Usporiadať operný koncert s výťažkom pre skvalitnenie starostlivosti o predčasne narodené deti, ktorý Opera SND zorganizovala spolu s občianskym združením Nedonosené dieťa je určite chváli hodný čin. Teraz sa však zameriam na umeleckú stránku tohto podujatia, (realizovaného 7. februára 2019 v historickej budove SND), a to aj v širších súvislostiach.
V posledných rokoch (desaťročiach) sa pravdepodobne mierne zvýšil počet záujemcov o operu tým, že sa o ňu začal zaujímať aj turistický ruch. Na druhej strane to celosvetovo viedlo k už beztak veľmi zúženému opernému repertoáru. Príkladom môže byť letný festival vo Verone, kde sa v prvých rokoch jeho existencie uvádzala aj Zandonaiova opera Giulietta a Romeo, Boitov Mefistofeles a Nerone, Bizetovi Lovci perál, Spontiniho Vestálka a ďalšie menej populárne opery, kým dnes na programe festivalu nájdeme len Aidu, Carmen, Nabucca, Toscu, teda tzv. divácke trháky.
Čosi podobné platí vo veľkej miere aj o súčasnom repertoári Opery SND. Opäť mi nedá spomenúť Marxovu myšlienku, že spotreba vyvoláva potrebu. Preložené do obyčajnej reči to znamená, že si nemôžem obľúbiť umelecké dielo, ktoré nepoznám. Práve operné koncerty sa núkajú ako istá možnosť vyjsť z repertoárového uzavretého kruhu k rozšíreniu záujmu publika o nové operné tituly. Spomínam si na istý (silvestrovský) koncert v SND zo šesťdesiatych rokov, na ktorom vtedajší tenoroví matadori spievali také árie ako bolo Giorno di pianto z Verdiho na Slovensku nikdy nehraných Sicilských nešporov (Imrich Jakubek) alebo virtuóznu áriu z Adamovho Postiliona z Lonjumeau (Jiří Zahradníček).
Ak mieni vedenie Opery SND v organizovaní operných koncertov čas od času pokračovať, mala by sa ich dramaturgia uberať práve týmto smerom. Ak už sa nezaradia do programu árie z opier, ktoré ešte u nás nezazneli (možnou prekážkou by mohli byť autorské práva, ale za pokus by to stálo), tak by sa aspoň v dvotretinovom zastúpení mohli ponúknuť divákom hudobné čísla z opier, ktoré sa v Bratislave hrali v druhej polovici minulého storočia (z Borodinovho Kniežaťa Igora, Flotowovej Marty, Verdiho Sily osudu, Menottiho Konzula, Mozartovej Figarovej svadby, Donizettiho Dona Pasquala, Musorgského Borisa Godunova, Massenetovej Manon, Smetanovho Dalibora, Janáčkovej Jej pastorkyne, Boitovho Mefistofela a podobne. „Konzervatívne“ ladený repertoár Galakoncertu pre život sa dá vysvetliť azda len tým, že dramaturgia počítala s účasťou nielen pravidelnejšieho a skúsenejšieho operného publika.
Recenzovaný koncert ponúkol návštevníkom dvadsať hudobných čísel – z nich len sedem patrilo k operám, ktoré nie sú momentálne (alebo v dohľadnej dobe neboli) na repertoári súboru a jedno číslo (duet z Verdiho Aidy) bolo akousi generálkou na premiéru diela v nasledujúcej sezóne. Najinvenčnejšia bola dramaturgia práve v oblasti veristickej opery (Cileova Adriana Lecouvreur, Giordanov André Chénier, no hlavne Hymnus na slnko z Mascagniho opery Iris v podaní zboru a orchestra Opery SND). Orientáciu na menej v opere rozhľadeného diváka prezrádza aj fakt, že všetky ukážky s výnimkou dvoch francúzskych (Carmen a Romeo a Júlia) patrili populárnej talianskej opere. Pritom jedenásť z nich reprezentovala tvorba Giuseppe Verdiho. Nuž viacej invencie sa hádam dočkáme nabudúce.
Koncert dirigoval Dušan Štefánek, ktorý okrem sprevádzania sólistov oddirigoval intermezzo z Pucciniho prvotiny Víly, ktorá ešte nenesie všetky znaky skladateľovho ustáleného rukopisu a orchester ho zahral s vervou. Treba však pripomenúť, že tak túto ukážku z Pucciniho raného diela ako aj spomínaný zbor Mascagniho Slovenské národné divadlo „odkukalo“ z vianočných koncertov Slovenskej filharmónie.
Tri zborové čísla, v interpretácii zboru Opery SND (okrem spomínaného Iris aj populárne zbory z Trubadúra a Nabucca), viedol zbormajster Pavol Procházka k účinnej dynamickej diferenciácii. Výber sólistov bol reprezentatívny, každý hlasový odbor s výnimkou dvoch sopranistiek reprezentoval jeden spevák: sopranistky Ľubica Vargicová a Eva Hornyáková, mezzosopranistka Monika Fabianová, tenorista Michal Lehotský (zaskočil za pôvodne avizovaného Miroslava Dvorského), barytonista Daniel Čapkovič a basista Peter Mikuláš. Ako sa dalo očakávať podľa ich postavenia v súbore, predviedli veľmi kvalitné výkony. Zároveň sa potvrdilo, že aj pri notoricky známom hudobnom čísle umelec vie zaujať osobnostným prístupom.
Dlhodobou stálicou súboru je Peter Mikuláš. Vo vhodne vybranom duete z Verdiho Simona Boccanegru (partner Daniel Čapkovič) jeho hlas najprv hrmel zlosťou, aby sa potom preniesol do pôsobivej kantilény v jednej z najkrajších Verdiho melódii (Piango, perché mi parla). V árii Waltera zo skladateľovej Luisy Miller okrem príkladného legáta ukázal, že jeho hlasový rozsah smerom k výškam akoby ani nemal hraníc. A v známej árii Filipa II. z Dona Carlosa jeho obrovské tóny akoby boli vysekávané zo žulového masívu. Strednú časť árie (Dormiró sol) zaspieval až nezvyklo v pianissime, čo potom účinne kontrastovalo s dramatickým záverom.
Najväčším prekvapením pre mňa v pozitívnom zmysle bol výkon Evy Hornyákovej, ktorá sa so spievanými melódiami interpretačne pohrávala. V známej árii Pucciniho Mimi bola najprv až detsky naivnou ľúbeznou krajčírôčkou, no v momente keď sa nadchýna vychádzajúcim jarným lúčom slnka, ukázala bohatú citovosť postavy a pôsobivo farebný tón. Podobne skôr lyricky než pateticky (ako to zvyknú spievať dramatické soprány a primadony) s trocha teatrálnym gestom v závere vyspievala umelecké vyznanie francúzskej hereckej divy z Cileovej Adriany Lecouvreur, diela, ktoré sa v SND hralo v rokoch 1989 – 1991. V populárnej árii Čo-čo-san opäť potvrdila, že je dôležité nielen mať hlas a spievať, ale aj interpretovať a prežívať. Na rozdiel od ostatných účinkujúcich Daniel Čapkovič zaspieval až štyri operné ukážky, pričom z Verdiho Rigoletta po veľkej árii Cortigiani... nasledoval nielen lyrizmom nasýtený duet Piangi, fanciulla… ale aj patetické Sí, vendetta, tremenda vendetta. Spevák naozaj začína inklinovať k dramatickým barytónovým postavám, no jeho tón zostáva mäkkým, farebne vyrovnaným vo všetkých polohách a spev vzorne viazaným. Obohatením zážitkov bola jeho interpretácia monológu Gérarda z opery André Chénier (naposledy hranej v SND v rokoch 2002 – 2006), v ktorej však v jej záverečnej časti (La coscienza nei cuor…) dirigent orchester málo tlmil (ako ešte aj v dvoch – troch ďalších číslach koncertu), čím trocha ubral so záverečného speváckeho efektu. V poslednej ukážke z Rigoletta si spevák dokonca trúfol na mimoriadne vysoký tón, ktorý pri nedávnom hosťovaní v SND vynechal slávny anglický spevák Simon Keenlyside.
Michal Lehotský je predovšetkým majster frázovania a už tradične sú jeho doménou mäkko znejúce pasáže lyrické. Vie narábať s dynamikou, takže kým prvú polovicu árie Cavaradossiho zaspieval lyricky roztúžene, v tej druhej sme mu verili, že „muore disperato“ (zomiera zúfalý). Dramatickejšie sa prezentoval v dvoch ďalších číslach (ária Macduffa a duet z Aidy), pričom bolo vidno, že áriu z Macbetha má pevne usadenú (bol to jeden z jeho prvých triumfov v SND), kým v Aide (podobne ako s ním spievajúca Monika Fabianová) svoje party do premiéry ešte iste trocha doladia. Hlas mezzosopranistky znel vyrovnane v známej árii Eboli z Dona Carlosa, kde jej extrémne výšky nerobia problémy, hoci znejú trocha ostrejšie. Suverénne zaspievala aj netradičnú (tanečno-spevácku) scénu z Carmen, kde k ideálu jej chýbala len eroticky dráždivejšia farba hlasu. Ozdoba koloratúrneho sopránu v SND Ľubica Vargicová sa v súčasnom štádiu hlasového vývinu lepšie cíti v rýchlejších pasážach, aké poskytoval valčík Gounodovej Júlie než v Gildinom subtílnom Caro nome z Rigoletta. Viaceré vystúpenia z tejto opery zakončila (spolu s Čapkovičom) exportnou a intonačne čistou výškou.
Osobitnú pozornosť by som chcel venovať ešte záverečnému zboru Pietra Mascagniho. Potvrdilo sa, že skladateľ je neprávom považovaný za majstra len jedinej opery (Cavaleria rusticana) a každé jeho dielo je akoby písané iným štýlom. V prípade tohto čísla (ktoré bolo v roku 1960 v Ríme oficiálnou olympijskou hymnou) si realizátori koncertu menej šťastne zvolili jeho konkrétnu podobu. Hymnus na slnko totiž zaznie najprv v úvode opery po sláčikovom orchestrálnom úvode na spôsob Wagnerovho Lohengrina a potom v závere, kde nástupu zboru predchádza krátke pôsobivé sólo hlavnej postavy. V tejto podobe zaznela ukážka po roku 2000 na Zvolenských hrách zámockých pod taktovkou Mariana Vacha. V SND sa zvolil vstup in medias res. Odhliadnuc od tejto výhrady práve hudobné čísla ako bolo toto, by dokázali obohatiť (aj z finančných dôvodov) pomerne zredukovaný počet premiér bratislavskej opernej sezóny.
Kým jednotlivé árie by si zaslúžili aj dlhšie potlesky, v závere publikum koncertu odchádzalo spokojné. A dúfajme, že podujatie naplnilo aj svoje humanitárne poslanie pomoci matkám predčasne narodených novorodencov.
Autor: Vladimír Blaho
písané z koncertu 7. 2. 2019
Galakoncertom pre život, ktorý inicioval riaditeľ Opery SND Rastislav Štúr, sa Slovenské národné divadlo rozhodlo pomôcť prostredníctvom občianskeho združenia Nedonosené dieťa Novorodeneckej klinike M. Rusnáka SZU a UNB v Nemocnici sv. Cyrila a Metoda v bratislavskej Petržalke. Viac informácií o beneficientovi, ako aj o myšlienke koncertu, sme priniesli TU…
Galakoncert pre život
Opera SND
Historická budova SND, 7. februára 2019
Dirigent: Dušan Štefánek
Zbormajster: Pavel Procházka
Dramaturgia: Pavol Smolík
Obsadenie
Ľubica Vargicová, soprán
Eva Hornyáková, soprán
Monika Fabianová, mezzosoprán
Michal Lehotský, tenor
Daniel Čapkovič, barytón
Peter Mikuláš, bas
Spoluúčinkoval zbor a orchester Opery SND
program koncertu
- Giacomo Puccini Víly, Intermezzo La tregenda
- Giacomo Puccini: Si, mi chiamano Mimi, Ária Mimi z opery Bohéma
Eva Hornyáková - Giuseppe Verdi: Piango perche mi parla, duet Simona a Fiesca z opery Simon Boccanegra
Daniel Čapkovič a Peter Mikuláš - Charles Gounod, Je veux vivre, ária Júlie z opery Romeo a Júlia
Ľubica Vargicová - Giuseppe Verdi: O figli, o figli miei. Ah, la paterna mano, ária Macduffa z opery Macbeth
Michal Lehotský - Georges Bizet: Les tringles des sistres tintaient, ária Carmen z opery Carmen
Monika Fabianová - Giuseppe Verdi: Il mio sangue, ária Waltera z opery Luisa Miller
Peter Mikuláš - Giuseppe Verdi: Caro nome, ária Gildy z opery Rigoletto
Ľubica Vargicová - Francesco Cilèa: Ecco: respiro appena… io son l´umile ancella, ária Adriany z opery Adriana Lecouvreur
Eva Hornyáková - Giuseppe Verdi: Già i sacerdoti adunansi, duet Amneris a Radamesa z opery Aida
Monika Fabianová a Michal Lehotský - Umberto Giordano: Nemico della patria, ária Gérarda z opery Andrea Chénier
Daniel Čapkovič
prestávka
- Giuseppe Verdi: Vedi! Le fosche notturne spoglie (Zbor Cigánov) z opery Trubadúr
zbor Opery SND - Giacomo Puccini: Un bel di vedremo, ária Čo-Čo-San z opery Madama Butterfly
Eva Hornyáková - Giuseppe Verdi: Ella giammai m´amo, ária Filipa z opery Don Carlo
Peter Mikuláš - Giuseppe Verdi: O don fatale, ária Eboli z opery Don Carlo
Monika Fabianová - Giacomo Puccini: E lucevan le stelle, ária Cavaradossiho z opery Tosca
Michal Lehotský - Giuseppe Verdi: Va pensiero sull´ali dorate (Zbor Židov) z opery Nabucco
zbor Opery SND - Giuseppe Verdi: Cortigiani, ária Rigoletta z opery Rigoletto
Daniel Čapkovič - Giuseppe Verdi: Parla… Siam soli!, duet Gildy a Rigoletta z opery Rigoletto
Ľubica Vargicová a Daniel Čapkovič - Pietro Mascagni: Soni io! Son io, la vita!, Hymnus Slnka z opery Iris
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.