Keď nemá kresťan za brata kresťana (Ešte jeden odkaz Imricha Kružliaka)

Komu to pomohlo? Či to neposlúžilo hlavne (bývalým) komunistom, mečiarovcom a socialistom? 

V nedeľu 17. marca sa  bratislavskom Dóme sv. Martina uskutočnila zádušná sv. omša a osobitná spomienka na nedávno zosnulého Imricha Kružliaka, doyena slovenského exilu, politika, novinára, historika, prekladateľa a básnika. Zomrel vo veku 104 rokov. O tejto výnimočnej osobnosti bolo publikovaných viacero zaujímavých reflexií.

Keď som Imricha Kružliaka viackrát stretol doma či v Nemecku, mali sme vždy zaujímavé rozhovory. Svojím celoživotným presvedčením bol Imrich kresťanským demokratom. Kresťanstvo bolo pre neho vierou, kultúrou i svetonázorom a demokraciu považoval za najlepší systém správy verejných vecí. Naposledy sme sa stretli vo februári 2015, keď som mu bol v Unterhachingu pri Mníchove vyjadriť gratuláciu k jeho storočnici a tlmočiť pozdravy od delegátov jubilejného snemu KDH v Nitre pri 25. výročí založenia hnutia. Imrich mal vynikajúci prehľad o situácii na Slovensku i v Európe a veľmi živo sa zaujímal o politické dianie a trendy.

Z mnohých jeho odkazov sa mi v spomienkach často obnovuje jeden, ktorý je stále aktuálny. Vyjadril ho rýmom s typickou detvianskou intonáciou: „Janko, keď nemá kresťan za brata kresťana, bude mať komunistu za pána!“ Pre konzervatívnu politiku je to históriou opakovane potvrdená skúsenosť. Je to odkaz pravdivý aj dnes.

Za 30 rokov sa z KDH pre rôzne príčiny, zámery a záujmy odčlenilo viacero strán a skupín. Ako pochodili? Komu to pomohlo? Či to neposlúžilo hlavne (bývalým) komunistom, mečiarovcom a socialistom? Oslabovanie kresťanskej demokracie vždy bolo a je v záujme jej ideových oponentov a politických konkurentov. Triešteniam KDH pomáhali mediálni roztlieskavači a rozmanití politicko-ekonomickí investori. Žiadne iné hnutie takýto test životaschopnosti však neprežilo.

Nejednota v zápase o spravodlivosť býva vytrestaná. Jej dôsledkom nie je len trieštenie síl, ale hlavne nedostatok spravodlivosti – krivdy, bezprávie a korupcia – v štátnej a verejnej správe, v agrosektore, pri výstavbe diaľnic, v školstve, vede, zdravotníctve. Tým trpí a stráca celá spoločnosť okrem vyvolených a mocných. Zmárnené životy Roberta Remiáša, Jána Kuciaka, Martiny Kušnírovej a ďalších nepohodlných sú obeťami, volajúcimi po spravodlivosti.

Keďže politika je funkciou kultúry, treba sa za príčinami pozrieť ku koreňom. Ak je slabé vedomie a svedomie spoluzodpovednosti za seba a druhých, ak chýba úsilie o spravodlivosť a dobro pre každého, mení sa kresťanstvo len na tradíciu bez živého obsahu a bez plodov. Jednota kresťanov a ľudí dobrej vôle v úsilí o spravodlivosť je dôležitý etický imperatív a spoločenský cieľ. Takáto jednota je potrebná a je možná. Je výzvou pre všetkých – pre politikov, pre autority verejného života, predstaviteľov rôznych spoločenstiev, publicistov a pracovníkov kultúry, pre občanov.

Jej napĺňanie je síce osobitnou zodpovednosťou politikov, ale nezávisí len od nich. Kde sa však partikulárne záujmy alebo sebectvo povýšia nad spoločné dobro, tam sa končí každé politické spoločenstvo. A trpí spravodlivosť – trpia ľudia, ktorí nemajú moc.

Komunizmus a postkomunizmus bol dlho v našej časti Európy dominantným obdobím a prúdom. Kružliakova výzva k spolupatričnosti a zodpovednosti sa netýka len zápasu s touto formou totality, ktorý postupne završujeme. Narastajú aj nové ohrozenia  slobody v podobe ideológií etického relativizmu. Preto odkaz Imricha Kružliaka zostáva aktuálnym.