Denník N

Koľko námahy treba na posledný boj?

Pankreasník vydal Absynt pod značkou Kalligram.
Pankreasník vydal Absynt pod značkou Kalligram.

Péter Esterházy sa v knihe Pankreasník vyrovnáva s rakovinou, so samotou aj s túžbou žiť. Nevyvoláva však ľútosť, skôr zapôsobí svojou úprimnosťou a neobyčajným prístupom k chorobe.

So smrťou vo svojom okolí som sa vyrovnávala svojsky. Nepripomínala som si žiadne pekné chvíle s človekom, ktorý už nežil. Skôr som sa spätne vracala v čase, do konkrétnych dní a dátumov. Hovorila som si – včera ešte žil, presne pred týždňom tu ešte bol, pred mesiacom sme sa ešte videli. Pomáhalo mi to pomaly sa zmieriť s novou skutočnosťou, prijať to, čo sa už nedá zmeniť.

Maďarský autor Péter Esterházy pracuje s časom podobne, len sám netuší, koľko mu ho ešte zostáva. V poslednej knihe Pankreasník (vyd. Absynt pod značkou Kalligram, 2018) sa vyrovnáva so svojou chorobou. Vedie si akoby denník, do ktorého si značí najskôr celé strany myšlienok. Tie sa postupne skracujú, naopak medzera medzi dňami narastá. Denník sa tak mení na poznámkový blok, v ktorom unikajú dátumy, strácajú sa vo vysilení, trápení a smútku. Jeho kniha však nevyvoláva ľútosť, skôr obdiv, pretože je výpoveďou o žití, nie umieraní.

Nevyrovnaný boj

„Karcinóm, vhodné slovo na začiatok, aj keď nezaznelo hneď, nie privčas, hoci sa nenazdávam, že by sa ho lekári stránili. Ba bol som to ja, čo sa naň rozjarene spýtal,“ začína Esterházy svoje záznamy s dátumom 24. mája 2015. Ten ohraničuje posledné obdobie maďarského autora, ktorí sa radí medzi najvýznamnejších postmoderných spisovateľov.

Narodil sa do známej uhorsko-maďarskej šľachtickej rodiny, avšak namiesto literatúry študoval matematiku, ktorá ho najskôr aj živila. Pracoval totiž v Inštitúte informatiky na ministerstve ťažkého priemyslu. V druhej polovici 70. rokov napísal svoje prvé texty, a potom sa už nevenoval ničomu inému.

K tomuto obdobiu sa vo svojej poslednej knihe nevracia, s humorom však naráža na svoju medzinárodnú slávu, ktorá mu v chorobe nijako nepomáha. Naopak, stráni sa stretnutí so známymi, na autogramiády chodí skľúčený. Nevadí mu ľútosť, ani neľútosť, len sebaľútosť mu je odporná.

Nechce počúvať naliehania priateľov, že sa musí vyliečiť. Nikomu nič nesľubuje, namiesto toho zápasí s chorobou. So svojou rakovinou vedie rozhovory, oslovuje ju prezývkami, tyká jej, aby sa jej najskôr vysmieval, neskôr ju provokoval a ku koncu prosil. Je to nevyrovnaný boj, hoci na začiatku sa zdá, že Esterházy má prevahu.

Trvá to len krátko, prichádzajú ďalšie výsledky, nové kolo chemoterapie, dlhšie pobyty v nemocnici. Dni sa roztekajú, menia na masu, z ktorej mu okrem nádoru nič nezostalo.

„Ťažko sa orientujeme v rakovinovej story. Akokoľvek sa vykrúcam, to oné sa stalo centrom môjho života. Niekedy tak, že zápolím

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Knihy

Kultúra

Teraz najčítanejšie