(ne)obyčajný život farára (úryvok z diela)

V knihe s názvom (ne)obyčajný život farára (Society for Human Studies, 2018) natrafíte na spisovateľa a historika Jonáša Záborského, vynálezcu Jozefa Murgaša, jezuitu Františka Paňáka či na prvú evanjelickú farárku na Slovensku Darinu Bancíkovú.

„Všetky kapitoly sú zaujímavo poňaté a podnetné v historickom i v spirituálnom kontexte,“ hodnotí knižnú novinku cirkevný historik Peter Olexák.

Nasledujúci text je úryvkom z dvoch kapitol knihy. Prvá ukážka je o luteránskom konvertitovi Jozefovi Podhradskom, druhá o „neposlušnom“ panslávovi Petrovi Tomkuljakovi. Úryvok vychádza so súhlasom autorov a bez poznámkového aparátu.

Hora stratenej nádeje ako odpoveď na drámu konvertitu

Pre Jozefa Podhradského, ale aj pre iných slovenských národovcov (Michala Miloslava Hodžu, Sama Bohdana Hroboňa či Ľudovíta Štúra) neboli sympatie k cirkvi východného obratu, predovšetkým k tej pravoslávnej, ničím zvláštnym a ojedinelým. Náklonnosť k pravosláviu vyplývala aj z rozsiahlych kontaktov a pomerne silnej väzby slovenského národného hnutia na južných Slovanov, predovšetkým na srbské prostredie. Tá bola dôsledkom predmarcovej, viacgeneračnej prítomnosti mnohých srbských študentov na hornouhorských evanjelických lýceách a kolégiách.

Jedine Podhradský, ako asi jediný z generácie štúrovcov, sa s pravoslávím odhodlal spojiť prakticky. Rozviazal putá s evanjelickou cirkvou a v kláštore z trinásteho storočia v Kovilj, iba pár kilometrov od nového domova v Novom Sade, konvertoval na pravoslávie. Rozhodnutie určite nebolo pre neho jednoduché, zvažoval rôzne alternatívy, napríklad ešte 16. septembra 1863 písal Hurbanovi s prosbou o informácie, pretože „rád bych niekde v Nemecku obsiahnuť doktorát filozofie.“ Nakoniec sa duchovne vydal na východ a ešte do konca roka 1863 prestúpil na pravoslávie.

Základnou otázkou zostáva, čo motivovalo evanjelického kňaza, aby zmenil vierovyznanie. Jednoznačná odpoveď sa hľadá veľmi ťažko, no v náznakoch ju ponúka sám konvertita. V roku 1865 vydáva už spomínané dielo s autobiografickými prvkami nazvané Hora stratenej nádeje. V nej hlavný hrdina Pankleiov, „kňaz bez fary. [ako, poznámka R. M.] Ženích bez nevesty“, patentálny evanjelický kňaz, rozpráva o vlastnom citovom rozpoložení po vyhnaní z Pešti.

Podhradský vo veršovanej dráme takto opisuje vlastné trpké prežívanie na začiatku 60. rokov 19. storočia: „Kňazi vraždia kňazov! Prekliate časy, v ktorých človek v láske k svojeti samého seba osláviť a v láske k svojmu nešťastnému národu svojho Spasiteľa ľúbiť nesmie bez ťažkej viny! Bohaprázdny svet! Našu lojálnosť k nášmu národu stotožňujeme so zradou vlasti...“ Podhradský, neustále frustrovaný zo súčasnej situácie v evanjelickej cirkvi, ktorú obviňuje zo spreneverenia duchovného posolstva, vidí vykúpenie z tejto situácii len v zmene vierovyznania.

Neľahké pomery, ktoré Jozef so svojou rodinou zažil v Pešti, pravdepodobne neboli jediným motívom prestupu na pravoslávie. V období romantizmu mal na uvažovanie o svete silný vplyv slovanský mesianizmus. S ním bolo spojené Podhradského presvedčenie, že jedinou možnosťou pre duchovnú jednotu Slovanov je „národná“ slovanská cirkev a obnovenie cyrilo-metodského dedičstva. Možnosť, ako naplniť ideu mesianizmu, videl práve v prestupe k pravoslávnej cirkvi.

Určitú úlohu v Podhradského rozhodnutí mohlo zohrať aj priaznivé prijatie v Novom Sade, nová pracovná pozícia i materiálne zabezpečenie pre neho i pre celú početnú rodinu. Určite to však nebolo prvoradým motívom zmeny konfesie. Pre viacerých Podhradského súčasníkov bol jeho krok nepochopiteľný. Vysvetlenie nachádzali iba v jeho psychickej labilite a ospravedlňovali to traumou, ktorú utrpel počas peštianskych konfliktov.

Zaujímavé je zistenie, ako vnímala prestup na pravoslávie Jozefova rodina. Priame pramene k tomu nemáme. No k téme sú zaujímavé spomienky dolnozemského Slováka Alberta Martiša. Ten bol študentom na gymnáziu v Novom Sade práve v čase, keď tam začal vyučovať Podhradský. Martiš napísal na sklonku života zaujímavú autobiografiu. V nej niekoľkými vetami spomína aj rodinu hlavného protagonistu tejto kapitoly. Opísal aj prvé stretnutie s profesorom Podhradským: „...keď som povedal, že som Slovák, náš starý baťko [...] pristúpil ku mne, chytiac ma za bradu a riekol: „ I Slovákom zostaň!“ Potom sa mi za dva školské roky nikdy neprihovoril. Naveky chodil zachmúrený.“

Interesantné sú však Martišove opisy Podhradského rodiny, predovšetkým to, že Paulína zle znášala prestup rodiny na pravoslávie: „Jeho žena – druhá – ktorú sme s matkou viac ráz boli navštíviť, bola dobrá duša, len veľmi ťažko niesla, že jej muž dal deti, i dievčence na provoslávnu vieru pokrstiť, viac ráz i plakala.“ Podhradského konvertovanie teda nenašlo pochopenie v komunite slovenských národovcov a ani u jeho manželky.

Neskôr, pri výročí storočnice Podhradského narodenia, sa jeho rozhodnutie zmeniť konfesiu už interpretovalo so značným porozumením: „Mnohí slovenskí národovci tento jeho krok neschvaľovali. Keď však uvážime príčiny, ktoré ho k tomu priviedli, nemožno nám ho odsúdiť. Ako kedysi Marcus Portius Kato, vidiac strašný mravný, telesný i duševný úpadok Rimanov, zúfal nad osudom vlasti, tak i Podhradský obával sa, že slovenský ľud, ktorý on tak verne miloval, utonie v bahne a podlosti. Odrodilí maďarónski kňazi a svetskí dozorcovia, takzvaní šabličkári, na čele s generálnym inšpektorom grófom Zayom, chceli ešte pred revolúciou luteránskych Slovákov s kalvínskymi Maďarmi v jedno spojiť, aby tak Slovákov s obetovaním cirkvi a všetkého, čo náboženskému slovenskému ľudu drahé a milé bolo, do maďarského mora utopiť a národne zahubiť mohli.“

„Spev katolícky na takom nízkom stupni ako je, nesmie, nemôže ostať...“

Ďalšou Tomkuljakovou pastoračnou aktivitou bola inštitucionalizácia cirkevného spevu. Ten bol v záverečných dekádach 19. storočia len málo organizovaný a na území Slovenska nemal žiadne zastrešenie. V praxi to znamenalo, že neodborná hra na organe a spev veriacich sa neblaho podpisovali na slávení liturgie a tiež, že nejestvovala koncepcia, ktorá by sa situácii venovala. Jedna z iniciatív zmeniť to, vyšla práve od kňaza z Detvianskej Huty.

On ako syn učiteľa mal základné hudobné vzdelanie, a preto kládol vyššie nároky na kolegov – kňazov, spolupracujúcich organistov a v neposlednom rade aj na zverené „ovečky“. Poznal svoje limity v odbore, o čom svedčí nasledujúci citát z listu: „Hrám síce na organ – ako gajdošov syn odmala, ale som natoľko neni cvičený, abych mohol partituru skladať“, ale aj napriek tomu sa snažil zmeniť dobovú neutešenú situáciu.

Z praxe misií poznal podľa jeho vlastných slov žalostný stav spevu veriacich a žiadne nielen inštitucionálne prepojenie, ktoré by garantovalo vydanie spoločného katolíckeho spevníka zaväzujúceho veriacich spievať rovnaké piesne po celej krajine.

„Iný kraj, iný mrav“, platilo aj v liturgických piesňach, čo Tomkuljaka veľmi rozčuľovalo: „vianočný spev [...] tento by mal byť najkrajší, najradostnejší [...], ale miestami je na posmech sveta opustený, sbabraný a spotupený. Žiaľ a bôľ človeka prejde, keď počuje po chrámoch katolíckych na pr. tie valaské piesne o barancoch, syroch, sušeničkách, krpcoch, bačkoroch, Kuboch, bačoch a to s takou tancujúcou nôtou, že div, že si pri tom niekto v kostole nezahvízda a nezaskočí. Takých piesní je na stá. [...] To je však najprv do smiechu, ale najviac do plaču.“

Autora týchto riadkov hnevala aj všeobecná nízka kvalita spevu na omšiach, ktorú bolo nevyhnutné pozdvihnúť nielen z liturgických, ale aj ľudských dôvodov. „Spev katolícky na takom nízkom stupni ako je, nesmie, nemôže ostať; v mnohých kostoloch pre organ a spev ani sv. omše nemožno pobožne odslúžiť, pre naničhodný spev a organ človek iba s hnevom z kostola domov príde.“

Farár z Detvianskej Huty inicioval založenie Apoštolátu pre cirkevný spev, ktorý však uhorskí biskupi nepovolili. Preto sa iniciátori zjednotenia liturgického spevu rozhodli spojiť svoje sily a spoločne vydať spevník pre katolíckych veriacich. Idea vydania sa mala spočiatku zrealizovať do jedného, nanajvýš dvoch rokov, neskôr aj Tomkuljak priznal: „nech bude ten spevník o 5 rokov vydaný a nech už bude raz dokonalý“.

Aj preto predseda Apoštolátu veľmi kriticky pozeral na podobné počiny iných autorov vydávajúcich spevníky pre slovenských veriacich. Napríklad dielko pohorelského kantora Jozefa Bahéryho sa mu zdalo pridrahé: „kto mu dá 5 zl.?“. Preto sa spolu s Jánom Zigmundíkom dohodli na spoločnom postupe a v Katolíckych novinách vyzývali na to, aby aj Bahéry prehodnotil svoje plány a „zadržal samotné vydávanie spevníka“.

Tomkuljak kritizoval i iné vydanie súboru náboženských piesní, tentokrát z produkcie blízkeho priateľa a bývalého kolegu z banskobystrického seminára Cyrila Gabriela Zaymusa. To považoval za málo kvalitné: „I na Zaymusa sa hnevám, že tak spevník sfušoval.“ Keďže predseda Apoštolátu autora dôverne poznal, videl viaceré chyby a poznal ich príčiny. „Tento pán ani jednej piesne nevie spievať, ani nikdy s ľudom nemal dočinenia a priberie sa spevník vydávať. Škoda, že je môj osobný priateľ, ináč by som ho rozdrapil v novinách. On je výborný professor latinskej a gréckej reči v Levoči, to sa mu musí dať. Ale do piesní pre ľud sa nerozumie.“

Hutiansky farár bral cirkevnú hudbu veľmi vážne nehľadiac na dávne priateľstvá a národné prepojenie, a k počinom jej popularizovania sa staval zásadovo a kriticky. Nebolo tomu inak ani pri ďalšom bývalom kolegovi z Banskej Bystrice a priateľovi Františkovi Víťazoslavovi Sasinkovi: „Taktiež Sasinek mnohé piesne zbabral. Tomu to som osobne, v liste to oznámil, nedal mi odpovede.“

Ďalšie zmienky o Tomkuljakovej konfliktnej povahe nejestvujú, ale je zrejmé, že pokiaľ išlo o cirkevnú hudbu, nechcel zo svojich náročných postojov za žiadnu cenu poľaviť. Aj napriek priateľským vzťahom skritizoval aj pripravovaný spevník ďalšieho bývalého banskobystrického učiteľa z preparandie, hudobného skladateľa a niekdajšieho učiteľa Jána Levoslava Bellu, Jána Egryho. „Egry môže byť chýrny Capelmajster – ale do spevu ľudu sa nerozumie. Vianočné piesne jeho patria pre cigánčatá popod obloky na Štedrý večer – ale nie do chrámu.“ Vyčítal mu tiež isté „odnárodnenie“, lebo si oproti pôvodnej koncepcie nechal vyhodiť zo spevníka piesne k úcte sv. Cyrila a Metoda.

Tomkuljakovo srdce na počiny Zaymusa a Egryho bolo ešte o to ťažšie, pretože obe diela dostali schválenie biskupa Bendeho. Nielenže jeho aktivita nezískala oficiálnu podporu, ale biskup Bende ďalšie stretnutia Apoštolátu zakázal. Aj napriek nezmyselnému zákazu iniciátor stále neopustil pôvodnú myšlienku hlavne preto, že sa s biednymi prejavmi cirkevného spevu neustále stretával.

„Slúžil som sv. omšu v mestečku dosť poriadnom. Na sv. omšu príde mi pán organista zahrať a zaspievať. Hrá biedne a ešte biednejšie spieva. Hral inakšie, spieval inakšie a pridružila sa ešte jedna speváčka, a tá zas inakšie spievala. Už bolo po mojej pobožnosti. [...] Čo urobím? Pošlem miništranta povedať, aby i organovať i spievať prestali, lebo sv. omšu slúžiť mi nemožno. Prestali.“ V snahe pozdvihnúť katolícky spev ho nezastavil ani ďalší biskupov zákaz. Mal pripravenú ešte jednu alternatívu, tú sa mu však pre skoré úmrtie nepodarilo zrealizovať.