Zuzana Marečková (29) z Myjavy a Martin Szallay (28) zo Smolníka, obce na východe Slovenska, sú spolu už päť rokov, no svoj vzťah udržiavajú skôr na diaľku. Raz ich oddelila škola, inokedy stáž, potom pracovné príležitosti. Tento model im nevyhovoval a tak sa rozhodli pre radikálnu zmenu. Dohodli sa, že dajú v práci výpoveď a vyberú sa do sveta. Keďže sú obaja aktívni a vášniví cestovatelia, s plánmi netrochárčili. V lete v roku 2017 sa vybrali na pol roka do Južnej Ameriky. O svojej ceste porozprávali aj ďalším fanúšikom cestovania a krajín Južnej Ameriky počas prednášky organizovanej Dobrodruhom pod názvom Nesmieš sa zľaknúť pol roka v Južnej Amerike. Ako sa nezľakli, a ako bez znalosti španielčiny, s minimálnym rozpočtom a poloimprovizovaným plánom prešli juhoamerický kontinent, nám prezradila Zuzana v rozhovore, ktorí je určený najmä všetkým, čo nemohli prísť na besedu osobne...
Ahoj Zuzka, ako si sa s Martinom dopracovala k rozhodnutiu vydať sa na takú dlhú cestu?
Jeden z hlavných dôvodov bol, že sme vtedy vyše tri roky fungovali vo vzťahu na diaľku. Zažili sme obdobia, keď sme sa stretávali maximálne raz až dvakrát do mesiaca. Keď sme už žili v rovnakej krajine, každý sme bývali v inom meste a tak sme si venovali aspoň víkendy. Potom sme sa chceli posunúť, no každý pracoval inde. A tak sme sa rozhodli dať obaja výpoveď a spoločne cestovať.
Kto bol pôvodcom tohto nápadu?
Prvotná idea bola moja. Vedela som, že raz musím cestovať štýlom, že si zbalím ruksak a vyberiem sa na cesty. Martin tvrdí, že som ho musela trochu presviedčať. Je mierne konzervatívny, myslel v prvom rade na nutnosť pracovať a nevedel si predstaviť, že sa niekde bude „flákať“ pol roka. Chvíľu mu trvalo, kým si uvedomil, že môže a že to v žiadnom prípade nebude len o flákaní, ale aj o spoznávaní seba, toho druhého a učení sa množstva nových vecí.
Prečo práve Južná Amerika?
To bol Martinov nápad. Základným predpokladom pre nás bolo cestovanie s nízkym rozpočtom. Do úvahy preto pripadala Ázia alebo Južná Amerika. Áziu už sme obaja navštívili. Uvažovali sme nad Indiou, kam nás známi pozvali na svadbu, no nebolo to isté, tak sme si vybrali Južnú Ameriku. Chceli sme „kráčať“ za letom, preto sme sa tam vybrali v druhej polovici roka 2017. Začali sme v lete na severnej pologuli a cez rovník sme postupovali stále južnejšie.
Keď padlo rozhodnutie o destinácii, čo nasledovalo? Ako vyzerali prípravy?
Najprv sme nevedeli, ako to povedať v práci, no napríklad mňa v nej veľmi podporili a šéfka sa tešila so mnou. Neriešili sme itinerár ani miesta a trasu, po ktorej pôjdeme. Veľa sme však študovali materiály o dlhodobom cestovaní. Zisťovali sme, aké to je, čo čakať, čo si zbaliť. Brali sme to s ľahkosťou. Kúpili sme si letenku do Kolumbie, dohodli si prvého couchsurfera. Zvyšok bol skôr improvizácia.
Cestovali ste len s príručnou batožinou...
Áno, mala len osem kíl. Trvalo dlho, kým sme vymysleli, ako sa zbaliť do tejto minimalistickej hmotnosti. Martin mi neveril, že sa zbalím do ôsmich kíl. No podarilo sa. Veci, ktoré sme používali obaja, sme si rozdelili, napríklad elektroniku alebo drogériu. Od najsuchšej púšte na svete až po zasnežené vrcholky Ánd sme si vystačili s našimi malými ruksakmi.
Akých zásad ste sa pri minimalistickej batožine držali?
Najviac miesta zaberie oblečenie, ktoré musí dokázať veľa - zohriať, schladiť, neprepustiť vodu ani vietor, rýchlo schnúť či málo vážiť. Do takýchto vlastností sa investovať určite oplatí. Dôležitá je kvalita. Pletené svetre a hrubé bundy neprichádzajú do úvahy. Keď priprie, vždy si môžete na seba navrstviť takmer celý obsah batohu podľa kľúča: merino ako základ, tenká mikina, tepelná izolácia z peria a nepremokavá vetru odolná vrchná vrstva. Balili sme sa akoby na týždeň. Ak máte oblečenie na dva veľmi teplé, dva priemerné a dva chladné dni, ste pripravení na všetko. Travel Bible (geniálna knižka plná dobrých rád od českých cestovateľov Matúša Vinša a Petra Nováka) zas prízvukuje, že najskôr si treba vybrať do čoho sa chcete zbaliť, nikdy nie naopak – toto potrebujem, do čoho to zbalím?
Poradíš ostatným cestovateľom aj nejaké minimalistické vychytávky do batohu?
Filter na vodu je super technológia, ktorá šetrí priestor a peniaze za balenú vodu. Životné prostredie sa vám tiež poďakuje za každú plastovú fľašku, ktorá neskončí v odpade. Najlepšie a najpomalšie „smradnúce“ ponožky sú z merino vlny. Aj keď sa nechystáte stanovať, ľahký spacák oceníte vo vyklimatizovanom nočnom autobuse či ako extra vrstvu pod tenkou perinou hostela. Na sušenie prádla sme používali trojmetrové lano, ktoré ocení každý cestovateľ. Odporúčam aj dobíjateľnú platobnú kartu Revolut, na ktorej môžete mať naraz eurá, doláre a libry. Meny zmeníte a peniaze dobijete za pár sekúnd. Podmienky výberov z bankomatov sú top a o všetkých pohyboch máte okamžite prehľad v mobilnej aplikácii. No a posledný je kúsok by bol „spork“ - lyžička, vidlička a nožík v jednom.
Ako to potom vyzeralo na ceste?
Väčšinu kilometrov sme prešli autobusmi, takže sme sa pohybovali trošku nabalenejší. Veľké ruksaky sa delili o miesto s taškami, hrncami a živou hydinou v kufri, prípadne na streche autobusu. Daypacky s vodou, elektronikou a všetkými vzácnosťami sme mali vždy pri sebe. Pravidelne sme cestovali s olejom, koreninami, ryžou či ovsenými vločkami. Malé balenia kozmetiky nemali zmysel rovnako ako malé balenia potravín. Občas sme si niečo kúpili, inokedy stratili, no domov sme sa vrátili s rovnako plnými (i keď podstatne špinavšími) ruksakmi. Napriek častému praniu sme po pol roku neboli najvoňavejší, a ak by náš výlet pokračoval ďalej, isto by sme zvážili výmenu niektorých položiek (napríklad „zlomených“ botasiek) za nové. Stretli sme však kopec ľudí, ktorí so sebou krvopotne vláčili kilá zbytočností. Niektorí po pár týždňoch posielali časti svojej batožiny v balíkoch domov. Nám sa cestovanie naľahko a s ním spojená sloboda a flexibilita zapáčili.
Nežili ste spolu a zrazu ste sa ocitli jeden vedľa druhého 24 hodín denne, sedem dní v týždni. Ako ste to zvládali?
K žiadnemu šoku v rámci nášho súžitia nedošlo, pretože tých šokov, podnetov z okolia a rôznych situácií sme zažívali toľko, že sme nemali čas myslieť na fakt, že sme spolu celý deň. Riešili sme to, čo bolo v aktuálnom čase nutné, museli sme si veľa pomáhať a boli sme jeden na druhého odkázaní. Pred cestou sme sa síce bavili o tom, že v našom vzťahu môže dôjsť k zlomu, všeličo sa môže udiať, možno sa aj rozídeme. Ale vrátili sme sa spolu a stále spolu sme. Mám skôr pocit, že to náš vzťah utužilo. Najmä krízové situácie, ktoré ukázali, že sa na toho druhého môžete spoľahnúť.
Ako teda vyzerala trasa, ktorou ste cestovali?
Prvá bola Kolumbia, potom Ekvádor, Peru, Bolívia, Chile a zakončili sme to Argentínou a Brazíliou, no to už len veľmi z rýchlika. Martinovi sa veľmi páčilo v Ekvádore. Keď má človek málo času, tu nájde všetko sústredené na jednom mieste a na relatívne malej rozlohe – oceán, prales, Andy, Galapágy. My sme navštívili len „Galapágy pre chudobných“, tento prívlastok dostal ostrov Isla de la Plata. No bolo to geniálne.
Pre mňa boli najčarovnejšie Andy a miesta, kde ešte existovala indiánska kultúra. Zaujímavá bola Bolívia, no strávili sme tam len dva týždne. V Kolumbii, už na začiatku, sme zistili, že nám nesedia mestá. Zaujíma nás skôr príroda. V kávovej oblasti sme preto navštívili mesto Jardín.
Jeho návšteva mi zlepšila náladu a vytrhla ma z krízy, ktorú som mala na začiatku, keď som sa hnevala, prečo sme tam vlastne šli a bola som v kultúrnom šoku. Je tam množstvo kávových plantáží s tradičnými vidieckymi domami, tzv. fincami, kde sa o každú stará konkrétny pestovateľ kávy,. Jednu z nich sme osobne navštívili na súkromnej prehliadke s dvomi ďalšími cestovateľmi, ktorých sme stretli v hosteli. Často sme chodili na turistiku. Hory sú tam aj začiatočníkom veľmi prístupné. Na šesťtisícové kopce ľahko vyleziete s cepinami.
V Kolumbii ste pravdepodobne navštívili aj Medellín...
Veľa ľudí ho pozná kvôli Escobarovi. Ujal sa nás tam sprievodca v rámci prehliadky „free walking tour“. Rozprával nám o meste aj o drogovom dílerovi. Všetci, približne pätnásti, sme sa mu na úvod predstavili a zapamätal si mená každého z nás. Najmä on nám v súvislosti s mestom utkvel v pamäti. O svojej krajine rozprával veľmi oduševnene. Meno Escobara však nevyslovoval a hovoril o ňom ako o „tom známom zločincovi“. Keby miestni počuli, že o ňom hovorí, vraj by ho podozrievali, že ho chváli. Sú na túto osobu dosť alergickí. Väčšina sa zaňho hanbí. No v chudobných častiach mesta stále existujú ľudia, ktorí ho majú na piedestáli.
Stalo sa, že ste sa niekedy obávali o svoju bezpečnosť?
V prvom momente trochu áno. Keď sme doleteli do Kolumbie, videli sme všade jazdiť ľudí na motorkách, ostnaté drôty. Najmä na juhu krajiny, blízko džungle, boli oblasti, v ktorých sme mali isté obavy. Strašili nás aj vojaci so samopalmi, ktorí tam dozerali na poriadok. Aspoň myslíme, že o to šlo. Domáci nás zas upozorňovali, že sa tam vraj veľa kradne, aj keď my osobne sme podobnú skúsenosť nemali. Jeden couchsurfer nás až desil, mali sme pocit, že ho to baví. Rozprával nám strašidelné príbehy. Ubytoval nás u seba v obrovskej haciende, kde býval aj s mamou a starými rodičmi. Hovoril nám o tom ako sa naposledy zlodeji vlámali do vedľajšieho domu, zviazali jeho obyvateľov a vykradli ich. Ubezpečoval nás však, že kým psy neštekajú, je všetko v poriadku. A tak keď psy štekali, celú noc som nespala. Jedna baba zas v Ekvádore cestovala autobusom, ktorý naháňali zločinci a začali doňho strieľať. Vraj je to v konkrétnej oblasti bežná vec, lebo tam nie je mobilný signál. Autobus zastavia a okradnú cestujúcich. Postrelili vodiča, no prišla sanitka, vodiča ošetrila a pokračovali ďalej v ceste. Tento príbeh ma vystrašil najviac.
A čo jazyk? Ovládali ste španielčinu?
Vôbec. Učila som sa niečo cez aplikáciu Duolingo. Dúfala som, že mi to pomôže. Číslovky som sa naučila asi do stovky, no prišli sme do Kolumbie a zistili sme, že sa všetko platí v tisíckach. V Karibiku sme sa rozhodli pre intenzívny rýchlokurz španielčiny. Týždeň nás učila jedna pani aj s dcérou.
V Chile ste zas istý čas pôsobili aj ako dobrovoľníci. O čo išlo?
Vedeli sme, že táto krajina bude o niečo drahšia, ceny boli porovnateľné so slovenskými. Preto sme potrebovali ušetriť. Dostali sme sa do surferskej dedinky Pichilemu k režisérovi, ktorí dokončoval seriál o diverzite vo veľmi bohémskom a alternatívnom chilskom meste Valparaiso. Chcel ho ponúknuť Netflixu. Strávili sme tam dva týždne, skoro stále sme surfovali. Mysleli sme, že budeme reálne pracovať, no uvedomili sme si, že Juan sa len chcel obklopiť ľuďmi, ktorí majú podobné záujmy ako on. Bol vegán, preto sme väčšinu času nakupovali čerstvé potraviny na trhu, varili a existovali v príjemnej partii ľudí. Naraz nás bolo aj sedem. Spotreba avokáda bola obrovská. Len doobeda sme niekedy zjedli 15 kusov. Martin mu občas niečo opravil, ja som mu zas pomáhala zháňať práva na hudbu do seriálu. Jedna z dobrovoľníčok bola tanečníčka salsy a zároveň precvičovala jogu, takže sme po večeroch tancovali salsu a cez deň cvičili jogu.
Ako ste zvládali miestnu klímu?
Veľmi sa líšila, najmä nadmorskou výškou. No hneď na začiatku nás šokovali vysoké teploty, ale hlavne komáre v Karibiku. Tie nás vyšťavili. Bolo tam zároveň vlhko. Mohla som s mokrými vlasmi sedieť pri ventilátore aj štyri hodiny, aj tak nevyschli. Zima v horách nám tak nevadila. V Bolívii sme navštívili náhornú plošinu Altiplano, kúpali sa v horúcich prameňoch medzi gejzírmi a jazierkami uprostred ničoho, kým vzduch bol studený. Odtiaľ sme smerovali do Chile a po prekročení hraníc sme sa dostali na púšť Atakama, najsuchšiu na svete. Z Altiplana to bola nekonečná cesta smerom dole, až kým sme nedorazili na púšť. O tom bola celá Južná Amerika. O neustálych dramatických zmenách nadmorskej výšky a klímy.
A ako ste tieto zmeny s Martinom zvládali fyzicky?
Celý čas som mala jeden zdravotný problém, ktorý sa tiahol takmer od začiatku do konca. Mala som strašné bolesti hlavy. Nevedeli sme, či to nie je výšková choroba, preto sme dvakrát navštívili pohotovosť, bola som aj na MRI, u neurologičky. Bez španielčiny to bol celkom adrenalín. Keď sme v Ekvádore navštívili nemocnicu, mysleli sme, že sa z toho spolu nejako vymoceme. No rozdelili nás a každému pridelili vlastného lekára, čo je u nich bežný postup. Bola tam však wifi a počas toho ako sme ležali s infúziou v ruke, písali sme si. Martin bol tiež oslabený, do lekárskej správy mu napísali, že šlo o virózu. No neskôr mal rôzne menšie problémy, jeho organizmus sa námahou oslabil. Išlo pravdepodobne o vyčerpanie po ťažkej túre, hneď v úvode sme si naložili viac ako by sme mali. Problémy s hlavou ma trápili ešte najbližší rok. Tým, že sme mali poistenie, cez ktoré nám tieto veci boli preplatené, neprišli sme o peniaze. Inak by nám výdavky navyše za ošetrenia výrazne skrátili celý pobyt.
Prišli za ten čas aj momenty, keď si si povedala, že to vzdávaš a končíš?
Nikdy sa nestalo, že by sme sa na to chceli vykašľať. No kvôli hlave som mala strach, že budem musieť ísť domov. Chytila ma panika a hovorila som si, že toto nie je výlet, na ktorý som si šetrila a tešila sa. Mrzelo ma to aj kvôli Martinovi. Nechcela som, aby sme kvôli mne výlet predčasne skončili. Bola som rada za každý ďalší deň, ktorý sme tam strávili. Pred Vianocami sa to ale prirodzene vykryštalizovalo. Chceli sme byť na sviatky doma.
Stretávali ste sa na ceste aj s inými cestovateľmi?
Veľa času sme v Ekvádore strávili s Američanmi Artom aTedom. Art tam bol na dôchodku, Ted cestoval z USA do Patagónie džípom a vedel veľmi dobre po španielsky. On mi pomohol s vybavením MRI. Stretli sme napríklad aj mladú rodinu. Žena bola Češka a muž Francúz. Mali dve dcéry staré 5 a 7 rokov a plánovali stráviť na ceste rok. Dcéry sa učili česky aj francúzsky, učili sa s rodičmi v oboch jazykoch bežné predmety a potom spolu vyrazili na výlet. Najviac cestovateľov sme stretávali v hosteloch a na trasách, ktorými sme prechádzali, lebo v danej oblasti každý robí plus-mínus to isté. S niektorými sme ostali v kontakte cez sociálne siete. S Ukrajinkou Tetianou, ktorá nechala IT kariéru doma a dala sa na svadobnú fotografiu v USA, sme prešli kus Peru. Veľmi sme si rozumeli aj s chalanmi z Južnej Afriky, ktorí sa rozhodli, že namiesto investičného bankovníctva budú radšej robiť niečo prospešné pre životné prostredie. Tieto stretnutia s ľuďmi z opačných koncov sveta nám dávali veľmi veľa. Pamätám si, ako sme sa s nimi raz podelili o večeru a oni vtipkovali, že sme nakŕmili hladných Afričanov. Bolo ale smutné, že sme nestretávali Slovákov. Stretli sme ich len raz, bola to mama so synom na Machu Picchu. Stále mám pocit, že všetci cestujú, najmä keď sledujem sociálne siete. Okolo cestovania je veľký „boom“, no napriek tomu tam po Slovákoch nebolo ani stopy. Možno to nebola destinácia, ktorú by vyhľadávali.
Ako ste to zvládali finančne? Pol roka na cestách znie ako nákladná aktivita...
Mali sme niečo našetrené a plánovali sme mať denný rozpočet vo výške 20 eur so zarátaním každej drobnosti. Nakoniec sme dvaja denne minuli približne 25 eur, takže sme si s úsporami vystačili pol roka. Keby nebolo bolestí hlavy, možno by sme ostali aj dlhšie. Ubytovaní sme zas boli najmä v hosteloch, prostredníctvom Airbnb a u couchsurferov. V hosteloch sme si vyberali spoločné izby, niekedy aj izby bez okien, čo najlacnejšie, aby sme ušetrili. Sami sme si tiež varili a prali. V Ázii by sa možno oplatilo kupovať si na ulici jedlo, no v Amerike to bolo o niečo drahšie. Kolumbia, Peru, Ekvádor a Bolívia boli lacnejšie ako Slovensko, no Chile, Argentína a Brazília drahšie. Tam sme museli viac šetriť a špekulovať.
Aké to bolo po návrate? Nechytila vás po príchode domov depresia?
Trochu sme spanikárili. Minuli sme väčšinu úspor, preto sme si chceli obaja nájsť prácu čo najskôr. Hneď po návrate sme bývali u mojich rodičov, ale bolo to zvláštne. Človek sa vráti zo sveta a skončí pri rodičoch, bez peňazí a práce. Martin si našiel prácu v Skalici, vyštudoval strojárstvo a v tejto oblasti aj pracuje. Ja som dostala veľmi dobrú ponuku v Bratislave v produkčnom štúdiu. A tak sme sa rozhodli, že to vezmeme a uvidíme ako sa veci vyvinú.
Plánujete s Martinom podobnú dlhú cestu aj v budúcnosti?
Neviem kedy, kde a čo, ale určite áno. Veľmi ma to bavilo. Pokojne by som sa vrátila ešte do Južnej Ameriky. Neoplatí sa tam ísť len na krátko, náklady na cestu sa tým zbytočne navršujú. Vynechali sme Patagóniu, ktorú sme strašne chceli vidieť, takže to bude určite jeden z cieľov a pravdepodobne na bicykli. Jediná vec, ktorá ma mrzí, je, že sme tak dobre neovládali jazyk a nemohli sme sa baviť plnohodnotne s domácimi a dozvedieť sa viac o miestnej kultúre. Prínosné a zaujímavé však bolo baviť sa aj s ostatnými cestovateľmi. Stretnutia s ľuďmi a príroda mi dali najviac.
