Portugalské pobrežie po vlastných

Plánovanie cesty sa vždy oplatí, ale sú chvíle, kedy je jediným cieľom cesta. Tej však treba dať aspoň nejaký smer. V prímorských krajinách môže byť takýmto prirodzeným vodítkom pobrežie, a tak tomu bolo aj v mojom putovaní. Moja cesta viedla popri južnom a potom západnom pobreží Portugalska.

Po prvý krát som cestoval týmto voľným štýlom s bývaním vonku sám. Samota zvyšuje ostražitosť a na začiatku pôsobí mierne stresujúco. Človek musí byť dostatočne obozretný, aby sa mu nič nestalo, kúpanie v mori tiež limituje na miesta, kde sa nájde pre prípad núdze aspoň nejaká ďalšia duša. Aj keď takmer všade popri pobreží vedie súvislá cesta pre pešiakov, pocestných je v skutočnosti veľmi málo. Počas 10 dní som stretol celkovo asi dvoch podobne cestujúcich, ale aj tí kráčali opačným smerom.

Na dlho posledná noc pod strechou bola v Lisabone. Ráno som sa vydal z miestneho hostela na autobusovú stanicu. Hneď v úvode ma vystrašil stratený telefón, keď som na stanici zistil, že mi chýba. Ako sa neskôr ukázalo bol len uložený na inom mieste ako tradične, čo som ale zistil až po 15 minútovom behu smerom späť k hostelu. Autobusový lístok sa kupoval pri okienku tradične ako u nás, stanica bola prehľadná a bez problémov sa dal určiť ten správny bus. Môj mal cestu do mesta Lagos v južnom Portugalsku, kde som kolesá vymenil za chôdzu.

Hneď po dosiahnutí prvého pobrežia ohúria návštevníka pekné skalné útesy, ktoré lemujú väčšinu tejto cesty. Fantastické výhľady a farby nadchnú a uistia o dobrom výbere miesta. Podobné scenérie sú aj v turisticky vyhľadávanom Fare, kde je ale na plážach vzhľadom k polohe letiska zaiste viacej turistov. Tak ako to už býva na Pyrenejskom poloostrove, najkrajšie pláže už dávno zabrali nudisti. Takže, kto si chce užiť naj lagúny musí zniesť aj kúpačov bez figovníkov. Okrem vody, tepla a slnka sa do tela opiera aj neustály vietor, ktorý celý čas fúka od pevniny. Prvú noc zaspávam na útese len tak v spacáku. Neprestajný vietor a ilegálnosť prespávania vonku trochu znižuje komfort prvého voľného nocľahu. 

Tretí deň býva obecne považovaný za krízový a nebolo tomu inak ani v mojom prípade. Nastalo stretnutie blízkeho druhu so stále zelenými rastlinami, ktoré sa vyznačujú tvrdosťou a bodľavým charakterom, a cez ktoré prejsť nemožno. Moja cesta viedla z Luz až do JZ cípu poloostrova. Na istých miestach sa však stratila v zeleni a cez tú sa mi podarilo predriapať až  potom, ako som si navliekol všetko šatstvo, čo bolo po ruke. Na revanž som prírode za túto prekérnosť z pomsty odhodil plastovú fľašu. Sú tu tiež mimoriadne dotieravé muchy, ktoré doslova nalietavajú do tváre a očí. Severný vietor bol krutý a v noci sa mi nepodarilo postaviť celtu ani po hodine (kamarát na Slovensku ma pred cestou uisťoval, že sa dá postaviť do ôsmich minút aj vo vetre). Pochôdzky v slnku a vetre vyžadujú denne vypiť aspoň 4-5 litrov tekutín. 

Na štvrtý deň som sa zobudil do hmly. To bola na chvíľu úľava od ostrých lúčov. Na druhej strane drobné kvapôčky orosili a premočili všetko, čo bolo vonku. Pobrežie sa na okamih stratilo z dohľadu a vystriedali ho roviny a lúky. Prechádzam relatívne nudnými dedinami (napr. Vila do Bisto). Cesta ma zaviedla na akúsi asfaltovú cestu, a tak som sa rozhodol chvíľu stopovať. Asi do pol hodiny mi zastavil starý mercedes s dvojicou postarších Nemcov z Kassen. Chlap mal namiesto nohy protézu, ale v neupravenom aute šoféroval bez problémov. Manželia si boli objednať miesto v reštaurácii pri pobreží, kam chodievajú každý rok. Ukázali mi vynikajúce surferské pláže. Voda na západnom pobreží je divokejšia ako na juhu. Takže plavci by sa mali zdržiavať dole a surferi zase tu na západe, kde sú veľké vlny. Konečne sa mi podarilo nájsť aj miesto za veľkou kopou slamy, kde nefúka a je sucho. 

Piaty deň prechádzam viac ako 35 kilometrovú trasu z Carrapateira do Odeceixe. Chôdza začína byť nekonečná. Cestu mi skrátili dva stopy, ale neodviezli ma ďaleko. Prvý bol španielsky párik, mladí, ktorí si rozširujú vzdelávanie, aby sa mohli stať učiteľmi - vraj dobrá a stabilná práca pre Španielov. Za nezaujímavým mestečkom Aljezura objavujem peknú pláž s ďalšími veľkými vlnami a surfermi. Po ceste som na jednom z ústesov natrafil na záhradku s melónmi, ktoré sa povaľujú po zemi. Sú zohriate a sladké. Druhým stopom je domáci divný postarší chlapík, ktorý pracuje na úradníckej pozícii v banke. Pôsobí depresívne a jeho túžbou je všetko predať a cestovať po svete. Odmenou po dlhej ceste je miesto bez vetra na útese s najlepším výhľadom na slnko zapadajúce za morom. 

Návšteva ďalších malých miest a dedín neprináša nič zaujímavé. Do denníku som si zaznamenal, že Portugalsko je krajinou bezvýznamných dedín a prachu... Jediným spestrením bolo akési prírodné ZOO po ceste a malý pštros, ktorý sa omylom ocitol na druhej strane plota. Dal sa poľahky chytiť a perie, ktoré vyzeralo na pohľad dosť tvrdo bolo v skutočnosti veľmi mäkké. Podarilo sa mi dostať ho späť k rodine na druhú stranu plota.

Ďalší deň sa niesol v podobnom duchu, presúvam sa z Cavlaleria do Vila Nova. Nachádzam polia, kde sa pestuje zelená tráva, ktorú potom navíjajú ako koberec a posielajú do parkov, ihrísk, či záhrad. Čaká ma aj obchôdzka popri veľkom čiernom býkovi, ktorý ale našťastie ostáva bez rozbehu. Cestu na úseku lemujú korkovníky, ktorých kmene sú obielené a čakajú na dorastenie novej vrstvy. Každý deň ma presviedča, že cesta je vždy dlhšia ako sa javí z mapky, flagrantné kartografické zobrazenia. Z Vila Nova putujem do Sines, asi 50 km v sandáloch a na boso. Pred Sines sa zrazu cesta pre pešiakov stráca a jediná možnosť je kráčať popri ceste. A tak sa k negatívnym emóciám z mapových skreslení pridávajú ďalšie hromženia z chýbajúcich ciest pre chodcov. V meste, hoci turistickom chýba funkčná wifi sieť. Po ceste som natrafil na voľne dostupné umývadlá a tak som sa dal pred vstupom trochu dokopy. Sprchy na plážach nie sú v týchto častiach krajiny samozrejmosťou. Prvý potok sladkej vody sa mi podarilo objaviť až po troch dňoch kráčania. Zásobovanie pitnou vodou je ale dostupné s pomerne hustej siete dedín s obchodíkmi. Horšie je to s umývaním, kde treba dosť improvizovať. V Sines naďabím aj na osadu zrejme nižšej sociálnej vrstvy, ktorá silne pripomína osady našské. Rozhodol som sa prejsť skrz a dostal som sa k lúkam, kde som večer rozložil celtu. Dobrú noc prišla dať iba líška. 

Ráno som nasadol na autobus do Setubalu. Je to mestečko pohostinstiev a kaviarničiek. Ľudia tu chodia v škaredých oblekoch, pripomínajúcich módu spred 30 rokov. Po dlhom čase sa dostávam opäť do civilizovanejšej formy turizmu a ostávam v hosteli BlueCoast. 

Posledný deň sa vraciam do Lisabonu - najkrajšieho mesta na mojej trase. Mestečko je príjemné, nechýba zeleň, úzke uličky, pekné budovy, obchody, kostoly, žlté a červené naplnené električky. Zrejme vyzerám po celom výkone podivuhodne, pretože v priebehu piatich minút dostávam rôzne ponuky na výživový doplnok od troch rôznych drogových dílerov. Prekvapuje ma ich odvaha, keďže sú na každom rohu policajti. Pešo sa dostávam až na letisko, ktoré nie je najlepšou vizitkou krajiny. Hustotou zaľudnenia to tu pripomína Bangladéš, ľudia tu postávajú alebo posedávajú, jedlo sa konzumuje aj na zemi. Odlet má zdržanie lebo boarding pracovníci poplietli lety. Napriek všetkému, stálo to rozhodne za to.