Dvořákova Stabat mater v Drážďanoch očarila kultúrou zvuku a Bršlíkovým tenorom

V Drážďanoch sa každoročne vo februári uskutočňujú koncerty, ktoré pripomínajú takmer vymazanie tohto mesta z mapy Európy vo februári 1945. Na túto udalosť si v tomto roku spomenula na troch večeroch Sächsische Staatskapelle Dresden, sólisti Venera Gimadieva, Elisabeth Kulman, Pavol Bršlík, René Pape a dirigent Christoph Eschenbach so zbormi Bavorského rozhlasu a drážďanskej opery. Dva koncerty sa uskutočnili v Semperovej opere, jeden vo Frauenkirche. Na programe bola Dvořákova Stabat mater.

Aktuálnymi zábermi z krajín, v ktorých vládne vojna, na ktorých vidíme rozbité budovy a mestá mŕtvych ľudí, zranených a do bezpečia utekajúcich nešťastníkov, sme dennodenne konfrontovaní na obrazovkách televízie či na displayoch našich smartfónov. Ale tieto udalosti sú ďaleko od našich dvier, niekedy akoby neboli skutočnosťou, akoby sa nás ani nedotýkali. V našich zemepisných šírkach žijeme šťastné, už desaťročia relatívne mierové obdobie. Obdobie, počas ktorého prišlo do poriadku všetko to zbombardované, zničené, všetko to, čo zanechala za sebou 2. svetová vojna. Mestá znova vyrástli, ich rany sa poväčšine zahojili. S jazvami ducha a tela je to už o niečo komplikovanejšie, hoja sa dlhšie, sú hlbšie, nedovolia len tak rýchlo zabudnúť, sme s nimi konfrontovaní často. A to je dôvod, prečo sa hudobná obec v Drážďanoch vracia každoročne k tomuto dátumu, k 13. februáru 1945 – v tomto roku si pripomíname 74 rokov od smutnej udalosti, kedy padlo popolom centrum tohto honosného barokového mesta, známeho pod menom Florencia na Labe.

V ohni, detonáciách a rozvalinách zaplatili Drážďany v túto fatálnu noc (do tých čias to bolo vojnou nedotknuté mesto) trpkú daň za všetky nemecké zverstvá napáchané v celej Európe. Zahynulo tisíce ľudí – vinných i nevinných. V prachu ležali i stopy hudobnej minulosti Drážďan, do neba volali ohorené múry slávnych hudobných inštitúcií, desiatky vynikajúcich hudobníkov zmizlo ticho a bez stopy z koncertných siení a hudobných divadiel. Takéto markantné vojnové udalosti nadiktovali pochopiteľne aj ďalší vývoj náplne koncertného života mesta. Veď v centre nebolo ani len jednej siene spôsobilej na usporiadanie koncertu…

Každoročné spomienkové koncerty sa konajú na rôznych miestach

Od 13. februára 1951, kedy zaznelo na pamiatku uvedenej udalosti Verdiho Rekviem, uvádza Sächsische Staatskapelle Dresden každoročne v tomto termíne omšu za mŕtvych alebo tomu podobné, príležitosti adekvátne Mozartove, Brahmsove, Berliozove, Dvořákove, Brittenove, Rossiniho či Mahlerove dielo. Od roku 1985, kedy bola znovu postavená a otvorená Semperova opera, sa v nej 13. a 14. februára uskutočňujú dva totožné koncerty. V posledných rokoch zaznieva v podaní Staatskapelle Dresden aj tretí koncert, ten v znovupostavenom chráme – vo Frauenkirche vždy 15. februára.

Pietne koncerty sa konajú aj na viacerých miestach. Samotný chrám Frauenkirche pripravil tohtoročný spomienkový koncert na rok 1945 už na 9. februára. Odzneli na ňom len nedávno v Paríži objavené diela Luigiho Cherubiniho. Spolu s Medzinárodnou Cherubiniho spoločnosťou vznikol program s doposiaľ neznámymi Cherubiniho omšami a žalmami, ktoré komponoval v Taliansku a vo Francúzsku. Na projekte, ktorý bol zdokumentovaný a v krátkej dobe bude dostupný na CD Label Rondeau, sa interpretačne podieľali štyria sólisti – Sibylla Rubens (namiesto pôvodne ohlásenej Slovenky Simony Šaturovej, ktorá je častým hosťom na hudobných pódiách Dráždan), Britta Schwarz, Tobias Hunger a Tobias Berndt, komorný zbor a ansámbel Frauenkirche pod vedením kantora Matthiasa Grünerta.

Jedným z tých mimoriadnych tohtoročných koncertov bol aj večer, na ktorý pozvala Drážďanská filharmónia. S jej šéfdirigentom Michaelom Sanderlingom ponúkla v koncertnej sieni v centre mesta nezabudnuteľnú interpretáciu 15. symfónie Dmitrija Šostakoviča. Nik povolanejší ako Sanderling, ktorý má informácie o diele z pravej ruky, ju pri tejto príležitosti nemohol dirigovať zanietenejšie a presvedčivejšie.

Hlas Pavla Bršlíka znie nad mestom na Labe

Tá hlavná spomienka na inferno a na jedným šmahom zahladené stopy po hudbe a osobnej prítomnosti Heinricha Schütza, Carla Mariu von Webera, manželov Schumannovcov, Richarda Straussa či Paula Hinedmitha, pripadla ale Sächsische Staatskapelle Dresden, dvom zborom a vysokokarátovým sólistom. Medzi nich patril aj slovenský prvoligista, tenorista Pavol Bršlík, ktorý v opere v Drážďanoch debutoval v roku 2014 a v tomto meste trávi momentálne hromadu času. Po januárových hosťovačkách v Semperovej opere vo Veselej vdove stál Bršlík ako sólista pred Staatskapelle Dresden vo februári na troch na seba nadväzujúcich koncertoch, na ktorých zaznela Dvořákova Stabat mater. Začiatkom marca sa predstaví v Drážďanoch znova, a to ako Jeník v premiére Smetanovej Predanej neveste v novej inscenácii v Semperovej opere.

Dvořákova modlitba – Stabat mater

Dvořákova Stabat mater pre sóla, zbor a orchester op. 58 patrí k tým veľkolepým dielam hudobnej literatúry, ktoré vznikli ako resultácia osudových úderov v živote ich tvorcov. Naposledy ju so Staatskapelle Dresden uviedol v roku 2000 Giuseppe Sinopoli. Toto najznámejšie Dvořákove duchovné vokálno-inštrumentálne dielo je žalostným, tichým, ale i v hlasnom forte znejúcim výkrikom nad stratou troch vlastných maloletých detí. A je len pochopiteľné, že plač nad smrťou troch drahých bytostí pozostáva z pálčivej bolesti a nekonečného žiaľu. Štyrom sólistom, zboru a orchesteru ponúka tento opus možnosť predstaviť sa v hlbokom smútku, tiež prosiac, plačúc, ale i v zmierení, ktoré sa premení v dokonalú hudobnú krásu.

Na jednej strane je v tomto diele všetko také prosté a jednoduché, na strane druhej plné (symfonickej a zborovej) monumentálnosti. Len z posledných rokov mimoriadnu pozornosť vzbudzujúce nahrávky tohto Dvořáka vznikli s takými dirigentmi, ako boli (či sú) Nikolaus Harnoncourt, Mariss Jansons a Jiří Bělohlávek. Nezabudnuteľné ostane v našom okruhu sledovania hudobného života nepochybne i uvedenie Dvořákovej Stabat mater po Bělohlávkovej smrti Českou filharmóniou a dirigentom Jakubom Hrůšom v roku 2017.

K týmto špičkovým kreáciám radím od teraz i tú, ktorá práve rezonovala v Drážďanoch pod vedením dirigenta Christopha Eschenbacha spätého so Staatskapelle Dresden už od roku 1992 (recenzentka navštívila koncerty 13. a 15. 2.). Jeho Dvořák sa vyznačoval zvláštnym inovačným nábojom. Inovačným bol tým, že neustále načieral až na dno ohromujúcej výpovednej sily Dvořáka, do podstaty jeho hudobnej reči, do jeho rozokľanej duše, do jeho viery vo vykúpenie, do priam nebývalej symbiózy slova a hudby. Eschenbach neprestajne ťažil z útrob Dvořákovej harmónie, melódie, či nekonečných možností agogiky a dynamiky.

Esenciu vydolovaného prenášal na svojich umeleckých partnerov, na stopercentnú a priam neskutočne oddane hrajúcu Staatskapelle Dresden (ako hosť sedel za pultom 1. koncertného majstra mimoriadne Juraj Čižmarovič!) a na dva špičkové, ale farbou trošku odlišné zbory. Na koncertoch v Semperovej opere to bol Sächsischer Staatsopernchor Dresden pripravený zbormajstrom Jörnom Hinnerkom Andresenom, na koncerte vo Frauenkirche vo výslednom zvuku tmavšie ladený Chor des Bayerischen Rundfunks v naštudovaní zbormajstra Howarda Armana.

Na pódiu stmeľoval dirigent zbory i orchester do výrazových hudobných obrazov zúfalstva, do na hranici znesiteľnej bolesti, ale paradoxne – i do obrazov ukľudnujúcej uspávanky (predovšetkým v časťi Tui Nati vulnerati), do momentov sotva dotknuteľného hudobného šťastia, do šťastia, aké vie okolo seba rozdávať iba Dvořák. Keď sa tieto obrazy vo veľkolepo podaných zborových úsekoch nečakane zliali do bezhraničných plôch, mala som miestami pocit, že zažívam práve dokonalú, smútkom zahalenú absolútnu hudobnú krásu, ba že som dokonca súčasťou interpretácie. Boli to veľké a nezabudnuteľné interpretačné momenty dvoch špičkových zborov, ktorým Dvořák poskytol veľkorysý priestor – plochou i hĺbkou akcií.

Kvarteto sólistov

S opakovaným kvalitným uvádzaním konkrétneho diela rastie nielen interpret, ale aj poslucháč (teda snáď i recenzent). Tak je možné konštatovať, že aj kvarteto špičkových a vzácne vyrovnaných sólistov (jeden drážďanský kritik sa vyslovil, že sa jednalo o luxusné kvarteto) zapôsobilo na dvoch navštívených koncertoch nepatrne rozdielne. Snáď skôr v pomyslení ako v realite, ale predsa: Dvořákom zhudobnený stredoveký text Stabat mater dolorosa, obraz trúchliacej matky stojacej pri ukrižovanom synovi, ten, ktorý Dvořák priradil sólistom, znel v ambiente chrámu akosi bližšie k poslucháčovi a aj vieryhodnejšie ako na javisku opery – i keď šlo iba o drobné nuansy, iba o záchvevy odlišného hudobného výrazu oproti koncertu v opere.

Venera Gimadieva, z Ruska pochádzajúca excelentná sopranistka žiadaná na celom svete, naposledy v Drážďnoch obdivovaná ako Lucia, znela v chráme prieraznejšie ako v opere. Zamatový hlas altistky Elisabeth Kulman, naposledy v Semperovej opere oslavovanej na Silvestrovskom koncerte ako Princ Orlovsky v koncertantnom prevedení Netopiera (písali sme o tom TU…), bol vo Frauenkirche mäkší, jej sólo v Inflammatus et accensus sa človeka dotýkalo. Rodák z Kysuckého Nového Mesta, tenorista Pavol Bršlík, dodal svojmu hlasu na objemnosti, ako keby mal pocit, že musí preniknúť pod najvyššie namaľovaný ornament chrámu. A Drážďančan, basista René Pape, patriaci k najžiadanejším umelcom vo svojom fachu, spieval akoby práve prišlý z večnosti.

Títo prvotriedni sólisti odkrývali vo Frauenkirche individuálne nové možnosti interpretácie, snáď práve v tomto momente objavené doposiaľ neodhalené zákutia Dvořáka podmienené odlišnými dannosťami akustiky. Ich spoločným menovateľom bola ale vrúcnosť, pokora a oddanosť hudobnému tvorcovi. V tomto ohľade sa všetci štyria sólisti prekonávali, spievali akoby o život. Ale na obidvoch koncertoch to bol Pavol Bršlík, ktorý „udal prvý vrelý tón“ kvartetu sólistov. Jeho sólový vstup hneď v úvodnej časti diela, Stabat mater dolorosa, bol na obidvoch koncertoch rozhodný čo sa týka kontaktu s poslucháčmi, hlasovo i citovo vyrovnaný, od jeho presvedčivého vstupu sa odvíjali vrúcne sóla sopránu, altu a basu. V časti Fac me vere tecum flere (vo voľnom preklade Nechaj ma s tebou plakať) pôsobil Bršlíkov tenor kombinovaný s mužským zborom hlavne pri interpretácii v chráme ako medicína liečiaca bôľ, jeho podanie spôsobovalo zimomriavky. Napokon vyvrcholilo všetko – sólisti, zbor i orchester – na obidvoch koncertoch v autentickom, opticky ničím neokázalom interpretačnom veľkolepom rukopise charizmatického dirigenta Christopha Eschenbacha. A najnovšia drážďanská Dvořákova Stabat mater bola aj prototypom kultúry zvuku. V konštelácii so Zborom Bavorského rozhlasu ju bude možné zažiť v Salzburgu na tohtoročných Orchesterfestspiele.

Frauenkirche – chrám plný piety a histórie

Na navštívenom koncerte 13. februára v Semperovej opere nastala po opakovanom záverečnom AMEN a po veľkolepých 100 minutách Dvořáka dlhá minúta hrobového ticha. Pietny záver koncertu 15. februára vo Frauenkirche spočiatku vyrušilo tlieskajúce – možno zahraničné – publikum, ktoré neporozumelo v programovom zošite vyslovenej prosbe, aby sa po koncerte netlieskalo. Tu si muselo tak veľmi žiadané ticho na priestor pre seba počkať…

Vstúpiť dnes do protestantského chrámu v srdci mesta, do Frauenkirche, do jedného z najveľkolepejších barokových chrámov vôbec, je vždy aktom piety. Neustále pripomína, že chrám po jeho totálnom zbombardovaní dokázal silou ľudskej vôle v roku 2005 znovu povstať. Dnes patrí k jedinečnému a ničím nezameniteľnému obrazu mesta, v ňom zaznievajúce nepreberné koncerty sú medzičasom úplnou samozrejmosťou. A možno, že všetci tí aktuálne v chráme účinkujúci hudobníci ani nevedia, že sú nepriamymi pokračovateľmi slávnej hudobnej histórie, ktorú v tomto chráme reprezentoval okrem mnohých aj Johann Sebastian Bach.

Je to dobrý pocit, že ako Bachov pokračovateľ vo vyššie uvedenom slova zmysle sa vo Frauenkirche predstavil aj Slovák Pavol Bršlík. Vlastne, jeho prvé vystúpenie v tomto meste sa datuje do roku 2005, keď jeho kariéra začala prudko stúpať a je spojené so znovuotvorením Frauenkirche. Bršlík bol jedným zo sólistov historickej premiéry diela Te Deum skladateľa Siegfrieda Matthusa dirigovanej Kurtom Masurom – a následne sa stal ozdobou tých najprestížnejších operných javísk a koncertných siení. Dnes patrí skutočne medzi svetovú špičku a vynikajúci je aj tam, kde nepotrebuje divadelný kostým či zázemie opernej scény. Nevdojak ma pri jeho sólových vstupoch v Dvořákovej Stabat mater napadla jeho čerstvá excelentná nahrávka Suchoňových troch piesní Pohľad do neznáma: Bršlíkov mäkko znejúci tenor, ktorým dokáže na malom priestore a bez okázalosti presvedčivo predať všetko čo vie.

Autor: Agata Schindler

písané z koncertov 13. a 15. 2. 2019

Antonín Dvořák: Stabat mater pre sóla, zbor a orchester op. 58

1. Stabat mater dolorosa (kvarteto sólistov a zbor)
2. Quis est homo (kvarteto sólistov)
3. Eja mater, fons amoris (zbor)
4. Fac, ut ardeat cor meum (basové sólo a zbor)
5. Tui Nati vulnerati (zbor)
6. Fac me vere tecum flere (tenorové sólo a mužský zbor)
7. Virgo virginum præclara (zbor)
8. Fac, ut portem Christi mortem (sopránové sólo, tenorové sólo)
9. Inflammatus et accensus (altové sólo)
10. Quando corpus morietur (kvarteto sólistov a zbor)

Semperova opera, 13. a 14. 2. 2019

Christoph Eschenbach, dirigent
Venera Gimadieva, soprán
Elisabeth Kulman, alt
Pavol Bršlík, tenor
René Pape, bas
Sächsische Staatskapelle Dresden
Sächsischer Staatsopernchor Dresden, naštudovanie Jörn Hinnerk Andresen 

Frauenkirche 15. 2. 2019

Christoph Eschenbach, dirigent
Venera Gimadieva, soprán
Elisabeth Kulman, alt
Pavol Bršlík, tenor
René Pape, bas
Sächsische Staatskapelle Dresden
Chor des Bayerischen Rundfunks, naštudovanie Howard Arman