Mám jediného syna. Je dospelý, študuje na vysokej škole, domov chodí len na víkendy. Nikdy som to takto nechcela, vždy som túžila po väčšej rodine. Ale manžel je jedináčik, a súrodenec mu nikdy nechýbal. Vždy tvrdil, že dnes je náročné vychovať aj jedno dieťa. A ja som nebola dosť silná na to, aby som si dupla a povedala: Chcem ešte aspoň jedno… Roky tak utekali, a zrazu som si uvedomila, že aj my budeme mať navždy jedináčika.
Napriek tomu, že sa náš syn nikdy o nič s nikým deliť nemusel, nie je rozmaznaný. Je slušný, úctivý a robí nám radosť. Vlastne by bolo všetko v poriadku, keby… Keby som pred štyrmi rokmi náhodou nezistila, že je inak sexuálne orientovaný.
Bol to pre mňa obrovský šok. Syn sa nikdy v tomto smere nijako zvláštne neprejavoval. Nikdy sa neobliekal do ženských šiat, nehrával sa s bábikami, mal úplne normálne chlapčenské záľuby. Možno bol len viac citlivý, inklinoval k umeniu. Ale to je u ľudí narodených v znamení váhy prirodzené.
Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Priateľka stále len klame, ale ja ju nedokážem opustiť
Ani po skončení puberty som si na synovi nič „iné“ nevšimla. Nerozpráva afektovane, vysokým piskľavým hlasom, je to úplne obyčajný chlapec, či mladý muž, ktorého zaujímajú počítače, cudzie jazyky, politika. Dnes už viem, že moje predstavy o homosexuáloch boli v minulosti značne skreslené. Ľudia, ktorí na seba upozorňujú extrémnym správaním napríklad na duhových pochodoch, to je len maličká časť gejov a lesieb. U väčšiny inak sexuálne orientovaných by ste ani nezistili, že nie sú ako vy.
Tú správu o synovi dozvedela náhodou. Išla som na počítač a on mal otvorenú komunikáciu s kamarátkou. Pýtala sa ho, kedy to chce povedať doma. Viem, čítať cudziu debatu sa nemá, ale môj zrak bol v tej chvíli doslova priklincovaný k obrazovke. Syn písal, že má obrovský strach. A mne bolo v tej chvíli do plaču. Akoby mi niekto dal silnú facku.
Cítila som v sebe množstvo emócií, všetko sa to vo mne miešalo: smútok, obavy, bolesť. Myslela som naňho, ako to bude mať v živote ťažké, ale aj na seba. V myšlienkach sa mi stále vracala tá neodbytná smutná pravda: syn nebude mať manželku, ja nebudem mať nevestu. A nebude mať deti, čiže ja sa nikdy nedočkám žiadnych vnúčat. Cítila som hnev na osud, že toto urobil môjmu jedinému dieťaťu. A na seba som sa zlostila preto, lebo som detí nemala viac.
Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Dcéra predstiera, že má priateľa, kryje mu chrbát pred rodičmi
V prvej chvíli sa mi chcelo kričať, hrešiť, do niečoho buchnúť či kopnúť. Ale keď som ten prvý nápor emócií rozdýchala, vedela som, čo musím urobiť. Neprestanem predsa svojho syna milovať, a nebudem mu vyčítať niečo, za čo nemôže. Budem sa ďalej usilovať pomáhať mu a robiť všetko pre to, aby bol v živote šťastný. Nech by to bolo s kýmkoľvek.
Večer som mu naznačila, že o jeho tajomstve viem. Bolo vidno, ako sa mu uľavilo. Konečne sa so mnou mohol otvorene rozprávať. Oveľa ťažšie bolo povedať to manželovi. Viem, že sa s tým dodnes nezmieril. Syna, samozrejme, neodvrhol, a navonok realitu akceptuje. No neraz máva pichľavé poznámky, najmä keď príde zo stretnutia s kamarátmi. Viem si veľmi živo predstaviť, akými slovami chlapi označujú homosexuálov, akým spôsobom sa o nich vyjadrujú.
V súčasnosti má môj syn vzťah. Nie je to flirt, je to vážny vzťah, ktorý trvá už viac ako dva roky. S priateľom uvažujú o spoločnom bývaní, plánujú si budúcnosť. V rodine synovho priateľa je tou osobou, ktorá sa so situáciou ťažko vyrovnáva, matka.
Mohlo by vás zaujímať: Inšpiratívny príbeh: Nemohli podporiť choré deti, 12-ročný chlapec sa preto sám naučil šiť plyšáky
Vlastne ani ja nemôžem povedať, že som so všetkým vyrovnaná. Zobrala som to ako fakt, ale ľútosť cítim stále. Viem, čo by mi mnohí povedali, a aj sama si to hovorím neustále: keď nejde o život, nejde o nič. Môj syn nie je vážne chorý, nezomiera, neprišiel pri autonehode o nohy. Je zdravý, študuje, a verím, že bude šťastný, aj keď to možno v tejto spoločnosti nebude mať jednoduché.
Klamala by som však, keby som tvrdila, že je vlastne všetko v poriadku. Ktorý rodič si nepredstavoval, že jeho dieťa raz bude mať krásnu rodinu, vlastné deti…? Ja sa učím žiť s tým, že v našej rodine už s najväčšou pravdepodobnosťou detský smiech nikdy počuť nebudeme. Že mi jednoducho úloha babičky nebola súdená. Ale taký je skrátka život…
Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.
Zdieľať na