s politickým, ekonomickým a sociálnym programom, ktorý by vychádzal z kresťanského obrazu človeka. Prekonávanie konfesionálneho rozdelenia v politike bolo veľkou témou zvlášť Adenauerovej CDU – strany, ku ktorej sa často hlásilo aj KDH ako k svojmu vzoru.

Zároveň však platí, že slovenským kresťanským demokratom sa nikdy celkom nepodarilo podchytiť evanjelikov alebo iných protestantov. No aj tu sa dejú posuny.

Napríklad pred prvým kolom prezidentských volieb podporil verejne kandidatúru katolíka Františka Mikloška aj baptista a poslanec OĽaNO Marek Krajčí. Je to len anekdotický dôkaz, no viem o niekoľkých evanjelikálnych kresťanoch, ktorí majú teologické výhrady voči katolíckemu učeniu, no volili Františka Mikloška alebo Milana Krajniaka. Vyberali si totiž prezidenta, nie pastora. 

Konzervatívna politika na Slovensku má sama osebe dosť problémov. Nepridávajme k nim ešte aj konfesionálny konflikt.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0