Denník N

Miro Jaroš: Počas Superstar potreboval psychológa, dnes nerozumie, prečo má taký úspech u detí

Miro Jaroš. Foto - archív M. J.
Miro Jaroš. Foto – archív M. J.

Na youtube má jeho kanál už 200 miliónov pozretí. Keby chcel, mohol by mať koncert každý deň, a aj tak by neuspokojil dopyt. Spevák Miro Jaroš otvorene rozpráva o Superstar, konkurencii, peniazoch, neplatičoch aj o biznise s detskou tvorbou.

Známym ste sa stali v roku 2005 vďaka prvej sérii Slovensko hľadá Superstar. Tá súťaž poskytuje účinkujúcim solídny servis, ale po jej skončení obvykle nasleduje pád na hubu a realita. Spomínate si na to?

Veľmi presne. Do súťaže som šiel so snom nahrať album. Bol som chlapec z malej dedinky, ktorý odišiel do Izraela a vrátil sa práve kvôli kastingu. Netušil som, ako funguje šoubiznis. Keď nám zrazu ako finalistom poskytovali „full servis“ a nablýskané javisko, pod ktorým nám všetci tlieskali a tľapkali nás po pleciach, akí sme skvelí, nehovoriac o tom, ako našu hodnotu umelo zvyšovali sponzori, bolo logické, že som tomu podľahol.

Namýšľal som si, že už som súčasťou šoubiznisu. Vypadol som po piatom finálovom kole, napriek tomu mi Lenka Slaná z vydavateľstva povedala, že aj ja dostanem šancu nahrať album. Automaticky som to vnímal ako výhru, lebo sa mi splnilo to, s čím som tam šiel.

Viacerí finalisti mi opisovali, že to boli zlaté časy ich zárobkov.

To je pravda, aj ja som si vtedy dobre zarobil. Boli sme žiadaní a paradoxom bolo, že hoci sme mali dosť peňazí, práve vtedy nám firmy veľa vecí dávali zdarma. Nerozumel som tomu. Keď som si cez internet objednal počítač, firma sa len spýtala, či som ten Jaroš zo Superstar, a ak áno, prídu a nainštalujú mi ešte lepší model zdarma. Dnes mi je jasné, že sa to dialo, lebo si firmy cez nás robili promo.

Zaslúžili si finalisti to, čo dostávali?

Práveže mám pocit, že sme si nezaslúžili nič z toho. Spievali sme len prebraté pesničky, boli sme súčasťou šou, ale to je všetko. Až neskôr som pochopil, že je rozdiel makať na svojom úspechu a zaslúžiť si ho, a byť bábkou, ktorej všetci poklonkujú, hoci nie je dôvod.

Bolo tam vysoké riziko, že vám zo slávy prepne? Víťazka prvej série Katka Koščová mi vravela, že vám po súťaži platili šialené peniaze za minimum práce.

Bol som tam najstarší. Keď sme nastupovali, povedali nám, že ak by náhodou niekto z nás mal problém zvládnuť pozornosť verejnosti a všetok ten tlak, majú pripraveného psychológa, ktorý nám s tým pomôže. Mám pocit, že som bol prvý, kto jeho služby využil.

Prečo?

Nebol som pripravený na to, čo sa dialo. Diváci si neuvedomovali, že sme boli zavretí iba v hoteli, v televízii a na javisku. Občas nás štáb vzal za nejakým sponzorom, niekam sa najesť a opäť nás zavreli, lebo sa stále nakrúcalo.

Mali sme asi týždňovú pauzu, keď nám dovolili odísť domov, a len čo som opustil hotel, teda už bez ochranky, začali sa diať šialené veci. Ľudia sa chceli fotiť, dotknúť sa ma, ťahali ma za vlasy. Získal som pocit, že nemám ulitu, že sa nemôžem nikam pred ničím schovať.

Ponáhľal som sa do Tepličky nad Váhom, mysliac si, že v rodinnom dome, kde som mal vždy zázemie, sa schovám do detskej izby. Lenže pred bránkou už stáli zástupy fanúšikov, ktorí čakali na to, kedy sa vrátim. Začínala mi vtedy chrípka, potreboval som byť sám, ale keď som si ľahol do postele, ľudia mi ďalej vyťukávali na okno. Vtedy som si povedal, že stačilo, že toto nie je svet pre mňa.

Čo ste cítili?

Že mi začína prepínať. Len čo som sa vrátil do Bratislavy, šiel som za produkciou, že by som rád hovoril s psychológom. Potreboval som sa poradiť, ako fungovať v takomto svete.

Iný príklad – s Katkou Koščovou sme si po súťaži prenajali byt v Bratislave. Rýchlo sa roznieslo, o ktorú bytovku ide, ale keďže ľudia nevedeli, na ktorom poschodí z desiatich bývame, zvonili všetkým susedom.

Viete si predstaviť, ako sme nimi boli vnímaní. Susedia nás mali doslova v zuboch, vchod bol neustále počarbaný odkazmi. Nie, na toto som fakt nebol pripravený. Cítil som sa ako panák, na ktorého má každý nárok.

Paľo Habera ako porotca vám pritom riadne nakladal.

A ani sa mu nečudujem. Keď dnes vidím svoje vystúpenia v Superstar, buď sa smejem, alebo sa chytám za hlavu. Bol som tam hrozný. Vtedy ma Paľove vyjadrenia mrzeli, dnes viem, že mal pravdu. Možno aj on bol mojím hnacím motorom, lebo som mu strašne chcel dokázať, že na to mám.

Dokonca som mu celý šťastný poslal svoj prvý singel, lebo som túžil po jeho uznaní. Nikdy mi na to neodpovedal. Nedávno mi však napísal esemesku. Videl totiž starú finálovú zostavu v Chart show spievať hit z prvej série Kým vieš snívať. Vraj ho to dojalo a bolo to pekné. Potešilo ma to.

Každý súťažiaci má ambíciu po skončení Superstar prejsť od karaoke k vlastnej tvorbe a uspieť s ňou. Hoci ste vydali viac albumov, do prvej ligy ste neprerazili. Štvalo vás to?

Je to zvláštne, ale nie. Možno preto, že po súťaži som sa necítil neúspešný. Málokto vie, že som mal počas súťaže posunutú nosovú priehradku, preto som tam spieval nosovo a môj hlas nebol veľmi príjemný na počúvanie.

Žiaľ, takto som nahral aj svoj prvý album, až potom som bol na operácii a učil sa spievať nanovo, keďže ma na tento hendikep upozornil producent. Síce sa zo mňa nestal „áčkový“ interpret, ale prvý album bol platinový, čo prekvapilo aj vydavateľstvo.

Lenže to bola ešte „posuperstarovská“ vlna, teda zotrvačnosť.

Áno, napriek tomu ma rádiá nehrali, lebo sa im to nezdalo dosť komerčné. Keď tá vlna opadla, práve spomínaný producent Randy Gnepa ma povzbudil, aby som skúsil spievať iným hlasovým registrom, dokonca aj falzetom.

Vtedy sme nahrali skladbu Tlaková níž, a keď som ju doniesol do Fun rádia, hudobná dramaturgička povedala, že ju budú hrať. Tak vznikol môj prvý komerčný rádiový singel, ktorý sa dostal medzi desať najhranejších pesničiek, a nasledovali ďalšie úspešné skladby, dokonca pesnička Čierny dážď sa stala najhranejšou podľa IFPI.

Bol som vtedy bez peňazí, všetky pesničky som nahrával na dlh, dokonca som si musel požičiavať na nájom, ale vnútorne som bol šťastný, lebo som robil, čo som chcel. Necítil som sa ako neúspešný.

Napriek tomu sú vaša tvorba pre dospelých a tvorba pre deti dva rozdielne svety. To druhé je fenomén, spojený s ošiaľom. Ako k tomu

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie