Ivan Štrpka: Už môžem tvrdiť, že som v Paríži básnikom

„Objavil som výborný komiks o hudobnom skladateľovi Erikovi Satiem, no človek má čo robiť, aby sa z takého veľkého množstva kníh nezbláznil,“ tvrdí slovenský básnik Ivan Štrpka pri pohľade na obrovskú sálu parížskeho knižného veľtrhu Livre Paris. Besedu o svojej knižke Fragment (rytierskeho) lesa absolvoval už deň predtým, a tak mal čas čiastočne preskúmať jedno z najprestížnejších knižných podujatí, ktoré od piatka do pondelka hostilo početnú slovenskú delegáciu. Bratislava tento rok figurovala v programe veľtrhu vo formáte pozvané mesto a pri tejto príležitosti sa na pulty francúzskych kníhkupectiev dostane celkom 26 nových prekladov.

21.03.2019 07:00
Ivan Štrpka Foto: ,
Ivan Štrpka na knižnom veľtrhu Livre Paris prezentoval svoju knihu Fragment (rytierskeho) lesa.
debata

Počas besedy ste povedali, že básnikovi sa nemôže stať nič lepšie, ako keď ho vydajú vo Francúzsku. Naozaj je tu básnická tradícia oveľa silnejšia ako v iných krajinách?

Keď sa pozrieme na poéziu za posledných 150 rokov, nielen v európskom, ale aj medzinárodnom meradle, Francúzsko bolo vždy v popredí a udávalo tón. Z tejto tradície vychádza aj moderná poézia, symbolizmus, avantgardný surrealizmus či severoamerická poézia, ktorá ju uplatňovala typickým drsnejším spôsobom. Paríž bol jedným z významných centier nielen čo sa týka poézie, ale kultúry a umenia všeobecne. Stretávali sa tu talentovaní ľudia z celého sveta – od Ameriky cez Afriku až po stredoeurópske a východoeurópske štáty či Áziu – aby v kreatívnej atmosfére vytvárali esenciu toho, čo je dnes neoddeliteľnou súčasťou francúzskej kultúry. V súčasnosti sa už nedá tak jednoznačne povedať, či Paríž udáva vkus, a ani to nie je dôležité. Paríž je Paríž a stále platí, že je vzácne, keď sa môže človek aspoň na chvíľku vyhlásiť v metropole Francúzska za básnika. Je nesmierne dôležité, aby sa naša tvorba ocitla aj v cudzokrajnom, napríklad vo francúzskom, kontexte. Počas 19. aj 20. storočia sa na našom kontinente miešali vplyvy z rôznych krajín a vytvárali niečo, čo ja osobne nazývam európska básnická kultúra. Tieto vplyvy pôsobia dodnes. Teraz len ide o to, aby sme našli svoj spôsob vyjadrovania, aby bol náš vklad do spoločnej európskej tradície opäť citeľný.

Cítite sa v novej čestnej pozícii – ako básnik v Paríži – príjemne?

Nechcem to preháňať. Samozrejme, že ide o trošku zveličené tvrdenie. Byť básnikom samo osebe nič zvláštne neznamená, ľahko to môže skĺznuť do nejakej pózy či klišé. Na druhej strane však nemôžem poprieť, že ma to teší. Byť básnikom v Paríži je niečo podobné, ako byť v 60. rokoch „bigbiťákom“ v Anglicku. Svetový literárny priestor je dnes zahltený rozprávaním. Sme obkľúčení románmi všetkého druhu, non-fiction, úvahami, sociológiou, psychológiou… Poézia má však napriek tomu svoje cestičky a práve vo Francúzsku je silno pestovaná a kultivovaná. Ľudia sú tu na ňu jednoducho zvyknutí. V našich končinách sa básne stále vnímajú ako nejaká čudesná figúra. Buď ich píšu mladí, alebo romanticky založení ľudia. Predsa len sme romantický národ.

Keďže neovládate francúzštinu, na preklad ste nemali dosah. Do akej miery si môže byť autor istý, že si jeho texty aj po preložení zachovajú rovnaký tón, náladu, aké do nich vložil?

Pasívne som s prekladom do kontaktu prišiel, no základnú informáciu o jeho kvalitách som dostal najmä od kompetentných ľudí. Vzhľadom na to, o aký typ textov ide, podarilo sa to výborne. Dôkazom je už len to, že zbierku básní akceptovalo renomované francúzske vydavateľstvo Le Castor Astral. Knižku prijalo aj vydavateľstvo Gallimard, no keďže mali plný edičný plán, museli by sme čakať najmenej dva roky. Už v mladosti sme si s kamarátmi hovorili, že keď nás bude vydávať Gallimard, stanú sa z nás autori, ktorí môžu fungovať kdekoľvek na svete. Ide o prestížnu kultúrnu značku, pri ktorej spozornie každý, kto sa aspoň trochu zaujíma o literatúru. Spisovateľom otvára dvere k ďalším možnostiam.

Myslíte, že to bude aj váš prípad?

Deje sa to po celom svete a pokojne sa to môže stať aj mne. Literárne informačné centrum intenzívne pracuje na tom, aby spolupráca nestagnovala a ďalej sa rozvíjala. Nemali sme v tom až takú tradíciu, chýbala dôslednosť, no to sa mení. Ešte by som sa však predsa len vrátil k samotnému prekladu. Ak ho prijali vydavateľstvá Le Castor Astral a Gallimard, svedčí to nielen o kvalitách pôvodného textu, ale aj o kvalitách prekladu. Silvia Majerská je skutočne talentovaná prekladateľka, ktorú by sme si mali vážiť. Práve kvalitní prekladatelia sú dôležitým spojovacím článkom medzi slovenskými autormi a zahraničnými vydavateľstvami. Nejde totiž o nejaký informatívny text, neutrálne tlmočenie z jedného jazyka do druhého, ale o umelecký preklad. A ten sa musí pestovať. Prekladateľ musí poznať kultúru oboch národov. A v tomto Silvia Majerská, ale aj Peter Brabenec (pri príležitosti Livre Paris preložil dve knihy Pavla Vilikovského a časť knižky Ľubomíra Liptáka, pozn. red.) vynikajú.

Ako vnímate samotný knižný veľtrh? Môže aj ten zohrať nejakú úlohu?

Veľtrh je veľtrh. Mal by ukazovať a prezentovať a ľudia by mali kupovať. Pre autorov to nie je hlavná scéna, aj keď tu vzniká veľmi živé prostredie. Páči sa mi, ako sa tu zrazu vo veľkom ocitli slovenské knihy. Vyšlo aj mnoho nových kníh vo francúzskom preklade, či už umeleckej literatúry, non-fiction, ale aj iných žánrov, o histórii Slovenska napríklad výborne píše Ľubomír Lipták. No nejde len o veľtrh, ale aj o prácu s vydavateľmi, prekladateľmi, inštitúciami. Nitky by mali odtiaľto smerovať ďalej. Slovenskú literatúru si možno všimnú ďalší vydavatelia, ďalšie médiá… Čo sa týka slovenského zastúpenia, myslím, že Literárne informačné centrum urobilo všetko, čo bolo v jeho silách, a za to mu treba poďakovať. Bol som už na rôznych literárnych akciách v zahraničí, niektoré boli výraznejšie, iné menej, no nesmieme poľaviť. Slovensko sa musí vedieť presadiť, pretože ak sa neohlásime my, nikto iný to za nás neurobí.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Francúzsko #Paríž #knižný veľtrh #LIC #preklad #Ivan Štrpka