Mýty naše cyrilo-metodské

Štrnásteho februára 2019 si pripomíname 1150. výročie smrti svätého Konštantína-Cyrila, ktorý je spolu so svojím rodným bratom Metodom označovaný ako vierozvestca či apoštol Slovanov. Je to vhodná príležitosť nielen uvažovať nad životom a pôsobením solúnskych bratov, ale zároveň odbúrať ahistorické stereotypy v ich vnímaní.

Štvrtý bohoslužobný jazyk?

V súvislosti s misiou, ktorú viedol najskôr svätý Konštantín-Cyril a neskôr jeho brat Metod, sa často tvrdí, že staroslovienčina sa vďaka nim stala štvrtým bohoslužobným jazykom. Nie je to však pravda. Poznáme viacero iných jazykov, ktoré sa v bohoslužbách používali dávno pred staroslovienčinou. Z najznámejších môžeme spomenúť koptčinu, arménčinu, gruzínčinu či sýrčinu.

Aj v Živote Konštantína-Cyrila sa tento fakt spomína priamo, keď svätý Cyril oponuje v dišpute v Benátkach latinským duchovným: „My však poznáme mnohé národy, ktoré majú svoje písmo a Boha oslavujú každý vo svojej reči. Ako je známe, sú to Arméni, Peržania, Abazgovia, Iberi, Sugdi, Góti, Avari, Tyrsi, Kozári, Arabi, Egypťania, Sýrčania a mnohé iné“ (ŽK 16).

Podľa Ivana Dujčeva, čo sa týka týchto dvanástich národov, ktoré Cyril menuje, len tri sú otázne alebo pochybné. Väčšina z týchto jazykov sa aktívne používala aj v dobe svätých Cyrila a Metoda.

Schválenie staroslovienčiny v Ríme?

K tomuto mylnému názoru sa často pridáva aj tvrdenie, že staroslovienčina bola ako bohoslužobný jazyk schválená v Ríme. Ani to však nezodpovedá skutočnosti. K jej prvotnému schváleniu prišlo v Konštantínopole v roku 862 alebo 863, čo jasne vidno z prameňov.

Na Veľkej Morave sa používala už niekoľko rokov predtým, ako Cyril a Metod prišli do Ríma, čo nám dokazujú obvinenia proti svätým bratom, ktoré boli vznesené franským a latinským klérom na Veľkej Morave, a obzvlášť dišputa s takzvanými trojjazyčníkmi v Benátkach, ktorá je podrobne zachytená v 16. kapitole Života Konštantína-Cyrila.

Ak by staroslovienčina nebola používaná ako bohoslužobný jazyk, nikdy by nedošlo k atakom ani k dišpute.

Faktom je, že o schválení slovanského bohoslužobného jazyka sa v prameňoch viac hovorí v súvislosti s pobytom svätých Cyrila a Metoda a ich učeníkov v Ríme. Je to pochopiteľné, pretože v Konštantínopole schválenie nového bohoslužobného jazyka bolo vnímané ako pokračovanie dávnej východnej tradície, zatiaľ čo pre západnú cirkev to bola prelomová udalosť.

Okrem toho autor Života Konštantína-Cyrila mal pri jeho zostavovaní na zreteli aj to, aby dielo mohlo slúžiť ako argumentačný podklad pri dišputách s misionármi latinského obradu, ktoré sa mali v budúcnosti ešte mnoho ráz opakovať. Preto bolo podrobnejšie zaznamenané schválenie v Ríme.

V Ríme išlo pravdepodobne o schválenie používania staroslovienčiny ako bohoslužobného jazyka v latinskom obrade alebo o schválenie konkrétneho prekladu bohoslužobných kníh, ale istotne nešlo o prvotné schválenie slovanského jazyka do bohoslužieb.

Otvorená ostáva aj otázka, kam vlastne Cyril a Metod pôvodne smerovali po svojom odchode z Veľkej Moravy v roku 867. Ich cieľom bolo získať svätenia pre svojich učeníkov. Nie je vôbec isté, že chceli ísť do Ríma, možno pôvodne smerovali do Konštantínopolu.

"V súvislosti s príchodom cyrilo-metodskej misie na Veľkú Moravu sa neraz tvrdí, že tu prijali, resp. prešli na latinský obrad. Takéto tvrdenie je však čistá ideológia."Zdieľať

Život Konštantína-Cyrila hovorí, že išli dať svätiť učeníkov, nehovorí nič o tom, že by pociťovali potrebu dať schváliť bohoslužobný jazyk, keďže ten už bol schválený v Konštantínopole a na Veľkej Morave ho používali viac ako tri roky. „Keď pobudol na Morave štyridsať mesiacov, vybral sa dať vysvätiť svojich učeníkov“ (ŽK, 15).

Na základe Života Metoda sa javí pravdepodobnejšie, že pôvodným cieľom ich cesty bol Konštantínopol, a nie Rím. „A keď prešli tri roky, potom čo vyučili učeníkov, vrátili sa z Moravy” (ŽM, 5). Z tohto sa zdá, že plánovali ísť z Benátok loďou do Konštantínopolu. Nechceli ísť po súši cez Bulharsko, ktoré sa v tomto období priklonilo k Rímu, a teda malo napäté vzťahy s Byzanciou.

V Benátkach sa dozvedeli o krvavom štátnom prevrate, ktorý sa uskutočnil v Konštantínopole, keď sa 23. - 24. septembra 867 cisárskeho trónu zmocnil Basileios, ktorý zavraždil cisára Michala III. a hneď na ďalší deň poslal do vyhnanstva patriarchu Fótia.

V prameňoch sa spomína, že v Benátkach ich zastihlo pápežovo pozvanie. Ak by pôvodným cieľom ich cesty bol Rím, nebolo by potrebné, aby rímsky pápež „poslal po nich“. V prospech Ríma ako pôvodného cieľa ich cesty, samozrejme, existujú tiež vážne argumenty, ale nemožno ignorovať najautoritatívnejšie pramene.

Latinský obrad?

V súvislosti s príchodom cyrilo-metodskej misie na Veľkú Moravu sa tiež neraz tvrdí, že tu prijali, resp. prešli na latinský obrad. Takéto tvrdenie je však čistá ideológia. Výpočet argumentov v prospech byzantského či latinského obradu, resp. rôznych foriem byzantského obradu, by zabral niekoľko strán. 

Avšak predstava, že členovia cyrilo-metodskej misie po príchode na Veľkú Moravu sa jednoducho prispôsobili latinskému obradu a začali v ňom slúžiť, je naivná. Prijatie nejakého obradu nie je vôbec taká jednoduchá vec. Obrad je celý komplex skutočností nielen liturgických, ale aj teologických, disciplinárnych a kultúrnych. Otázka je podstatne komplikovanejšia a akékoľvek kategorické odpovede by boli priveľmi zjednodušujúce.

V tejto súvislosti sa často ako argument spomína takzvaná liturgia svätého Petra, ktorá je mnohými mylne vnímaná ako dôkaz používania latinského obradu. Anafora (eucharistický kánon) tejto liturgie je síce západná, ale celá štruktúra je byzantská.

Okrem toho, že vôbec nie je isté, či svätí Cyril a Metod niekedy túto liturgiu slúžili – ani jeden zo zachovaných slovanských rukopisov nevykazuje cyrilo-metodský pôvod –, treba upozorniť, že liturgia svätého Petra náleží k byzantskému obradu. Všetky rukopisy liturgie svätého Petra sa nachádzajú v byzantských bohoslužobných knihách alebo polemicko-apologetických zborníkoch.

Prečo treba bojovať proti ahistorickým stereotypom?

Túžba človeka po jednoznačných odpovediach je síce pochopiteľná a do istej miery aj prirodzená, ale nemožno ju manipulovať. Môže to totiž byť kontraproduktívne: ľudia, ktorí tieto manipulácie prehliadnu, prestanú danú vec brať vážne a začnú ju vnímať ako rozprávku.