Kubánci sa stále pozerajú na Castrovcov ako na kráľov

Na Slovensko prišla so skupinou ďalších kubánskych novinárov na pozvanie slovenskej organizácie Človek v ohrození.

Nemusíte sa obávať problémov po príchode späť na Kubu?

Samozrejme, že sa problémy môžu vyskytnúť a možno ich aj očakávať. Už pri odlete z Kuby som musela absolvovať veľmi precíznu prehliadku. Okrem dôkladnej kontroly batožiny a všetkých príslušných dokladov si ma zavolali aj do špeciálnej miestnosti, kde som sa musela vyzliecť až po spodnú bielizeň. Rovnako zisťovali, či mám dostatok peňazí a či viem, kde presne budem na Slovensku ubytovaná.

Na Kube som v takzvanom regulovanom režime, čo znamená, že som pod zvýšenou kontrolou tajných agentov. Môj osobný aj profesionálny život bol ešte pred rokom pod neustálym drobnohľadom. Hoci to teraz na chvíľu utíchlo, očakávam, že po návrate zo Slovenska sa to začne celé odznova.

Ste redaktorkou nezávislého časopisu La Hora de Cuba. Ako dokážu prežiť podobné nezávislé noviny na Kube?

Z ekonomického hľadiska najmä vďaka podpore zo zahraničia. Existujú viaceré svetové organizácie, ktoré podporujú náš časopis. Nefungujeme ale ako štandardná redakcia, akú sme mohli vidieť tu na Slovensku. Nestretávame sa, lebo by to mohlo byť nebezpečné. Preto ani celkom nevieme, kto sú všetci tí ľudia, čo do časopisu píšu.

Čo sa týka jeho šírenia naprieč spoločnosťou, využívame dve možnosti: virtuálnu a tradičnú, teda z ruky do ruky cez overených priateľov. Časopis má však len sto výtlačkov a vychádza každé dva mesiace, preto je pre nás dôležitý internet. Prostredníctvom neho sa snažíme rýchlejšie reagovať na to, čo sa deje v spoločnosti, niekedy aj niekoľkokrát za deň. Využívame na to skupinu na sociálnej sieti Whatsapp a stránku na facebooku, ktorá má 2-tisíc fanúšikov. Internet je na Kube, podobne ako všetko ostatné, veľmi drahý a aj k nemu má prístup len úzky počet ľudí. A, samozrejme, je taktiež kontrolovaný vládou.

V čom vidí kubánska vláda hlavný problém s vaším časopisom?

Nefungujeme ako štandardná redakcia, nestretávame sa, lebo by to mohlo byť nebezpečné. Preto ani celkom nevieme, kto sú všetci tí ľudia, čo do časopisu píšu.

V prvom rade v tom, že píšeme pravdu a sme od vlády nezávislí. V druhom rade preto, že riaditeľ nášho časopisu, mimochodom asi jediný muž v redakcii, je zároveň regionálnym viceprezidentom Spoločnosti medziamerických novinárov (Inter American Press Association) pre Kubu.

Hoci sa náš časopis vôbec nevenuje politike a primárne pokrýva kultúrne, spoločenské a ekologické témy, skutočnosť je taká, že všetko, čo sa na Kube napíše, je automaticky politické. Problematická je aj posledná strana časopisu, na ktorej sa nachádza medzi čitateľmi mimoriadne obľúbená anketa. Zvykneme sa v nej venovať spoločenským otázkam, tomu, čo ľudí skutočne trápi, a práve ona je mnohokrát tŕňom v oku.

Akou formou vás zastrašujú?

Ide o konkrétne akcie. Keďže podmienkou publikovania v časopise je aj zverejnenie mena, nie je náročné nás vystopovať. Napríklad v prípade študentských prispievateľov časopisu dochádza často k ich zastrašovaniu a predvolávaniu na školách či k vyhrážkam predčasného ukončenia ich štúdia, ak by naďalej pokračovali s uverejňovaním článkov.

Môjho syna často predvolávajú ku školským vychovávateľom. Výhodou je, že nepijem alkohol a netrpím ani inou závislosťou, okrem mojej publikačnej činnosti teda neexistuje nič, čím by ma mohli zdiskreditovať.

Ja osobne som dostala výpoveď z práce v čase, keď som bola učiteľkou umenia. Rovnako ma vyhodili zo združenia mladých kubánskych umelcov. Veľmi časté sú zásahy aj do môjho osobného života. Môjho syna často predvolávajú ku školským vychovávateľom. Výhodou je, že nepijem alkohol a netrpím ani inou závislosťou, okrem mojej publikačnej činnosti teda neexistuje nič, čím by ma mohli zdiskreditovať.

Náš dom však ohadzovali fekáliami rovno dvakrát. Tiež som mala už skúsenosť s domovou prehliadkou, ale našťastie sa nič nenašlo. Mám stále obavy, že sa policajná prehliadka zopakuje a nepôjde už len o obyčajnú záležitosť, ale o takú, počas ktorej mi niečo úmyselne podstrčia. S istotou viem povedať aj to, že mám pridelených vlastných agentov. Po istom čase človeka vyškolia natoľko, že vie ľahko rozpoznať, kto k nim patrí. Ide o veľký psychologický nátlak.

Nebojíte sa?

Áno, bojím sa, ale stojí to za to.

Nikdy ste nezvažovali emigráciu z krajiny?

Nie, nikdy. Kým som nemala syna, tak som o tom nerozmýšľala, no teraz, keď ho už mám, som si stopercentne istá, že by som to nespravila.

Na druhej strane, na Kube je veľmi ťažké niečo zmeniť. Zvonku je to však oveľa ťažšie. V neposlednom rade náš časopis tvoríme do značnej miery pre ženy. Naším odchodom by sa mohli sčasti opustiť, pretože by mali pocit, že sme ich v tom nechali samy.

Aký je súčasný pohľad Kubáncov na Spojené štáty americké, najväčšiu kubánsku diaspóru? Sú vnímané ako nepriateľ alebo skôr krajina, do ktorej by každý najradšej emigroval?

To, čo počujeme najčastejšie, je, že Spojené štáty sú sen pre každého Kubánca, aby sa mu tam raz podarilo dostať. Keď Obama prišiel na Kubu a stretol sa s Raulom Castrom, tak práve v tom čase som robila anketu medzi ľuďmi, čo od tohto stretnutia očakávajú a ako sa podľa nich zmenia vzťahy s Amerikou. Nikto sa Ameriky nebál, všetci boli otvorení spolupráci a čakali zlepšenie situácie. Nemali strach. Netreba zabúdať ani na to, že v USA žije viac ako milión Kubáncov, ktorí posielajú domov nemalé finančné prostriedky, bez čoho by mnohé rodiny len ťažko prežili. Tunajší ľudia majú preto o Spojených štátoch celkom jasný a realistický obraz.

Ako obyčajní ľudia vnímajú dynastiu Castrovcov?

Je to veľmi čudné, ale Kubánci sa pozerajú na Castrovcov ako na imperátorov, ako na kráľov. Ľudia si nevedia jednoducho predstaviť, že by tam bol niekto iný, aj keď sa im vôbec nepáčia. Na Kube sa tiež hovorí, že radšej budeme mať zlého známeho ako dobrého neznámeho.

Skúste priblížiť situáciu na Kube po smrti Fidela Castra.

Na Kube sa hovorí, že radšej budeme mať zlého známeho ako dobrého neznámeho.

Keď Fidel zomrel, bolo cítiť v spoločnosti, že sa komunistickí lídri zľakli a báli sa. Vtedy veľmi priškrtili všetkých lídrov opozície, zakázali im napríklad vychádzať z domov, boli zvýšené policajné hliadky. Starí mocnári ukazovali ľuďom, že ruka ostáva pevná alebo ešte pevnejšia ako predtým.

Keď sa ale ľudia dozvedeli o smrti Fidela, ešte v ten večer vyšli najmä mladí do ulíc a oslavovali. Boli šťastní a očakávali zmenu. Na druhej strane časť starších obyvateľov prirodzene smútila, prežívala nostalgiu až strach, že prídu o stabilitu, respektíve o to málo, čo majú. Oni totiž všetky „výdobytky“ režimu nepripisujú komunizmu, ale práve Fidelovi.

Od roku 2018 Kuba zažíva obdobie vodcu Miguela Díaza-Canela, po dlhých rokoch sa tak skončila dynastia Castrovcov. Je rozdiel v Kube po Raulovi a smrti Fidela Castra?

V podstate je to stále to isté – zlé. Počas Fidelovho posledného životného obdobia, keď bol jeho brat Raul už oficiálne šéfom strany, dochádzalo k prvým zmenám. Za Raula prvýkrát v novodobej histórií Kuby vznikla obmedzená forma súkromného vlastníctva, začala vznikať akási vyššia vrstva obyvateľstva. Od roku 2013 mohol prúdiť zahraničný kapitál do krajiny, došlo k prílevu turistov, kultúra sa viac otvorila, športovci mohli hrať v zahraničných ligách. Asi ešte väčšia zmena však prišla teraz po nástupe prezidenta Díaza, určite väčšia ako po smrti Fidela. Opäť sa zhoršila ekonomická situácia v krajine a zastavilo sa aj to pomalé uvoľňovanie. V slobode prejavu sa však za celý čas nezmenilo vôbec nič.

Dá sa to teda zhrnúť asi tak, že epocha za Fidela znamenala všetko uzavreté a pritiahnuté nakrátko, za Raula o čosi voľnejšie, teda ľudia sa nemali vo všeobecnosti lepšie, ale niektorých sa to mohlo pozitívne dotknúť, no teraz za Díaza sa to vracia späť do starých koľají. Akémusi ďalšiemu uvoľňovaniu pomerov nič nenasvedčuje. Platí však fráza, že na Kube je komunizmus medzi ľuďmi, no kapitalizmus vo vláde.

Aká je pozícia Miguela Díaza-Canela v strane a v krajine?

Díaza nikto nenazve inak ako bábka. Je to len vykonávateľ rozhodnutí a všetci to aj cítia. Raul si ho už počas svojho druhého obdobia pripravoval ako svojho nástupcu, brával ho na zahraničné cesty, aby ho ľudia začali vnímať ako budúceho lídra.

Díazovi sa však zatiaľ nepodarilo vzbudiť emóciu, že ide o človeka, ktorý je reprezentantom kubánskeho ľudu. Napríklad keď minulý rok Kubu zasiahol hurikán, boli mestá, z ktorých Canela ľudia vyslovene vytlačili, ani ho do nich nepustili. Tí obyvatelia boli v takej mizérii, že mu tam ani ako prezidentovi nedovolili vojsť. Problémom je aj to, že okrem ľudu nie je akceptovaný ani starými komunistami.

Existuje na Kube reálna opozícia voči režimu, ktorá by ho dokázala nahradiť?

Áno, určite.

Čo teda táto opozícia robí? Kde je?

Díazovi sa však zatiaľ nepodarilo vzbudiť emóciu, že ide o človeka, ktorý je reprezentantom kubánskeho ľudu.

Je tam! (Smiech.) Nedostáva však žiaden priestor, jej členovia nie sú videní, pretože sú neustále prenasledovaní. Existuje viacero politických strán a zoskupení, ktoré majú mnohých podporovateľov. Najčastejším prejavom odporu sú predovšetkým protestné hladovky.

Opozícia medzi sebou veľmi nespolupracuje kvôli svojím obmedzeným možnostiam. Spája ich preto hlavne odpor voči komunistickému režimu. Lídri týchto politických strán však v minulosti absolvovali niekoľko politických stretnutí v zahraničí, kde viedli spoločné rozhovory. Sú aj rôzne zahraničné organizácie, ako napríklad Americko-kubánska nadácia či veľmi aktívny Španielsky výbor pre ľudské práva, ktoré činnosť opozície podporujú.

Kto patrí z opozície k tým najvýraznejším?

Jedným zo známych a umiernených lídrov je napríklad Guillermo Fariñas, prezývaný „El Coco“. No netreba zabúdať ani na Biele vdovy, ktoré chodia stále často protestovať a ide o jeden z najvýznamnejších opozičných počinov.

Toto hnutie vzniklo z protestných hladoviek. Ide predovšetkým o manželky uväznených opozičných lídrov, disidentov či ľudí, ktorí sa dostali do basy kvôli účasti na protestoch. Ženy protestujú proti ich uväzneniu tým, že sa každú nedeľu zúčastňujú na svätej omši v bielych šatách s gladiolou v ruke a potom ticho prechádzajú ulicami.

Opozičný hlas čím ďalej, tým viac získava na sile.

Očakávate v blízkom období zmenu v krajine?

Ak by sa Kubánci sami zobudili, tak možno, ale radikálnu zmenu skôr nie. Komunizmus je v krajine zakorenený veľmi dlhú dobu, takže nejakú veľkú zmenu by krajina ani veľmi neuniesla.

V roku 2015 navštívil Kubu aj pápež František. Čo znamenala táto návšteva pre náboženskú slobodu na Kube?

Hlavným posunom bolo to, že po návšteve pápeža bolo ľudom povolené chodiť do kostola bez perzekúcií.

Riešia vôbec obyčajní ľudia politiku? Nerezignovali už?

Ľudia všetko komentujú, nadávajú na vládu, denne o tom hovoria, no všetci vedia, že nič sa zásadne nezmení.

Čo teda bežných ľudí trápi najviac?

Komunizmus je v krajine zakorenený veľmi dlhú dobu, takže nejakú veľkú zmenu by krajina ani veľmi neuniesla.

Jednoznačne hlad a nedostatok jedla. Priemerný plat na Kube je 600 kubánskych pesos, v prepočte približne 24 amerických dolárov, z čoho dokáže človek vyžiť len ťažko. Na Kube stále funguje prídelový systém potravín, bez ktorého by ľudia neprežili. Človek dostane na mesiac 2,5 kila ryže, 0,25 litra oleja, kilo bieleho a kilo tmavého cukru a deti do 7 rokov majú právo aj na mlieko a pol kila hovädzieho na mesiac.

Ak ľudia nemajú dostatok peňazí a ani rodinu v zahraničí, ktorá by im finančne pomáhala, musia si privyrábať rôznymi formami, preto je na Kube veľmi rozšírená aj prostitúcia.

Aby ste si však vedeli situáciu predstaviť aj z iného uhla pohľadu, včera som volala so svojím manželom, ktorý v tom čase čakal už 45 minút v rade pred obchodom s mäsom. Hovoril mi, že rad bol stále cez pol ulice a on už celkom zúfalý si nebol vôbec istý, či mu vôbec nejaké kura zostane, keď na neho príde.

Kuba je tiež známa ako populárna turistická destinácia, ktorá ľudí láka akýmsi zastavením sa v čase. Čo znamená dovolenka pre Kubánca?

Stanovačka! (Úsmev.) Človek si nemôže dovoliť vycestovať do cudziny a, paradoxne, cena dovolenky kdekoľvek na Kube je pre Kubánca 4-násobne drahšia než pre cudzinca. A to z jedného jednoduchého dôvodu: aby sa k „raju na Kube“ nikdy nedostal. Rezorty pre zahraničných turistov majú na rozdiel od bežnej kubánskej domácnosti dostatok všetkého, od stáleho prísunu elektriny cez splachovacie záchody až po preplnené švédske stoly. Preto je veľmi dôležité, aby nič z toho, po čom bežný človek túži, no nemôže si to dovoliť, ani len nevidel.

Boli by podľa vás ľudia schopní po viac ako 70 rokoch totality žiť v demokracii? Dokázali by si vládnuť a spravovať veci verejné?

Áno aj nie. Na jednej strane je viera, na tej druhej zase pochybnosti. Určite sú na Kube stále veľmi inteligentní ľudia, ktorí by toho boli schopní. Osobne poznám Coco Fariñasa, jedného z lídrov opozície, a myslím si, že by to dokázal. Vidím v jeho politických názoroch dobrý úmysel. Je to ťažká otázka, komunistický režim tu vládne už veľmi dlhú dobu.

Na Slovensku si tento rok pripomíname 30. výročie Nežnej revolúcie, ktorá pre nás znamená pád komunistického režimu. Čo by ste Slovákom pri tejto príležitosti odkázali?

Povzbudzujem všetkých Slovákov a Slovenky, a najmä mladých ľudí, aby viac čítali a pozerali dokumenty. Aby sa nemuseli vrátiť tam, kde boli predtým. Bola som úplne šokovaná, keď som po príchode na Slovensko zistila, že v súčasnom slovenskom parlamente je politická strana, ktorá sympatizuje s fašizmom. Nerozumiem, ako je možné, že krajina, ktorá prežila vojnové hrôzy, dokáže vo svojom parlamente akceptovať niečo takéto. Spomínam si však na jeden citát, ktorý som čítala ešte ako pubertiačka: národy, ktoré nepoznajú svoju vlastnú históriu, sú odsúdené prežiť ju znova. Verím, že vám sa to nestane. 
 

Foto – Lukáš Kekelák