Foto: Peter Procházka
Zomrel v Mníchove, kde prežil veľkú časť zo svojho 40-ročného exilu a aj posledné roky, keď pokročilý vek a zhoršujúci sa zdravotný stav mu už nedovolili striedavo žiť v Bratislave a v metropole Bavorska. Redaktor, publicista, básnik, spisovateľ, historik, prekladateľ, politik – tak sa o ňom píše v oficiálnych životopisoch. On sám sa do konca života považoval za novinára.
Narodil sa v Detve v roľníckej rodine, medzi jeho najranejšie spomienky patrila verejná poprava „pansláva“ Antona Prokopa maďarskými „červenými gardistami“. Obesili ho na lipe pred miestnym kostolom na Turičnú nedeľu v roku 1919. Sú spomienky, ktoré formujú osobnosť, dávajú jej smerovanie. V zrelom veku vystupoval Kružliak v slovenskom vysielaní rozhlasovej stanice Slobodná Európa pod pseudonymom Anton Prokop.
Po absolvovaní gymnázia v Kláštore pod Znievom a Filozofickej fakulty UK v Bratislave pôsobil ešte pred vojnou najprv v Slovenskej lige. Vyhlásenie slovenskej autonómie i Slovenského štátu síce privítal, ale s ďalším vývojom už taký spokojný nebol. „V rozmedzí piatich rokov dal dovtedy neznámy národ o sebe svetu vedieť až dvakrát,“ povedal v jednom z našich rozhovorov. „V roku 1939 sa zapísal na mapu Európy ako Slovenská republika, v roku 1944 sa postavil proti svojmu patrónovi Adolfovi Hitlerovi.“
Proti svojej vôli a iba nakrátko sa stal ako 28-ročný šéfom slovenskej tlače. Tento krok musel až do smrti často vysvetľovať. „Ľuďom, ktorí ma na tento post presadili, išlo o kompromis medzi Tukovou a Tisovou skupinou,“ povedal aj nám. „S predsedom vlády Vojtechom Tukom sa však nedalo vyjsť a po viacerých sporoch som z funkcie o necelý rok odišiel.“
Kružliak odmietal politiku holokaustu a deportácie slovenských židov. Vyhlásenie vojny USA a Veľkej Británii považoval za šialenstvo. Zapojil sa do odboja, po vypuknutí SNP pôsobil v povstaleckej tlači ako redaktor Bojovníka, Národných novín a krátko aj Pravdy. Po jeho potlačení sa skrýval v Mošovciach a v Detve až do príchodu frontu. Guvernér Slovenskej národnej banky a financmajster SNP Imrich Karvaš, ktorý pre odbojovú činnosť skončil v nacistickom koncentráku, vydal o ňom v pamätiach svedectvo: „Kružliakovi som dôveroval, bol protifašisticky a protinacisticky orientovaný.“
Po vojne sa zapojil do činnosti Demokratickej strany, na jar 1946 viedol jej predvolebný štáb. Demokrati voľby na Slovensku vyhrali s veľkým náskokom pred KSS. Už v jeseni 1947 Kružliaka s ďalšími predákmi DS zatkli a mučili. Keď ho pred súdnym procesom nakrátko prepustili domov, rozhodol sa emigrovať.
Po dvoch rokoch života v Rakúsku a Nemecku sa stal prvým slovenským redaktorom Slobodnej Európy a potom 30 rokov viedol jej kultúrnu redakciu. Od roku 1972 zároveň redigoval časopis Horizont a nebolo čísla, aby Kružliak doň sám neprispel zásadným článkom, glosou alebo úvahou. Publicistikou sa však jeho aktivity zďaleka nevyčerpávali. V roku 1970 spoluzakladal Svetový kongres Slovákov a postupne bol jeho tajomníkom, potom predsedom kultúrnej komisie a nakoniec výkonným podpredsedom. V roku 1975 sa podieľal na reorganizácii Spolku slovenských spisovateľov a umelcov v zahraničí a v roku 1986 sa stal jeho predsedom. Historik Jozef Špetko, ktorý väčšinu svojho tvorivého života prežil takisto v emigrácii v Mníchove, napísal v roku 1989: „Imrich Kružliak je inštitúcia.“ A dodal: „Mal prsty takmer vo všetkých politických akciách exilovej Slovače.“
Do Bratislavy sa vrátil po 40 rokoch 12. decembra 1989. „Na hraniciach mi dali do pasu vízum len na 48 hodín s tým, že pobyt mi musí potvrdiť úrad pečiatkou,“ spomínal. „Na to mi Ľubomír Feldek z KC VPN do pasu napísal, ,revolúcia pečiatky nepotrebuje'.“ Zapojil sa do práce, pôsobil v tíme poradcov premiéra Milana Čiča, neskôr ako externý poradca prezidenta Michala Kováča. Ale neprestával byť publicistom a vstupoval do horúcich verejných diskusií. Pred rozdelením ČSFR napísal, že Slováci a Česi sa „rozžili“ v jednom štáte, bol však proti tomu, aby sa so zánikom bývalej federácie rozpadli aj slovensko-české vzťahy. Privítal vstup Slovenskej republiky do spoločnej Európy „Slováci po prvý raz v dejinách dostali pocit medzinárodnej rovnoprávnosti,“ povedal v našom rozhovore. „To je magnum slovenských dejín, ich vrcholok.“
Život dlhší ako storočie naplnený nevšednou aktivitou sa uzavrel. Priam si žiada svojho historika a možno aj románopisca…
