Aktuálny operný Londýn: Káťa Kabanová a Bohéma

Momentálne je Veľká Británia skloňovaná predovšetkým v súvislosti s brexitom a jeho dopadom v celej škále hroziacej tvrdosti. Vo dne v noci rušné a preplnené ulice multikulturálneho Londýna navonok touto témou nedýchajú. A podobne oba operné domy. Royal Opera House Covent Garden ponúka počas februára novú inscenáciu Káte Kabanovej od Leoša Janáčka, English National Opera zasa obnovenú Pucciniho Bohému. V oboch prípadoch výborné predstavenia, tešiace sa pozornosti domáceho a medzinárodného publika.

Káťa Kabanová s psychologickým i emotívnym nábojom

Kráľovská opera Covent Garden, právom hrdá prvá anglická scéna, je zároveň otvoreným domom. Aspoň v tej časti prízemného foyeru, ktorý je denne od desiatej doobeda až do večera sprístupnený verejnosti. Ktokoľvek si tam môže vypiť kávu, dať zákusok, navštíviť operný obchodík, otvoriť internet, pozrieť propagačné tlačoviny či vystavené kostýmy. Ba i využiť bezplatné toalety. Predpokladom vstupu, pokiaľ máte so sebou tašku, vrátane dámskych kabeliek, je bezpečnostná kontrola. Nuž, je to daň dnešnej dobe. Platí to samozrejme aj pri návšteve predstavenia.

Dramaturgia Covent Garden Opery v zimnej časti aktuálnej sezóny ponúkla Čajkovského Pikovú dámu, Verdiho Traviatu a po momentálne uvádzanej Janáčkovej Káti Kabanovej, nasleduje Mozartova Così fan tutte. Z jarnej časti sezóny sa núka upriamiť pozornosť na Brittenovho Billyho Budda, kde pod taktovkou Ivora Boltona a v réžii Deborah Warnerovej bude v postave Ratcliffa debutovať náš mladý talent Peter Kellner. Čítať jediné slovenské meno v zozname sólistov nás musí napĺňať radosťou.

Teraz však k novej inscenácii Káte Kabanovej, v poradí druhej (po lanskom naštudovaní Z mŕtveho domu) z pripravovaného cyklu opier Leoša Janáčka v Covent Garden. V českom origináli s anglickými titulkami. Históriu uvedení tejto opery vo Veľkej Británii začal písať roku 1951 v Sadler´s Wells Opere dirigent Charles Mackerras, ktorý študoval v Prahe a najviac sa zaslúžil o prienik Janáčkovho diela v Británii i vo svete celkovo. V Londýne pokračovala Káťa Kabanová návratmi prvej, ale aj nasledujúcej inscenácie v londýnskom Coliseu. Uvádzali ju aj v Škótsku a Walese. Po prvýkrát zavítala do Covent Garden Opery roku 1994, nasledovali tri obnovenia, naposledy roku 2007. Po dvanástich rokoch sa dielo vrátilo na dosky Kráľovskej opery 4. februára 2019 (recenzované predstavenie bolo prvou reprízou) pod taktovkou Edwarda Gardnera, v réžii Richarda Jonesa a na scéne Antonyho McDonalda.

Všetko sa začína v úplnej tme, neregistrujeme ani príchod dirigenta. Keď sa zdvihne čierna opona s visiacom obrazom, na scéne je len ústredná hrdinka, lavička, zhora tri reflektory a v pozadí zborová masa. Po chvíli sa zosunie panel s interiérom realisticky zariadenej izby z druhej polovice 20. storočia, s oknami, ktorých závesy raz odhaľujú exteriér, inokedy utajujú život a dusné rodinné vzťahy. Táto kulisa je dynamizujúcim spolutvorcom diania, často mizne (a vracia sa), aby sa odhalil hlbší priestor, svojou uzavretosťou akoby symbolizujúci klaustrofóbiu. Spätosť s Volgou je len naznačená a opakované výstupy rybárov s udicami namierenými do orchestriska, nepatria k najšťastnejším nápadom. Režisér hojne využíva zbor i niekoľkých štatistov, v istých zlomových momentoch zmrazuje dianie na javisku. Svetelná réžia tiež citlivo reflektuje tok udalostí i samotný text. Zaujímavo vyriešil režisér odchod váhavého Tichona na trh do Kazane, keď po zreteľnej roztržke s autoritatívnou matkou a prosbách Káte (spoza záclon sledujú udalosti ľudia zvonka) aby ostal, napokon vstupuje do pristaveného auta. Káťa mu v tom vlastným telom bráni, sadá si do auta, Tichon ju z neho vyťahuje, no tušiac vo vzduchu visiacu rodinnú tragédiu, manželovej ceste nezabráni.

Trocha zvláštny profil dostal Dikoj, tyran voči príbuzným, no submisívny maznáčik Kabanichy, od ktorej dokonca pred vtiahnutím do intimity izby zinkasoval tri facky. Po otočení hlavného panelu sa otvára nová scénická perspektíva s lavičkou a jedinou neónovou lampou. To už je priestor pre stretnutia dvoch párov: zohraného a sexuálne uvoľneného (Váňa s Varvarou) a neisto bažiaceho po láske (Boris s Káťou), akoby tušiaceho zlý koniec. Návrat Káte z rande špehuje spoza záclony Kabanicha.

Tretie dejstvo, búrku, sprevádza stroboskopický efekt, navonok pôsobivý, no trocha ilustratívny prvok. Na krátky dialóg Kudrjáša s Dikojom o elektrine a hromozvode zareaguje publikum, poctivo sledujúce anglické titulky, dokonca s počuteľným úsmevom. Inscenácia vstupuje do finále ako koncentrovaná, psychologicky pointovaná dráma postáv s ilustrujúcim komparzom. Ten v momente osudového rozhodnutia ukončiť život pod hladinou Volgy (inak v Jonesovej koncepcii málo citeľnej) obklopí Káťu, ktorá nepozorovane zmizne z javiska. Boris sa stráca v tmavom dave a keď z rieky vynesú mŕtvu Káťu, Kabanicha s prázdnym pohľadom prechádza okolo nej a „ďakuje dobrým ľuďom za úslužnosť“.

Zmysluplný, nenásilne modernizujúci režijný výklad, výrazne umocnilo hudobné naštudovanie Edwarda Gardnera. Pod jeho taktovkou orchester doslova kreoval atmosféru situácií, zrkadlil zlomové momenty, ale kreslil aj najjemnejšie detaily duševných rozpoložení hrdinov drámy. V najširšej palete dynamiky a výrazu. Jednoducho, Janáčkovi porozumel. Už po pauze (tá je po druhom dejstve) ho privítalo bravó publika.

V titulnej úlohe zaujala Amanda Majeski, ktorej zvučný, zvlášť v strednej a hlbokej polohe priebojný a voľne rezonujúci soprán naplnil priestor nielen objemom, ale aj dynamicky tieňovaným tónom. Jej výšky, hlavne pokiaľ ich spievala vo forte, boli však troška užšie. No v piane nabrali podmanivú okrúhlosť i emóciu. Škoda, že Janáček nevložil do postavy Borisa viac taktov. Český spevák Pavel Černoch totiž bol nielen jazykovo autentickým, ale aj vrúcnou farbou v každej polohe plnohodnotne znejúceho spinto tenoru, ideálne zvoleným interpretom, napĺňajúcim režijnú predstavu zdržanlivého milenca. Tenoristi Andrew Staples (Tichon) a Andrew Tortise (Váňa) vytvorili priliehavé, aj vokálne slušne vybavené charaktery, podobne aj basista Clive Bayley (Dikoj). Susan Bickley už nemá dostatočnú údernosť hlasu, aby despotickej Kabaniche vtisla nevyhnutnú tónovú expresívnosť. Takmer až subretná ľahkosť lyrického mezzosopránu Emily Edmondsovej role Varvary vokálne nezodpovedala.

Bohéma v angličtine, no so „slzotvornou“ esenciou

Anglická národná opera (ENO), ktorej umeleckým riaditeľom je z bratislavského Sadka dobre známy Daniel Kramer, nesie doslova znaky ľudovej scény. Ceny vstupeniek sú podstatne dostupnejšie než v Covent Garden, vo foyeri sú prístupné kanistre s pitnou vodou, do hľadiska väčšina ľudí vstupuje v kabátoch (pochopiť princíp samoobslužnej šatne, kde treba lano so zámkom prevliecť cez rukáv, nie je celkom ľahké), mnohí s pohármi piva či iného nápoja v rukách… Iné divadlo, iný mrav. Domovskou scénou ENO je už päťdesiat rokov neprehliadnuteľné londýnske Coliseum. Postavené bolo roku 1904, jeho divácka kapacita je 2359 miest. Operné diela sa v tomto divadle uvádzajú výlučne v anglickom jazyku s cieľom prelomiť bariéru prípadných ťažkostí so zrozumiteľnosťou spievaného slova.

Toto všetko platilo aj v navštívenej Pucciniho Bohéme. Inscenácii s dátumom vzniku pred desiatimi rokmi, ktorá sa však od premiéry v blokoch vrátila do repertoáru už viackrát. Tento raz ako pocta dnes už 84-ročnému režisérovi (pôvodne doktorovi medicíny s neurologickou špecializáciou) Jonathanovi Millerovi, pri príležitosti 40. výročia jeho debutu v English National Opere. Aktuálne obnovenie presne v pôvodných intenciách pripravila Natascha Metherell. Hoci ENO je otvorená režisérskym výbojom (napokon Daniel Kramer o tom v Bratislave presvedčil s kontroverzným výsledkom), Millerova Bohéma je tradičná. A nespochybniteľne dokazuje, že táto cesta nie je hodná zatratenia. Režisér so scénografkou Isabellou Bywaterovou ju zasadil do Paríža tridsiatych rokov 20. storočia, kde chudoba a choroba žijú ruka v ruke s láskou a emóciou. Celková farebná šeď štyroch dejstiev nepôsobí šedivo, ale pravdivo. Takým je Pucciniho, či Giacosov a Illicov, resp. Murgerov príbeh.

Výtvarne je táto Bohéma vyriešená geniálne. Na javisku stojí poschodová konštrukcia, ktorá v okrajových dejstvách znázorňuje realistickú manzardu umelcov (dokonca aj s kúpeľnou), schody do ulice a pohľad do voľného priestoru za ošarpaným domom. Jej rozpoltením, otočením a posunom do bokov, sa mení v 2. dejstve na plošne rozvinutú, baviacu sa latinskú štvrť s centrom v detailne zariadenej Café Momus. Po Parpignolovom vtipnom výstupe už centrom pozornosti sa stáva exaltovaná Musetta. S cigaretou v ústach, na barovom stole sa usilujúca získať pozornosť Marcella.

Tretie dejstvo rovnako realisticky (v súlade so štýlom diela) zobrazuje zimný, snežiaci exteriér na rázcestí ulíc. S prostitútkami pred hostincom, ale najmä s emóciami nabitým stretnutím trojice hlavných aktérov a trpkou rozlúčkou milencov. V závere sa pred očami divákov manuálnym otočením konštrukcie, vracia scenéria prvého obrazu. Samotná kulisa, hoci má silnú výpovednú hodnotu, by nežila, keby ju nenapĺňali postavy s nesmierne pravdivými, uveriteľnými profilmi. So vzťahmi, ktoré sa neboja obnažiť slzotvorné emócie, ale aj navodiť sociálny aspekt príbehu. Modernou sa táto „klasická“ inscenácia stáva najmä tým, že jej aktérmi sú mladí, herecky plne zaangažovaní sólisti, bez vonkajškových póz, bez prázdnych, dianím nenaplnených miest.

Než sa k ním dostanem, vyzdvihol by som dirigentskú koncepciu Alexandra Joela a vysokú kvalitu orchestra. Bola to Bohéma s drámou aj nežnou lyrikou, s tempami svižnými aj vláčnymi, s kontrastmi v dynamike, siahajúcimi až k najjemnejším nuansám. Počul som veľakrát Bohému v slovenčine, raz – dva razy v maďarčine a nemčine, no anglická verzia bola mojou novou skúsenosťou. Priznávam, istý čas mi trvalo vnímať iný ako taliansky text, no isté argumenty mi túto prekážku postupne rozplynuli. Vniesli ich samotní sólisti. Na javisku stáli dvaja debutanti (nemyslím navštívený večer, ale danú inscenáciu a divadlo) v hlavných postavách. Natalya Romaniw je waleská sopranistka, známa aj publiku brnianskej opery z novej Pikovej dámy, ktorej part Mimi veľmi sedí. Jej bohatý materiál má vrúcnosť, lyrický i dramatický potenciál a ctí estetiku talianskej opery. Amerického tenoristu Jonathana Tetelmana (Rodolfo) po jeho nedávnej berlínskej premiére Bohémy v Komische Oper (v originálnom jazyku) označila miestna kritika výstižne ako typ „latino-lovera“, čo mu napomáha aj opticky vytvoriť ilúziu mladého bohéma (záznam inscenácie Komische Oper Berlin je k dispozícii on-line do 26. 7. 2019 TU…). Navyše, Tetelmanov tenor má potrebnú „italianitu“ v timbri, krásne frázuje a nemá ďaleko k dosiahnutiu medzinárodných mét.

Skvelá bola aj Musetta sopranistky tmavej pleti Nadine Benjaminovej. Temperamentná, bez klišé v hereckej akcii, spievajúca plným, šťavnatým sopránom. Nicholas Lester ako Marcello znel vyrovnane v každej polohe a príjemné hlasy preukázali aj David Ireland (Coline) a Matthew Durkan v postave Schaunarda. Takmer do posledného miesta zaplnené auditórium odmenilo účinkujúcich v závere mohutným a zaslúženým potleskom.

Autor: Pavel Unger

písané z repríz: Káťa Kabanová 6. 2. 2019 a Bohéma 7. 2. 2019

Leoš Janáček: Káťa Kabanová
Royal Opera House
Premiéra 4. 2. 2019, písané z reprízy 6. 2. 2019

Dirigent: Edward Gardner
Réžia: Richard Jones
Scéna: Antony McDonald
Svetelná réžia: Lucy Carter
Zbormajster: William Spaulding

osoby a obsadenie

Katerina (Katya): Amanda Majeski
Boris Grigorjevic: Pavel Černoch
Marfa Ignatevna Kabanova: Susan Bickley
Vána Kudrjáš: Andrew Tortise
Varvara: Emily Edmonds
Tichon Ivanyc Kabanov: Andrew Staples
Glaša: Sarah Pring
Savël Prokofjevic Dikoj: Clive Bayley
Kuligin: Dominic Sedgwick
Fekluša: Dervla Ramsay
Spoluúčinkoval orchester a zbor Royal Opera House Covent Garden

www.roh.org.uk

Giacomo Puccini: La bohème (Bohéma)
English National Opera Londýn
Premiéra obnovenej inscenácie 26. 11. 2018, písané z reprízy 7. 2. 2019

Dirigent: Alexander Joel
Réžia: Jonathan Miller
Réžia obnovenia: Natascha Metherell
Scéna: Isabella Bywater
Svetelná réžia: Jean Kalman, Kevin Sleep
Zbormajster: Mark Biggins
Preklad do anglického jazyka: Amanda Holden

osoby a obsadenie

Mimi: Natalya Romaniw
Rodolfo: Jonathan Tetelman
Marcello: Nicholas Lester
Musetta: Nadine Benjamin
Coline: David Ireland
Schaunard: Matthew Durkan
Benoit/Alcindor: Simon Butteriss

Spoluúčinkoval orchester a zbor English National Opera

www.eno.org

video