Ficov odkaz

Robert Fico na mimoriadnej tlačovke povedal tri veci: Po prvé, tvrdo pritlačil na stranu Most-Híd, ktorá „opakovane uprednostňuje svoje vlastné stranícke záujmy pred spoločnou zodpovednosťou za krajinu“, aby postupovala len v hraniciach dohody vo vládnej koalícii.

Je to reakcia na vyjadrenie Bélu Bugára, že podporí verejnú voľbu sudcov Ústavného súdu, čo bola zase reakcia na možnú dohodu Smeru a Kotlebu pri hlasovaní.

Dnes vieme, že kotlebovci sa na voľbe v parlamente nezúčastnia, stiahli aj svojho kandidáta, žiadnu dohodu so Smerom napokon neurobili, Ficovi teda nejde len o spájanie poslancov Most-Híd s opozíciou, ide o väčší cieľ.

Sme pri druhom odkaze tlačovky, Fico chce vymazať vplyv prezidenta Kisku. Jeho právomoc vybrať sudcov opísal týmito slovami: „Urobí to tak, aby mal ako líder novej politickej strany podstatnú časť ústavných sudcov zostavených zo svojich ľudí. Súhlasiť s odovzdaním Ústavného súdu pánovi Kiskovi je jednoducho absurdné.“ Nových sudcov má vybrať až nový prezident.

Tretí odkaz je, že ak Bugár nezrazí podpätky, bude to mať „vážne dôsledky pre fungovanie vládnej koalície“. Neexistuje iný vážny dôsledok ako vypovedanie koaličnej dohody a buď menšinová vláda a/alebo predčasné voľby.  

Ficova tlačovka nesie tri silné vnútorné rozpory.

Prvým je, že Ficovi zásadne prekáža spoločný postup Mosta s opozíciou (podpora verejného hlasovania), sám sa pritom pokúšal o dohodu s opozičnými kotlebovcami, Bugár na to „len“ reagoval.

Druhý rozpor je v tom, že hoci Fico svoju kandidatúru na post predsedu Ústavného súdu považuje za politický akt, politické rozhodnutie prezidentovi upiera. Pritom ten si môže vybrať iba zo sudcov, ktorých mu vyberie parlamentná väčšina, a presne to – politické rozhodnutie prezidenta – je zmyslom deľby moci.

Samotný odklad voľby kandidátov na ústavných sudcov v parlamente a čakanie na nového prezidenta nie je až taký zásah do demokratických pravidiel. Presne to isté urobili napr. americkí republikáni na konci Obamovej vlády, keď po smrti sudcu Scaliu využili väčšinu a obštrukciou tému oddialili na nové obdobie. Téma ústavných sudcov sa tak okamžite stane témou kampane a môže prekaziť zvolenie kandidáta Smeru, napríklad.

Tretí rozpor je, že hoci Fico ukazuje prstom na Kiskove osobné motívy a o sebe tvrdí opak, kľúčom ku kríze sú najmä jeho osobné motívy. Preto konflikt s Kiskom, preto aj konflikt s Bugárom. Napriek čiernej kravate a čiernemu saku ale Fico ešte stále nehrá poľskú hru ala Kaczynski (pisácka aj liberálna vláda paralyzovali Ústavný súd väčším počtom zvolených sudcov, ako bolo miest). Problém je vo Ficovom uvažovaní, ktoré podriaďuje osobným motívom. Fico čoraz viac a len kvôli sebe, ako si všimli aj jeho podporovatelia, poškodzuje vlastnú stranu aj vládu. Dlhá politická kariéra je ako chodba, ktorá sa neustále zužuje, pozrite sa na neho, Fico sa už nevie voľne hýbať.

Vládna koalícia visí na tesnej väčšine, podstatou najväčších vnútorných rozporov je osoba Roberta Fica – nebyť jeho kandidatúry na Ústavný súd, nebol by aktuálny konflikt.

Fico má v jednej veci pravdu, tajná voľba je výdobytok demokracie, to, ako vysvetlil jej prednosti, sedí. Všetkým ostatným ale predseda Smeru tradície nášho parlamentarizmu ohrozuje, deľbou moci počínajúc, jeho kandidatúrou končiac.

To, čo riešime, je politický, nie ústavný problém. Človek aby si vzdychol: Keby sme tak mali opozíciu...