Danka Vilhanová

Na prvý pohľad Monika vyzerá podobne ako iné mladé dievčatá v jej veku. Pekná tmavovláska, ktorá vyštudovala psychológiu, žije v Londýne, kde od ôsmej do piatej pracuje v kancelárii, párkrát do roka cestuje do rodnej Bratislavy za rodinou a užíva si normálny život spokojnej tridsiatničky. Lenže keď niekomu len tak medzi rečou pri káve prezradí, že vo voľnom čase navrhuje fetiš spodnú bielizeň, hneď sú všetci v pozore. Jej rodina zo začiatku tiež musela rozdýchať, že ju baví takýto eroticky ladený koníček, aj dnes si vypočuje pichľavé otázky, prečo ju tak zaujímajú podprsenky či nohavičky, ale Monika sa jednoducho nedala odradiť. „Vždy som sa rada pekne obliekala a vždy sa mi páčila aj krásna spodná bielizeň. Ale tá z obchodov bola extrémne drahá alebo sa mi nepáčila. A tak mi raz napadlo, že si ju ušijem sama. U nás doma sa šilo stále a kým som bola dieťa, mama ma často obliekala do vecí, ktoré sama navrhla a vytvorila.“ Jej prvým kúskom bola klietkovaná podprsenka, keď na klasickú pušapku z obchodu našila čosi ako popruhy.

undefined

„Chcela som si pre seba vytvoriť čosi naozaj originálne a dodnes ju mám schovanú v zásuvke, aj keď si myslím, že ani náhodou originálne nevyzerá,“ smeje sa Monika. Jej druhým dielom bola čierna podprsenka s popruhmi a retiazkami, ktorú venovala do súťaže v pánskom časopise. „Jednoducho som len potrebovala tvoriť. Vyrábať kúsky, aké nikto nemá, a erotická bielizeň sa mi zdala ako dobrý nápad,“ spomína na časy spred troch rokov, keď ešte netušila, že si raz vytvorí vlastnú značku zameranú na fetiš kúsky. Monika priznáva, že sa orientuje predovšetkým na erotickú bielizeň a špeciálne rada vytvára takú, ktorá je vhodná na sexuálne hry. Ako to vyzerá, keď vymýšľa nové modely? „Ja milujem sýte farby aj kombináciu viacerých odtieňov, čo je v tejto brandži dosť neobvyklé, pretože svet fetišu je skôr o čiernej koži a strieborných reťaziach. Ale ja nemám rada, ak ma v móde zväzujú pravidlá a už vôbec nemám rada oblečenie, aké nosí každý. Som extravagantná, baví ma prekračovať hranice, tvoriť úplne bez obáv a vytvárať modely, ktoré šokujú.“

Ako dizajnérka najradšej používa kvalitný satén, kožu, čipku, vintage stuhy, zamat či mosadzné doplnky. „V Londýne mám obľúbený obchod, kde nakupujem krásne vintage materiály, ale objednávam ich aj z Ameriky, kde pre mňa dodávateľ vyrába neskutočné retiazky a prívesky. Nie sú to lacné veci, ale&nbsp;chcem, aby moje modely boli naozaj originálne a výnimočné.“ O zákazky a o to, aby na bielizni zarobila, jej vraj nikdy nešlo. Skôr chcela, aby ľudia jej modely spoznali a dozvedeli sa, že čosi také tvorí. „No keď si u mňa niekto čosi dal ušiť, potešilo ma to. Dnes dostávam objednávky z Európy aj z Ameriky a klienti ma často oslovujú cez Instagram alebo moje kúsky nájdu v londýnskych pop-up storoch.“

V čom sa bežná spodná bielizeň, akú si kúpime v obchode, líši od tej, ktorá má nálepku fetiš? Klasika je podľa Moniky vhodná na denné nosenie, zatiaľ čo tá fetiš je viac hravá, erotická a zvodná. Ženy ju nosia preto, aby v sebe a v partneroch prebudili erotickú fantáziu, prípadne sa v nej ukážu na rôznych fetiš večierkoch. „Asi závisí od ženy, čo považuje za odvážne a čo nie, pretože ja už bežnú bielizeň ani nenosím. A na tú erotickú som sa zamerala preto, lebo fetiš scéna nemá hranice a môžem sa v nej realizovať,“ vysvetľuje dizajnérka a dodáva, že jej nápady na nový kúsok nikdy nevznikajú na papieri. „Už keď nakupujem materiál, dávam si v hlave dokopy návrh. Keď mám materiál doma, hneď sa pustím do výroby a do šitia, lebo som veľmi netrpezlivá a nerada sa niečím zdržujem. Na novom kúsku pracujem niekoľko dní aj nocí, dokonca sa mi stáva, že prerábam aj hotový model, kým s ním nie som celkom spokojná. Používam pri tom síce šijací stroj, ale veľa detailov musím robiť ručne, lebo spodná bielizeň musí vyzerať dokonale do posledného detailu,“ opisuje postup, akým sa rodia jej nové kolekcie. Už dávno neplatí, že by končili v Monikinom šatníku, šikovná dizajnérka ich často vyrába na mieru a posúva ďalej. „Niekedy sa v nich objavím, no všetky idú do predaja. Aj keď sa musím priznať, že sa s nimi ťažko lúčim, najmä ak ide o limitovanú spodnú bielizeň.“

Kto si jej fetiš kolekcie kupuje najčastejšie? „Celkom obyčajné ženy, ale aj muži, ktorí ich vyberajú pre svoje partnerky a väčšinou presne vedia, akú farbu či druh im chcú objednať. Mám aj zákazníkov vo vyššom veku, ktorí si chcú takto oživiť svoj intímny život. No najčastejšie ma vyhľadávajú ženy z fetiš sveta, čiže burleskné tanečnice, dominy aj alternatívne modelky a keď som svoje najnovšie modely predstavovala v pop-up store, doslova sa na ňu vrhla skupina striptérok,“ smeje sa Monika. So ženami, ktoré milujú jej oblečenie a ktoré sa pohybujú vo svete erotiky, má len najlepšie skúsenosti.

„Väčšinou sú to umelkyne, veľmi kreatívne a sú vždy v pohode.Svoju sexualitu berú ako samozrejmosť, sú sebavedomé a hoci si privyrábajú fetiš modelingom či tancom, popri tom učia v škole, píšu knihy alebo sa venujú umeniu. Za tých pár rokov, čom som prenikla do tohto biznisu, som zistila, že ľudia, ktorí sú vyrovnaní so svojou sexualitou, sú veľmi fajn. Nemajú predsudky, nesúdia iných a keď sa trebárs pri fotení zoznámim s modelkou, ktorú mi pridelili, o hodinu sa už rozprávame ako staré kamošky,“ tvrdí mladá dizajnérka, ktorá so svojou značkou organizuje prehliadky, fotí módne kampane alebo editoriály do anglických magazínov. Okrem toho, že sa jej kolekcie predávajú v luxusnom Le Boutique Bazaar, spolupracuje s erotickými a fetiš výstavami v Anglicku, vo Francúzsku aj v Nemecku. V Prahe dokonca uviedla novú kolekciu na vlastnej prehliadke a jej modely sa objavili aj na&nbsp;titulkách v nemeckom fetiš magazíne aj v americkom umeleckom časopise. „Konkurencia? Tej sa nebojím, lebo najmä v Londýne bude o erotickú bielizeň vždy záujem. Tu je totiž veľká fetiš scéna a tunajší ľudia radi provokujú či šokujú svojimi outfitmi.“

Keďže počas bežného dňa Monika pracuje v klasickom office, túto svoju záľubu pred okolím dlho tajila. Predsa len, navrhovanie erotickej bielizne nie je bežný koníček a keď s tým začínala, musela si vypočuť aj drsné slová kritiky. „Našťastie, za tie roky sa to trošku zmenilo k lepšiemu, mnohí kolegovia mi držia palce, ale ešte aj dnes sa stáva, že niekto z nich utrúsi štipľavú poznámku. Netvrdím, že ma to nebolí, ale postupne som sa naučila nebrať to osobne. Asi už mám hrošiu kožu a znášam to o čosi lepšie. Lebo reakcie okolia zmeniť nemôžem, seba áno,“ pokračuje Monika a hoci sa jej dnes darí a značka Persephonie Ncredible sa už vo fetiš scéne stáva pojmom, tiež na začiatku prešla ťažkým obdobím. Najmä keď dorazila do Londýna, aby sa naučila po anglicky, a musela sa v cudzom svete prebíjať sama.

„Robila som čašníčku, recepčnú, šatniarku a tiež som občas bola na konci so silami. Ale som dosť tvrdohlavá na to, aby som sa len tak vzdala, a nevedela som si predstaviť, že sa vrátim domov na Slovensko a priznám, že môj odchod do sveta bola chyba. Začiatky sú jednoducho ťažké a aj teraz mávam chvíle, keď o svojej práci pochybujem. No keď mi je najhoršie, pozerám motivačné videá alebo príbehy úspešných ľudí, ktorí to dokázali.“

Hoci ju stále živí najmä džob v kancelárii, dúfa, že to sa postupne zmení a že sa raz bude na plný úväzok venovať iba svojej značke. „Začala som s tým pred tromi rokmi a prvé roky sú pre biznis najťažšie. Ale aspoň nemusím byť v strese z toho, či zarobím dosť na vyplatenie účtov. No priznávam, že je dosť ťažké cez deň byť v práci a po večeroch alebo cez víkendy navrhovať. Často to robím na úkor spánku. Keď som chystala svoju prvú prehliadku v Prahe, niekoľko nocí som nespala a modely som musela stihnúť ušiť za dva týždne. Ale potom, keď som videla tie dievčatá na móle a keď som si uvedomila, že všetko od scenára po choreografiu som vymyslela ja, bola som na seba hrdá. Je to skvelý pocit, keď si môžem povedať – vau, toto všetko si dala dokopy ty. Aj keď okolo môjho stánku na výstave či v pop-up store prejdú ľudia a ja vidím, ako sa im rozžiari tvár, pretože konečne našli niečo originálne, to sú chvíle, keď si poviem, že všetka tá námaha a prebdené noci stáli za to.“

A čo robí, keď nesedí v práci od ôsmej do piatej ani po večeroch nemusí šiť? „Chodím na jogu, venujem sa písaniu alebo objavujem nové miesta v Londýne, ktoré som ešte nevidela. Ale musím sa priznať, že môj fetiš pracovný život je oveľa pokojnejší než ten súkromný.“ Ozaj, a čo na jej netypickú záľubu hovoria chlapi? „Väčšinou ich veľmi zaujíma to, čo robím, asi aj preto, že je to trošku šteklivá a provokatívna téma, a tak sa snažím rozprávať sa s nimi o tom veľmi neutrálne. Nezniesla by som od partnera nejaké žiarlivé scény, to pri mojej práci neprichádza do úvahy. Aj preto pri sebe potrebujem silného a tolerantného muža.“

Monike zatiaľ vyhovuje aj to, že je doma na dvoch miestach. Že má základňu v Bratislave aj v Londýne. „Netúžim po živote, kde som k niečomu príliš viazaná. Možno mi v Anglicku trošku chýba rodina, ale táto krajina mi vyhovuje viac, pretože potrebujem slobodu a rada sa vyjadrujem aj oblečením. Nechcem nosiť to, čo nosia ostatní, a som dosť extravagantná. A to v Londýne nikomu neprekáža, tu nikto nič nerieši.“ Keďže v Anglicku už Monikine odvážne kúsky zákazníci poznajú, v hlave má ďalšie veľké plány. Sníva o tom, že raz z Persephonie Ncredible vytvorí európsku značku, ktorá naučí ženy viac vnímať svoju sexualitu a pomôže im získať väčšie sebavedomie. „Veľa mojich kúskov sa dá skombinovať so spodnou bielizňou, s oblečením, ale krásne vyniknú aj na nahom tele. Jednoducho chcem, aby sa ženy cítili vo svojej koži viac sexi. Ak im k tomu pomôže aj erotická bielizeň, ktorú som vytvorila ja, moja misia bude splnená.“

Šikovná Slovenka vytvára spodnú bielizeň, z ktorej je namäkko nie len londýnska fetiš scéna

Výber pre vás

Šikovná Slovenka vytvára spodnú bielizeň, z ktorej je namäkko nie len londýnska fetiš scéna

Súvisiace články

Výber pre vás