teda, opravme sa, možno svitá. Lebo dostať Venezuelu z tej priepasti, do ktorej pod vedením socialistických vlád spadla, nie je jednoduché. Dvadsiateho tretieho januára sa však aspoň odohrala udalosť, ktorú krajina veľmi potrebovala: jej rozdrobená a vládnym útlakom ničená opozícia sa konečne odhodlala na rozhodný krok proti prezidentovi Nicolásovi Madurovi.
V hlavnom meste Caracas sa vtedy už niekoľko dní schádzali stotisícové davy demonštrantov. Protestovali proti tomu, že Nicolás Maduro nastúpil do druhého funkčného obdobia ako prezident a spravil to s nebotyčnou drzosťou, lebo voľby, ktorými minulý rok tento post znovu získal s takmer 68 percentami hlasov, boli jednoznačne sfalšované. Za všetko hovorí fakt, že výsledky vtedajšieho hlasovania uznali len krajiny, ako sú Kuba, Rusko, Nikaragua či Irán. Navyše, Venezuelčanom dochádza trpezlivosť s Madurovou politikou spravovania štátu a so skorumpovanými klanmi jeho prisluhovačov, keďže ich vlasť pod jeho vedením klesá aj pod level tretieho sveta.
A tak bol dav v uliciach Caracasu vyburcovaný už predtým, ako predeň predstúpili zástupcovia opozície. Vtedy nastala tá historická chvíľa: Juan Guaidó, predseda Národného zhromaždenia Venezuely, popredný člen sociálnodemokratickej strany Voluntado popular (Vôľa ľudu), vyhlásil, že preberá funkciu dočasného prezidenta. Vzápätí vyslovil prezidentskú prísahu. Jasot davu po Guaidóvej prísahe zaznel ako víťazná prílivová vlna. Oživil nádej, že Venezuele sa predsa len otvára jasnejšia budúcnosť. Hlasná radosť demonštrantov na okamih odpútala pozornosť od zaujímavej skutočnosti, ktorá Guaidóvo vyhlásenie sprevádzala: viditeľne nie všetci opoziční predstavitelia boli na jeho prezidentskú prísahu pripravení. Niektorým sa na tvárach zračilo prekvapenie. Zopár ich dokonca opustilo pódium, na ktorom s ním stáli. Neskôr pre médiá poskytli vyhlásenia, že do poslednej chvíle o tom, čo Guaidó plánuje, nevedeli. Niektorí dodali, že plán v tejto podobe síce existoval, ale Guaidó si mal sám premyslieť, či ho realizuje – predsa len, takto hodiť rukavicu Madurovi, ktorého stále podporuje po zuby ozbrojená armáda, a ktorý sa navyše spolieha na financie a zbrane z Ruska, je značné osobné riziko. Guaidó to riziko napokon podstúpil.
kam dostal socializmus Venezuelu
To, že plán na prebratie moci sa medzi Madurovými odporcami zrodil narýchlo a nebol ani doladený, výrečne vypovedá o stave venezuelskej opozície. Napokon, aj vďaka jej dlhoročnej rozdrobenosti a neschopnosti zhodnúť sa na spoločnej stratégii bol Maduro tak dlho pri moci. Pritom je pravda, že Maduro sa od začiatku prejavoval ako neschopný prezident bez štipky charizmy. Dokonca jeho popularita nie je ničím, ak si spomenieme na zbožňovanie, ktorým zahŕňali najmä najchudobnejší Venezuelčania jeho predchodcu, nebohého Huga Cháveza. Samozrejme k tomu prispel aj fakt, že Chávez, ktorý sa stal prezidentom v roku 1999, mal čo rozdávať, kým boli ceny ropy priaznivé, a tak sa mohol tváriť ako štedrý priateľ biednych.
Zato Maduro, prezident od Chávezovej smrti v roku 2013, zdedil vytunelovanú ekonomiku, kde si k sebe nahrabala len klientelistická chobotnica vysokopostavených socialistov. Priebeh tohto úpadku je priam učebnicou prešľapov, akých sa v menšom bežne dopúšťajú mnohí politici, ale vo Venezuele ich ropný boom umožnil páchať v grandióznom meradle – a s grandióznymi škodami.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.