Riešiť spolužiaka s nadváhou?

Do redakcie sme dostali čitateľskú otázku od otecka, ktorý rieši vzťahový problém v triede svojho syna:

„Môj syn má v triede spolužiaka, ktorý je tučnejší ako ostatné deti. Už sú vo veku, keď si všímajú rozdiely a začínajú sa mu smiať. Ten spolužiak má málo kamarátov, podľa slov môjho syna chodí každý deň do bufetu a kupuje si tam veľké množstvá sladkostí, potom plače, že sa mu vysmievajú. Vnímam to ako chybu rodičov, že toto robia svojmu dieťaťu. Môžem povedať synovi, ako má pomôcť spolužiakovi, keď ten si sám ubližuje?“

Katarína Winterová, doktorka pedagogiky, mediátorka, vedie internetové poradenstvo pre rodičov.

Vysmievanie sa a poukazovanie na odlišnosť je nepríjemná situácia nielen pre dieťa, ktorému sa vysmievajú, ale aj pre svedkov, ktorí to vidia, ale nevedia, ako zareagovať a či vôbec zareagovať. Deti sú v istom veku veľmi citlivé na hodnotenie a posudzovanie svojich rovesníkov. Od tohto hodnotenia si budujú obraz o sebe, o svojich schopnostiach, o svojej šikovnosti či obľúbenosti. Názor rovesníkov sa stáva dôležitejším než názor rodičov a učiteľov.  

Ak rozmýšľate, ako pomôcť odstrkovanému spolužiakovi a chcete do toho zapojiť svojho syna, musí to chcieť aj on sám, pričom treba prihliadať na jeho schopnosti a ochotu – treba sa s ním o tom porozprávať.

Čo teda robiť? Ako pomôcť?

Namiesto toho, aby sme dieťa vyslali ako „dietológa“, naučme naše deti hodnote priateľstva v praxi. Ak váš syn chce, nech ponúkne priateľstvo, pozvanie do hry, do rozhovorov… toto bude väčšia motivácia na prehodnotenie stráveného času v bufete ako akákoľvek dobre mienená rada týkajúca sa zdravej/nezdravej stravy.

Podať pomocnú detskú ruku, urobiť veľký krok pred očami rovesníkov… prísť a vytvoriť priateľstvo s odmietaným chlapcom. Naučiť sa prijať druhého aj napriek okolnostiam (v tomto prípade posmeškom)... Ak toto dieťa dokáže, ukáže veľkosť svojho srdca a inšpiráciu pre iných. Prajem vám, vášmu synovi a aj nám všetkým, aby sme nabrali odvahu konať správne a s láskou.

Albín Škoviera, špeciálny pedagóg, Katolícka univerzita v Ružomberku a Univerzita Pardubice

Pri čítaní otázky jednej z mamičiek mi napadlo „súkromné príslovie“: „Štíhly tučnému neverí, aké ťažké je schudnúť!“ Neviem, čo chce otecko povedať synovi, ako má pomôcť spolužiakovi, okrem toho, aby ho nevyčleňoval a bavil sa s ním.

Sklon k obezite je totiž často komplexnejší problém, ktorý si žiada skôr odborné poradenstvo. S poradenstvom je to ale tak: buď nám vyplýva kompetencia z profesie či funkcie (najmä pediater, možno gastroenterológ, výživový poradca, ale v tomto prípade aj triedny učiteľ), alebo požiadame o radu niekoho, komu dôverujeme.

V súčasnosti sú ľudia veľmi často precitlivení na nevyžiadané rady. Poprosil by som triednu učiteľku, či by sa o probléme neporozprávala s jeho rodičmi a ich dieťaťom aj s hľadaním dohody na nejakých opatreniach a plánom. Keďže ho má v triede, do istej miery teda aj vo výchovnej starostlivosti, musí jej záležať na tom, aby sa každé dieťa, teda aj to ich, cítilo v jej triede dobre. Ale potrebuje pomoc rodičov a vôľové úsilie ich dieťaťa. Som si temer istý v tom, že by chlapec našiel následne podporu aj u väčšiny spolužiakov a spolužiačok.