Tajomstvo pozvania

Presne si pamätám tie dni, keď boli Svetové dni mládeže v Krakove. Sedela som doma pri lúskaní hrachu a pozerala som raz za čas záznamy z tohto stretnutia. Keď vyhlásili, že ďalšie budú v Paname, veľmi som sa potešila, že v tom roku už budem môcť ísť. Čas plynul, ja som sa medzitým už vrátila z misií a po čase nastal čas, kedy som sa mala rozhodnúť, či idem na Svetové dni mládeže do Panamy alebo nie. Dlho som sa pýtala Boha, čo mám spraviť, či ísť do Panamy alebo sa ešte vrátiť do Mexika, kde som bola na misiách. Cítila som, že Boh ma volá resp. pozýva vrátiť sa do Mexika no moja túžba bola úplne iná. Celkom sa to nezhodovalo. Až som jedného dňa povedala, že ak bude letenka za istú sumu, tak vtedy pôjdem. O deň na to som kontrolovala letenky a div sa svete, letenka bola presne za tú sumu, ktorú som si „určila“. V ten deň všetko tak pasovalo do seba. Našla som letenku a pár minút na to mi prišla aj výplata, aby som si ju mohla kúpiť. Vždy si tak vychutnávam takéto vtipné momenty v mojom živote :D. A hoci, stále som sa mohla slobodne rozhodnúť. Moje rozhodnutie bolo teda pre Mexiko. Začiatok mojej cesty bol takmer zhodujúci sa s hlavnými dňami SDM v Paname. Samozrejme, potom som trochu nad tým polemizovala, že či je to správne alebo nie, no keďže minulý rok som si dala motto ODVAHA bez ohľadu na to, že bol aj vyhlásený rok odvahy (o tom som vtedy nemala ani „šajnu :D), akceptovala som túto výzvu. Boh pozýva, my odpovedáme. Mňa pozval a ja som odpovedala. Nevedela som možno všetky odpovede na otázku prečo ale v živote asi nikdy nemáme 100 % istotu. No keď sa riskuje spolu s Bohom, oplatí sa to risknúť, keď je za tým dobrý úmysel. Tak prišiel pomaly december, množstvo práce a dokončenie ešte jedného prekladu knihy, ktoré som plánovala dokončiť počas mojej vianočnej dovolenky, počas ktorej som chcela aj plánovať všetky veci spojené s cestou do Mexika, nakoľko mala ísť so mnou aj jedna kamarátka. Ale ako sa hovorí, človek mieni, Pán Boh mení. Prišla som pred Vianocami domov a zrazu som zistila, že nás omylom odpojili od internetu...a od televízie. Takže, až vtedy som zistila, aká som už strašne závislá na internete, keď som síce nie len kvôli tomu ale aj kvôli tomu išla v noci do centra mojej dedinky, aby som odoslala nejakú správu :D. Moje online prekladateľské slovníky mali aspoň na chvíľu pokoj a ja som sa opäť učila vyhľadávať všetko v klasických slovníkoch. Áno, trvalo to omnoho dlhšie a niekedy som si myslela, že s tým prekladom do januára ani neskončím, ale keď nie je internet ani televízor, času je zrazu omnoho viacej aj na zopakovanie si abecedy :D, odhŕňanie snehu a pod. Len asi jediné, čo mi zostalo na január, bolo Mexiko. A napriek tomu, že po Vianociach bolo toho strašne veľa, však kto pracuje, asi pozná :D, našla som si čas aj na nejaké to vybavovanie. Od začiatku som tak v tom cítila obrovskú Božiu pomoc. Či už mi poslal človeka, ktorý mi bol vymeniť lístky, nakoľko nám poslali lístky s nesprávnym dátum alebo od mnohých takých inšpirácií. Vedela som, že by som mala vybaviť všetko už tu, doma, pretože tam ma čakali ďalšie dva týždne bez internetu. Keď som odlietala, mala som síce všetko „vybavené“, no aj tak som cítila, že mala by som viacej dôverovať Bohu, pretože On bude chcieť asi niečo iné. Že keď si ma tam pozval, tak ma chce niečo naučiť, chce mi niečo ukázať, čo je za hranicou môjho poznania, mojej logiky. A tak to presne aj bolo. Noví ľudia, moji priatelia, transport, strava, ubytovanie... Všetko sa tak dopĺňalo počas tých dní. Pár ráz sa nám stalo, a práve na tých miestach, kde sme mali všetko super naplánované a potvrdené, že v ten deň nám napísali, že to rušia a my sme ostali v otáznikoch. Boh mi ale poslal nejakého človeka, ktorý nám pomohol. Na jednom mieste sme uprostred noci ostali „visieť“ bez ubytovania, pretože nám kvôli oslavám zrušili spoj, a tu sa zjavilo 5 mojich známych, ktorí nám ponúkli ubytovanie. Dokonca, keď sa dozvedeli v jednom saleziánskom centre, že tam ideme prísť, prišli po nás aj s balónmi v aute, nakoľko v ten deň bol aj sviatok dona Bosca. Možno som nebola na Svetových dní mládeže v Paname, no mala som akoby stretnutie všetkých generácií spojené s objavovaním krásy Mexika a jeho klímy, ktoré Boh sprevádzal plnením mojich tajných snov. Dostala som sa na miesta, kde som túžila ísť, videla som a plávala som v Tichom oceáne, dokonca som aj surfovala (hoci som sa skoro pri tom zabila :D), videla som korytnačky a ich vajíčka, krokodíly, nenazdajky som došla do Guatemaly a prešla som si aj Toronto. No najväčšiu radosť som mala z toho, že som mohla pozdraviť ľudí, ktorých nosím v hĺbke môjho srdca, ktorí ma veľa naučili, ktorí mi veľa ukázali, hoci som vtedy mnohým veciam nerozumela a stretnúť aj človeka, ktorý mi možno najviac ublížil, no napriek tomu to stretnutie bolo zrazu naplnené radosťou, láskou a skutočným odpustením. Bola to neskutočná dôvera, odhodlanosť a trpezlivosť, ktorej ma Boh celú túto cestu učil, a ktorú tak skrášľoval mnohými darmi, ktoré nám dával. A hoci sa hovorí, že Mexiko je veľmi nebezpečné, cítila som sa tu v bezpečí. Stále som sa cítila chránené. Možno aj preto, že sme našu cestu, našu „púť“ začali a ukončili v Guadalupe, kde sme prosili a ďakovali. Možno som nevedela, prečo som tam mala ísť, no teraz to už viem. A na to stačila len jednoduchá dôvera a odvaha. A vystačila som si aj bez internetu :). Asi ma Vianoce zaškolili :).

Odpovedz Pánovi, jemu zver svoje túžby a sny, jemu dôveruj. Obklopí ťa krásou, tajomstvom a nevysvetliteľným zázrakom. :)