Počuli ste už o Maharlike?

Filipíny, ostrovný štát juhovýchodnej Ázie, nesú už od svojho objavenia v 16. storočí názov po niekdajšom španielskom kráľovi Filipovi II. Minulý týždeň však prišiel súčasný filipínsky prezident Rodrigo Duterte s návrhom premenovať svoju krajinu z Filipín na Maharliku. Oživil tak nápad zosnulého diktátora Fernanda Marcosa z roku 1978. Na obdobné nápady filipínskeho prezidenta si už obyvatelia zvykli. Platí to však aj o jeho spôsobe boja proti drogám?

Dištanc od koloniálnej minulosti

Slovo Maharlika v súčasnom jazyku miestnych obyvateľov nesie význam „kráľovskej šľachty“ či všeobecného označenia pre vzdelaného a bohatého človeka. Podľa historikov však toto slovo tiež predstavuje triedu bojovníkov, ktorá slúžila vládnucim klanom počas pre-hispánskej doby. Zmenou názvu štátu by tak išlo aj o istú formu vzdania úcty predkoloniálnemu odkazu krajiny.

Wensley Reyes, profesor histórie na Filipínskej Normalskej univerzite, uviedol, že tento krok naznačuje Duterteho antikoloniálny postoj, obdiv k diktátorovi Marcosovi, ktorý nie tak dávno vládol Filipínam pevnou rukou celých 20 rokov, ako aj vystúpenie proti Západu a jeho politickým zásahom. Prezidenta Duterteho totiž často kritizujú americké a európske krajiny pre porušovanie ľudských práv počas ním vedenej nekonvenčnej vojny proti drogám.

Reyes tiež tvrdí, že zmena názvu krajiny by mohla viesť k historickému revizionizmu a nesprávnej interpretácii dejín. „Skúmanie minulosti poskytuje lekcie, ktoré by mohli pomôcť pri budovaní národa, jej romantizovanie môže, naopak, zvádzať k sentimentalizmu a anachronizmu,“ uviedol pre Nikkei Asian Review.

Skutočné problémy krajiny

Kým by došlo k zmene názvu štátu, trvalo by to určitý čas. Návrh by si najprv vyžadoval schválenie ústavného zákona a v prípade úspechu aj jeho odobrenie verejnosťou v referende. Myšlienkou na premenovanie Filipín však vyvolal prezident Rodrigo Duterte vo svojej vlasti mnohé protichodné reakcie. Hoci má podporu vlastného politického tábora dokonca aj na oživenie starobylej pre-hispánskej abecedy „Baybayin“, opozícia i mnohí Filipínci na sociálnych sieťach napísali, že krajina má dôležitejšie problémy než zmenu svojho názvu.

Narážali najmä na chudobu, stály nedostatok pracovných miest, rýchly rast cien, pretrvávajúci spor s Čínou o územia v Juhočínskom mori, boj proti terorizmu na ostrove Mindanao, zhoršujúcu sa slobodu médií, zdravotníctvo, no najmä (ne)spravodlivosť často spájanú s Duterteho protidrogovým bojom.

Aj keď sa zdá, že krajina zažíva vďaka reformám filipínskeho prezidenta ekonomický boom, jeho pôsobenie v úrade zatieňuje práve porušovanie ľudských práv a nezákonné zabíjanie sprevádzajúce jeho vojnu proti narkomafii. Duterte je preto skôr známy ako politik vyžívajúci sa v násilí, ktorý o masovom zabíjaní hovorí v pozitívnom zmysle slova a často odkazuje členom drogových gangov, že ich všetkých pozabíja, prípadne utopí v mori.

Kontroverzný boj s drogami

Rodrigo Duterte vedie v súčasnosti jednu z najzávažnejších kampaní proti narkotikám na svete, ktorá si vyžiadala už tisíce obetí. Prísľub odstránenia drogovej hrozby pre dobro krajiny bolo hlavným heslom jeho predvolebnej kampane. Už v priebehu niekoľkých dní od výhry v prezidentských voľbách v roku 2016 začal s metódou „spálenej zeme“ zameranej na každého, kto je podozrivý z účasti na konzumácii alebo predaji drog.

Súčasný zákon sa vzťahuje na všetky druhy nezákonných narkotík, ako je extáza, marihuana, ópium či metamfetamín. Práve metamfetamín je na Filipínach pomerne rozšírený a lokálne známy aj pod menom šabu. Kontroverzný však nie je len Duterteho spôsob vyrovnávania sa s daným problémom, ale aj forma sebaprezentácie. Titulky svetových denníkov zaplnil už na začiatku svojho mandátu prirovnávaním sa k Hitlerovi, keď sľuboval, že vyhladí 3 milióny drogovo závislých.

„Hitler zmasakroval tri milióny Židov ... existujú tri milióny drogovo závislých. Rád by som ich porazil.“ I keď podľa historikov zabili nacisti a ich spolupracovníci pred druhou svetovou vojnou a počas nej viac ako šesť miliónov Židov, tento výrok vyvolal celosvetové kritické reakcie, a to nielen zo strany nemeckej vlády či židovskej komunity.

Najväčším problém samotného boja z drogami je neriadené zabíjanie. I keď Duterte opakovane trvá na tom, že nikdy políciu neinformoval, aby vykonávala čokoľvek ilegálne – zabíjať by mala iba v sebaobrane a na vydaný príkaz – z vyšetrovania Human Rights Watch vyplýva pravý opak. Podľa zistení organizácie polícia a jej zástupcovia opakovane a cielene vykonávajú mimosúdne vraždy podozrivých z šírenia drog a následne sa neoprávnene domáhajú sebaobrany. Problematické je aj Duterteho krytie polície a bránenie v jej trestnom stíhaní práve pre mimosúdne popravy.

Medzi obeťami drogovej vojny sú však často aj deti, ktoré Duterte označil len ako „vedľajšie škody“. Proti deťom je namierený aj súčasný návrh zákona, ktorým plánuje prezident znížiť trestnoprávnu zodpovednosť zo súčasných 15 na 12 rokov (pôvodný návrh rátal so znížením až na hranicu deviatich rokov). Cieľom návrhu je zastaviť gangy, ktoré deti používajú ako súčasť svojho obchodu s drogami.

Podľa opozície však podobné opatrenia neriešia príčinu daného problému a len trestajú deti, z ktorých väčšina sa k obchodu s drogami dostala hlavne z dôvodu extrémnej chudoby. Aj preto je dnes Duterteho drogová vojna v chudobných štvrtiach Manily čoraz viac vnímaná ako vojna proti chudobným než samotným drogám. Napriek všetkému si však podľa prieskumov verejnej mienky Duterte naďalej udržuje stále vysokú dôveru.

Filipínsky prezident je tiež známy tým, že by nemal problém dať popraviť ani svojho vlastného syna Paola, ak by sa v minulosti potvrdili podozrenia opozície, že sa spolupodieľal na pašovaní drog z Číny. „Ak mám deti, ktoré sú zapletené s drogami, zabite ich, aby ľudia nemali čo povedať,“ vyslovil Duterte v prejave pred vládnymi pracovníkmi počas kauzy svojho syna, ktorý mal v tom čase 42 rokov.

„Moja objednávka je zabiť ťa, ak ťa chytili. A budem chrániť políciu, ktorá ťa zabije, ak je to pravda,“ zmienil sa Duterte na adresu svojho syna.

Kto je Rodrigo Duterte?

73-ročný filipínsky prezident prezývaný aj The Punisher (podľa marvelovskej legendy – vojenského veterána Franka Castla, ktorý po zavraždení milovaných dcér a manželiek živí hnev a chuť zabiť každého, kto sa mu postaví do cesty) na základe obdobia, v ktorom bol starostom mesta Davao. Práve v ňom začal realizovať svoju ideu protidrogovej vojny, ktorá síce znížila kriminalitu, no sama si vyžiadala množstvo obetí. Krátko po zvolení do prezidentského úradu sa totiž tiež verejne priznal, že počas svojho starostovania osobne zabil niekoľko kriminálnikov podozrivých z drogovej činnosti.

„V Davau som zvykol kriminálnikov zabíjať sám, aby som policajtom ukázal, že ak to dokážem ja, prečo by nemohli aj oni,“ cituje Duterteho britský denník The Guardian, ktorý bol starostom 1,5-miliónového mesta dvadsať rokov. Filipínsky prezident Duterte podobnými výrokmi dlhodobo verejne podnecuje civilistov, aby zabíjali drogovo závislých a šíri voči nim nenávisť. Za svoje správanie voči ženám je označovaný za mizogýna a v obľube ho nemá ani katolícka cirkev, ktorá má na Filipínach i dnes dominantné postavenie. Jej kritiku si nevyslúžil len za iniciované krviprelievanie, ale i vďaka častým rúhavým výrokom. Práve katolícka cirkev je dnes aj kvôli slabosti opozície hlavným Duterteho rivalom. Otvorene podporuje občianske demonštrácie proti bezhlavému zabíjaniu a často sa vyjadruje aj v médiách.

Arcibiskup Sokrates Villegas, prezident Katolíckej biskupskej konferencie na Filipínach, dokonca poznamenal, že katolíci musia urobiť viac, než zapáliť sviečky a pomôcť sirotám obetí. „Byť ticho tvárou v tvár zlu je hriech,“ vyhlásil.

Narkovojna v číslach

Odo dňa, keď Duterte spustil vojnu proti drogám, až do mája roku 2018 filipínska národná polícia klasifikovala takmer 23-tisíc prípadov „úmrtí, ktoré sú predmetom vyšetrovania“. Keďže ešte nie sú prístupné novšie dáta, no tempo boja proti drogám sa nezvoľňuje, možno len očakávať nárast tohto čísla.

V minulosti priniesol bližšie dáta o počte obetí drogového boja opozičný senátor Antonio Trillanes v oficiálnom dokumente s názvom Boj proti nelegálnym drogám. Hoci išlo len o obdobie prvého roka prezidenta Rodriga Duterteho v úrade, správa hovorí o necelých štyroch tisícoch zabitých po údajnom odmietnutí zatknutia počas policajných operácií či o vyše 17-tisícoch vrážd klasifikovaných pod skratkou „vyšetrované“. Dokument tiež uvádza, že až 120-tisích drogovo závislých bolo zatknutých a 1,3 milióna ďalších sa samo vzdalo bezpečnostným orgánom.

Duterteho drogová vojna však doviedla Filipíny až k vyšetrovaniu Medzinárodného trestného súdu, ktorý práve prešetruje, či daný spôsob narkoboja nedoviedol režim k páchaniu zločinov proti ľudskosti.

Alternatíva krviprelievaniu

Spôsob riešenia problému s drogami by mal byť založený najmä na vedeckých poznatkoch a úcte k ľudským právam. Viaceré zistenia jasne ukazujú, že hlavnou príčinou uchyľovania sa obyvateľstva k obchodu s drogami sú predovšetkým sociálne a ekonomické dôvody. Na základe dát Organizácie spojených národov žije stále približne 40 percent populácie z dvoch dolárov na deň.

Podľa mnohých odborníkov by sa do popredia boja proti drogám malo dostať najmä liečenie drogovo závislých a predchádzanie drogovej činnosti zabezpečením kvalitného vzdelania a životných podmienok zo strany štátu. Zapojiť sa do biznisu s drogami totiž pre mnohých v prvom rade neznamená zbohatnúť a páchať nelegálnu činnosť, no najmä prežiť. Akokoľvek je situácia vyhrotená, štát sa nesmie uchyľovať k prvoplánovým riešeniam.

V neposlednom rade by malo dôjsť k zmene nastavenia polície, minimálne presadeniu humánnych foriem zatýkania a zaobchádzania s páchateľmi či podozrivými z drogovej činnosti, ako aj prehodnoteniu celej koncepcie vlády v boji proti drogám.

Množstvo filipínskych i svetových organizácií apeluje na vládu a najmä na prezidenta Duterteho, aby si konečne uvedomili, že brutálnou vojnou proti drogám tento problém nikdy úplne neodstránia. Hoci vláda uvádza, že miera kriminality mierne klesá, súkromné prieskumy ukazujú, že v prvom štvrťroku 2018 zasiahol narkoboj prostredníctvom svojich obetí až 1,5 milióna filipínskych rodín.

Spôsob, akým sa Rodrigo Duterte snaží nastoliť poriadok v krajine, nie je založený na moci zákona, ale na strachu a budovaní násilia. Nielen odborníci či ľudskoprávni aktivisti, ale najmä príbehy bežných ľudí ukazujú, že táto vojna proti drogám jednoznačne nefunguje. Miesto veľkých rýb narkobiznisu sú trestaní obyčajní pešiaci. Hoci o prípadnej zmene názvu štátu existujú vo svete početné príklady, toľko obetí padlých v boji proti drogám má len máloktorá krajina.