Spomienky na slávenie sviatku sv. Cyrila v Ríme v 1969

Ako sme dostali výjazdnú doložku do pasu (teda povolenie, že môžeme prekročiť štátne hranice smerom na Západ) jednoducho neviem. Pamätám sa len, že to bolo za tri dni! Teda mohol som cestovať! Každý prechod hraníc znamenal dobrodružstvo. A ja som mal príležitosť ho opäť zažiť.

Boli sme malá skupina asi 6 mužov. Bol som ako prílepok medzi vysokoškolskými profesormi, umelcami. Tí otvárali dvere tam, kde ich mali ostatní spravidla zabuchnuté. Aj my sme zabuchli podvečer dvere na vlaku z Bratislavy do Viedne. Tam rýchlo utekali z jednej stanice na druhú na nočný vlak do Ríma. Poukladali sme sa na sedlách a zaspali. Zobudil nás krik na stanici. Predsa už sme v Taliansku, Sillian.

V Ríme nás všetci vítali s tým, že sme priniesli odkaz od nás z domu, zo Slovenska. Napadol sneh, čo znamenalo totálny chaos. V Ríme je sneh tak zriedkavý, že deti dostali prázdniny. Vietor pozhadzoval u sestričiek zrelé pomaranče zo stromov, tak som sa ich najedol do prasknutia. Predsa prasknuté nebude ich nik zbierať! Doma niečo takéto jednoducho sme si nemohli dovoliť, naviac aj tak v obchode ich nebolo.

Bývali sme u sestričiek v hornej letnej miestnosti, kde všade bola kamenná dlažba. Okolo samé sklo. Okrem zimy (tam sa ozaj kúriť nedalo) fantastický výhľad priamo na neďalekú kupolu sv. Petra. Cez deň sme boli stále preč a na noc bolo prídavné kúrenie vo forme klobás a niečoho k tomu.

To, že sme chceli čo najviac vidieť považujem za samozrejmé. Sľúbil som, že len to podstatné. V chráme sv. Petra bola sv. omša pre účastníkov slávnosti. Bolo nás asi 1000, čo do vtedy bolo najväčšie množstvo Slovákov vo Vatikáne. Pavol VI. bol hlavný celebrant, biskupov a kňazov bolo asi 150. Prítomnosť hlavy Cirkvi poukazovala na dôležitosť sviatku. Neviem o tom, žeby v histórii za posledné tisícročie bola preukazovaná taká pozornosť našim vierozvescom.

Herečka Mária Kráľovičová a Gustáv Valach prednášali prosby veriacich. Ich zvonivý hlas mi do dnes znie v ušiach. Poniektorí plakali, iní sa skoro tancovali od radosti. Sedel som na boku hneď vedľa oltára. Videl som všetko veľmi dobre. Eucharistia od sv. Otca. Na toto všetko sa jednoducho nedá zabudnúť.

Kostol sv. Klimenta je miestom, kde podľa legendy by mal byť pochovaný sv. Cyril. Kostol je viac podlažný, nižšie priestory boli zasypané. Na najnižšej úrovni sa našla funkčná pôvodná rímska kanalizácia, kloaka maxima. Keď priestory odkryli, našli sa staré fresky zobrazujúce príchod sv. Cyrila a jeho slávnostného privítania. Krátko po príchode zomrel na horúčku, keď pred tým vyčerpaný sa utiahol do kláštora. Ale hrob sv. Cyrila nikde. Teda je to len legenda, zbožné prianie, alebo realita? Našťastie niekoho napadlo, že ľavá strana svätyne, tak, ako je to v texte, je v skutočnosti pravá strana, lebo dominantný je pohľad od oltára, nie od ľudu. Poukazuje to na dávnu tradíciu služby tvárou k ľudu, kde ľud bol priamo účastný oltárnej obety. Teda ak dnes pôjdete do podzemia ku sv. Klimentovi, tak vám oltárik ukáže miesto jeho pochovania.

Počas slávnostnej bohoslužby v kostole sv. Klimenta sa strhla búrka, taká prudká, že vypadla elektrika. Tým, že som robil súkromnú nahrávku na batériový magnetofón som sa dostal do priestorov Vatikánskeho rozhlasu, ktorého slovenské vysielanie mali na starosti jezuiti. Budova štúdia rozhlasu bola neďaleko námestia sv. Petra, a tiež neďaleko nášho ubytovania. Keď som bol v štúdiu, tak som sa veľmi hanbil. Lebo skromnosť technického vybavenia slúžiaceho na ohlasovanie božieho slova ma zarazila. Na kontrolu nahrávok jednoduchý starý reproduktorový box, môj magnetofón bol oveľa lepší. Pochopil som, že Cirkev vždy bude ťahať za kratší koniec. Ale to neznamená, že prehrá. Bonum difusui sui. A ohlasovanie božieho slova je našou povinnosťou! Nesmieme hľadieť na to, že svet má prostriedky, ktorými my nedisponujeme. Lebo my disponujeme tým, čo iní nemajú.

Pochopil som, že rušenie rozhlasového vysielania, ktoré bolo vo veľkom rozsahu na všetkých frekvenčných pásmach krátkych vĺn a stredných vlnách (dnes sa už nepoužívajú, alebo obmedzene) najmä do roku 1967 reprezentuje silu moci. Proti tejto sile treba ísť rozumom a dôvtipom. Ale čo robiť, keď chýbajú informácie, napojenie na hlavu Cirkvi? Odbočujem, ale akosi mi nedovolí nespomenúť, že toto odlúčenie pociťujeme na Slovensku v Cirkvi do dnes. Prudkých debát počas koncilu sme sa vďaka izolácii nezúčastnili, nemali sme kedy nechať vykvasiť odchýlky. Zostalo nám iba nariekanie, pohoršovanie sa, a najmä plač nad tým, čo sa deje. A strach z nového. Abschied von Hochwürdigen. Prestali sme byť súčasníkmi diania, spoluzodpovední, robotníci vo vinici Pána.

Slávnosť sv. Cyrila vo svojej dôvernosti vyvrcholila v Ústave sv. Cyrila a Metoda. Tam sme sa zišli a v radosti z mnohoročného odlúčenia zvítali so starými priateľmi, známymi. Ja som sa iba vždy musel predstaviť, potom už boli iba objatia. S máloktorými som sa ešte niekedy videl. Nuž život je taký, aj takéto obety treba prinášať.

Na väčšinu miest som už nemal príležitosť sa vrátiť. Preto prosím o určitú benevolenciu pri kritike mojich spomienok po pol storočí. Išlo mi o odkaz pre mladších, čo nezažili komunizmus, aby si vážili slobodu, v ktorej žijú. Aj obdobie, keď žili svätí bratia bolo plné intríg, politických šarvátok, a mocenských bojov v Cirkvi. Dovolili si väzniť arcibiskupa, aby nebol súci, tak ho oslepili. Ak niekto je nespokojný s dnešnou dobou, nech si uvedomí, že dnes nás tu doma nik nie je väznený pre vieru. Napriek tomu výzva, že otvorene sa priznávať ku Kristovi znamenala niekedy aj nebezpečie života, asi chýba. Lebo postavili sme plní nadšenia kostoly, školy a len akosi detí niet. Neviem, čo by som dodal ...

Foto: Sv. Cyril zo súsošia v Zalavári