Zišiel by sa nám modlitebný týždeň za kresťanskú politiku

Predvčerajšie 29. výročie vzniku KDH si jeho súčasní predstavitelia pripomenuli chutne vyzerajúcou narodeninovou tortou. „Kresťanskí demokrati by mali mať na Slovensku desiatky percent,“ napísal pri tejto príležitosti na facebooku predseda hnutia Alojz Hlina. „To, že nemáme, má viaceré dôvody. Sú to však dôvody, ktoré sa dajú riešiť,“ ubezpečil.

No pohľad na slovenskú kresťanskú politiku vyzerá v týchto dňoch žalostne. Popri KDH momentálne vznikajú ďalšie dve strany s ambíciou uchádzať sa o kresťanských konzervatívnych voličov: Kresťanská demokracia – Život a prosperita (KDŽP) Štefana Kuffu a Kresťanská únia Anny Záborskej a Branislava Škripeka.

Tri strany sa budú uchádzať o rezervoár potenciálnych podporovateľov kresťanskodemokratickej politiky, ktorý tvorí približne 8 až 12 percent voličov. Hrozí, že prinajmenšom časť, ak nie väčšina týchto hlasov prepadne. Navyše, z tohto rybníka budú chcieť čerpať aj ďalšie strany, ako napríklad OĽaNO alebo SNS.

K tomu treba prirátať zatiaľ neuspokojivé umiestnenie Františka Mikloška v prezidentských prieskumoch. Dávajú mu od 2,9 do 6,7 percenta podpory.

No asi najhoršie je, že hlboké zákopy delia aj kresťanských konzervatívnych voličov. To, že občania Slovenska, ktorí sa hlásia ku kresťanstvu, nie sú homogénna skupina a majú rôzne politické záujmy, je dlhodobo zrejmé. No v poslednom období sa zdá, že sa vnútorne čoraz viac diferencuje aj tá časť slovenských kresťanov, ktorá v minulosti zvykla voliť konzervatívne.

Naznačujú to tiež diskusie čitateľov tu na Postoji (napríklad tá pod článkom kolegu Jara Danišku zo včera). Zdá sa, že kresťanskí konzervatívci sú rozdelení geopoliticky, po ekonomicko-sociálnej línii, ale aj vo vzťahu k tomu, akú váhu by podľa nich mali v politike kresťanskej demokracie hrať kultúrno-etické otázky.

Sme teda v stave, keď je rozdrobená jednak stranícka ponuka, jednak panujú aj medzi kresťanskými voličmi veľmi odlišné predstavy o tom, čo by malo byť vôbec náplňou „kresťanskej politiky“ v roku 2019. Pozorovateľ si len smutne povzdychne: „Kto tieto čriepky pozbiera? Kto ich dokáže zlepiť dohromady?“

Stav kresťanskej pravice kontrastuje so situáciou, ktorej sa teší ľavicovo-liberálna konkurencia. Jej priaznivci majú v podobe Progresívneho Slovenska konečne koho voliť s čistým svedomím a ich kandidátka na prezidenta zaznamenáva v posledných dňoch silný vietor v plachtách v podobe spontánnej podpory na sociálnych sieťach...

Adoptuj si kresťanskú demokraciu

Aj keď sa situácia pre kresťanskú demokraciu zdá neradostná, v politike nikdy nie je nič definitívne stratené, rovnako ako nikdy nie je nič definitívne vyhraté. Vo verejnom živote je silne prítomný faktor náhody a nečakaných zvratov. Vetry, ktoré dnes dujú jedným smerom, zdanlivo uprednostňujúc progresívnu ľavicu, môžu zajtra náhle zmeniť smer a fúkať do plachiet kresťanskej demokracie.   

Mohli by sme na tomto mieste teraz viesť úvahy, čo sa stalo, že sme skončili až tu a kto za to môže. Prípadne by bolo možné vymýšľať všemožné politologické stratégie, ako z toho von.

Takýchto článkov bolo a ešte bude napísaných veľa. Možno by však pre začiatok bola dobrá iná reakcia. A to konať v duchu žalmistu, ktorý hovorí: „Zlož svoju starosť na Pána.“ Kresťania majú tú výhodu, že disponujú duchovnými zdrojmi do ťažkých, zúfalých a zdanlivo beznádejných situácií. Prečo sa na ne neobrátiť?  

Modlitba k Tomu, ktorý „vidí za roh“, prosba o múdrosť, ako pozliepať rozbité a tiež, akou cestou sa vydať vrátane hľadania požehnania pre kráčanie po nej – to všetko by malo byť prioritou pred pristúpením k materiálnym pokusom o nápravu. A to v prípade konzervatívnych kresťanských politikov, ako aj ľudí, ktorí by takých chceli voliť.

Skôr než stavbár stavia, musí vykopať jamu pre základy domu. A každé kresťanské podujatie, ak má byť požehnané, by malo mať najskôr vykopané hlboké modlitebné duchovné základy.

Aby nedošlo k omylu, nevolám po nejakých okázalých verejných náboženských ceremóniách. Skôr po tichom spytovaní a prihováraní sa vo vlastnej komôrke. Či po robení toho istého v spoločenstve s inými kresťanmi, ktorým Boh kladie na srdce podobný úmysel.

Nejde o porušenie hranice v rámci biblického „cisárovi, čo je cisárovo, a Bohu, čo je Božie“. Aj keď treba byť opatrný pri priamom zmiešavaní politiky a náboženstva, nikto nemôže zabrániť kresťanským verejným činiteľom, aby v krízových okamihoch hľadali útechu či zorientovanie vo svojej viere a čerpali silu v praktizovaní náboženských úkonov. Rovnako nemôže nikto zabrániť kresťanským voličom, aby sa súkromne či v spoločenstve s ostatnými modlili za svojich volených zástupcov.      

Na Slovensku existujú modlitebné iniciatívy ako Adoptuj si politika, do ktorých sa možno zapojiť a potom sa prihovárať za jednotlivých politikov. Možno by si kresťania popri tom vo svojich modlitbách mali viac spomenúť aj špecificky na kresťanskú politiku vo všeobecnosti a jej aktérov vo verejnej sfére. Niečo ako modlitebné: „Adoptuj si kresťanskú demokraciu“.

Mali sme nedávno Modlitebný týždeň za jednotu kresťanov. Možno by sa hodilo z času na čas mať v našich cirkvách neformálny „modlitebný týždeň za kresťanskú politiku a za kresťanov v politike“.