Denník N

Domov je skriňa, v ktorej smieš plakať

Ako sa formuje nič? Spýtajte sa na to sochárov. A prečo sa pred obrovským, bzučiacim a nepochopiteľným svetom neukryť do starej skrine v rohu vnútrobloku?

Nepripúšťame si, že by nás mal vonkajší tlak nejako ovplyvňovať. Svoj svet si predsa dokážeme zariadiť po svojom, bez všadeprítomných odporúčaní, bez diktátu. A rovnako si nepripúšťame, že od vzorov a stereotypov, ktoré sa do nás otláčajú z generácie na generáciu ako propisot, v skutočnosti nedokážeme uniknúť. Aj keď sa nám môžu bridiť, častokrát sa ukáže, že sú tým najlepším, čo v živote máme.

Možno je však týchto pár predchádzajúcich riadkov príliš zjednodušujúcich a v skutočnosti je všetko oveľa (oveľa) zložitejšie.

Tereza Semotamová je prekladateľkou z nemčiny (do češtiny okrem iného preložila aj historickú reportáž Martina Pollacka Americký císař), autorkou početných rozhlasových hier i pásiem a v roku 2015 debutovala aj knižne – spoločne s Jakubom Vítkom vydala knihu Počong aneb O pinoživosti lidské existence. Na konci roku 2018 vydala vo vydavateľstve Argo svoju novelu Ve skříni, ktorá určite stojí za pozornosť aj na slovenskom brehu Moravy.

Priťažká batožina na ľahký návrat

„Věčný host odchází, procházím kuchyní. V televizi jsou zprávy: Válka v obilnici Evropy… A jaké bude dnes počasí? Tohle je doba, ve které žiju. Tohle jsem já,“ hovorí v úvode knihy bezmenná hrdinka príbehu Terezy Semotamovej, mladá sochárka, trid­siatnička, ktorá sa po rokoch strávených v neďalekom zahraničí vracia nazad „domov“. Hoci – o nejakom skutočnom domove možno hovoriť len veľmi ťažko. Má so sebou len skromnú batožinu, ktorá je preplnená tými najťažšími vecami. Komplikovaný rozchod a pred ňou absolútne nepredstaviteľná budúcnosť, ktorú môže rovnako dobre symbolizovať nedosiahnuteľný vzdušný zámok, ale aj oveľa realistickejší tmavý kanál.

Svet hlavnej hrdinky je v skutočnosti maličký. Okrem rodičov a sestry jej zostala len kamarátka Jana, ktorá jej s radosťou ponúka všetko, čo je v jej možnostiach – nocľah, stravu, teplo, ľudskú blízkosť. Sama sa však so svojím priateľom usiluje o dieťa (a prejavuje silný pud zahniezďovania), preto hlavná hrdinka radšej zaspätkuje.

So sestrou a rodičmi je to ešte komplikovanejšie. Nedokáže sa priznať, že jej vzťah je minulosťou a radšej splieta zvláštne príbehy o tom, že bude pracovať v banke, a že jej poskytnú aj ubytovanie a podobne. Možno to však ani nie je slabosť či nedostatok odvahy (alebo pocit hanby, že sa nám vlastný život vyšmykol z rúk) – možno je to len snaha nezraniť tých najbližších, nenakaziť ich vlastnou neznesiteľnou bolesťou.

A tak sa jej zdá, že oveľa lepšie bude hrať pred všetkými divadlo – a tak ho aj hrá, hoci, keď sa ocitá sama so sebou, netuší takmer ani to, kam bude smerovať jej nasledujúci krok a ktorou nohou by mala vykročiť.

Domov je môj svet

„Vim co s tou skrini. Nevyhazovat!“ píše svojej sestre esemsku hlavná hrdinka. V hlave sa jej totiž zrodil nápad. Plán. V situácii, v ktorej sa nemá kam podieť, v ktorej nemá kde zložiť hlavu a jej svet vyschol a scvrkol sa do najmenších rozmerov, jej na život možno celkom postačí aj stará skriňa, ktorej sa sestra chcela zbaviť. Je predsa leto a vnútroblok sestrinej bytovky sa zdá byť ideálnym miestom na umiestnenie tohto maličkého prechodného domova. Viac priestoru pre svoju momentálnu samotu ani nepotrebuje.

Tereza Semotamová stvorila hrdinku, ktorá nie je na prvý pohľad ničím výnimočná. Je síce umelkyňa – sochárka, no nezdá sa, že by jej umenie malo momentálne veľkú váhu (nanajvýš váhu popola). Nepochybne je mimoriadne inteligentná. Ale aj poriadne zmätená.

Na svete je množstvo chlapcov a dievčat, ktorí bezcieľne blúdia ulicami, a je aj množstvo kníh o takýchto hrdinoch. Semotamovej novela Ve skříni sa však z tohto „prúdu“ zmätenosti a bezcieľnosti vymyká a ide svojou cestou. Nie je sentimentálna, neupozorňuje na hrdinkinu neznesiteľnú bolesť. V prúde obrazov a britkých viet rozprávačky nám ponúka nielen obraz, ale aj pocit jej sveta.

Nie je to zlomenosť. Je to rozmrvenosť (čo je vlastne len ďalšie štádium zlomenosti). V tomto stave zvýšenej citlivosti hrdinka cez pootvorené dvere drevenej skrine veľmi presne, nemilosrdne a častokrát aj veľmi vtipne glosuje dianie vo svete okolo seba. Veľké svetové problémy, pretvárka blízkych, spoločenské normy, nakupovanie, telefonovanie. To všetko sú veci, pred ktorými bezmocne stojí, z diaľky sa ich dotýka, no zatiaľ o nich dokáže „iba“ hovoriť. „V tomhle zběsilém století je prý láska telefon, který nezvoní. Telefon totiž máme proto, aby zvonil. Láska je pocit a manželství je projekt.“

Ako udržať opraty

Semotamovej novela je mozaikou, v ktorej sa ako čitatelia častokrát na pár chvíľ stratíme. „-cetiletá“ hrdinka stojí pred svetom, na ktorého zložitosť ju nikto nepripravil, sedí vo svojej detskej izbe, ktorá nikdy neprestala byť detskou, pretože ani ona neprestala byť dieťaťom. Kde práve sme? Ukrytí v skrini vo vnútrobloku? S bývalým priateľom v Nemecku? U rodičov? Na začiatku budúceho minulého vzťahu? Zároveň to však nie je na škodu – hoci text knihy pripomína akési hmýrenie nepokojnej mysle, čitateľ si na konci poľahky zloží kontúry príbehu (o ktorý tu však v konečnom dôsledku až tak nejde).

„A já mám chuť zařvat: Proč jste mi to neřekli dřív? Že to bude takhle? Takhle neuchopitelný? Pořád dokola a dokola. Odkrývání života jako okýnek v předvánočním čokoládovém kalendáři. A znovu a znovu užasle zírat a nerozumět.“

V okolí sestrinej bytovky nadväzuje hrdinka letmé kontakty s neznámymi ľuďmi – holubiar, ktorý jej pomohol zaniesť skriňu do vnútrobloku, mladý Vietnamec z neďalekej večierky, ktorý pre ňu odkladá suché rožky a ochotne jej odomyká dvere kúpeľne a toalety. Sú však aj momenty, v ktorých sa snaží vzmôcť a odlepiť sa od dna. Napríklad, keď ide na skúšobnú jazdu s kočom, na ktorom sa cez staré mesto vozia turisti. Neschopnosť udržať opraty a zahnúť do správnej strany je v istom zmysle aj obrazom jej života. Kôň, ktorý utiekol, sa o chvíľu určite vráti. Ale čo ona?

Svet sa neustále hýbe

Život v skrini prináša isté výhody, ale aj viaceré negatíva. Na jednej strane – máte pokoj, samotu, nie je okolo vás prebytok priestoru, ktorý by všetko zbytočne komplikoval. A učíte sa žiť sami so sebou. Keď sa vymočíte v blízkosti svojho príbytku, budete to vy, kto ucíti vlastný zápach, a tak sa na ďalší raz posuniete inam. Problémy sú ešte oveľa prozaickejšie. Zadná stena je pritenká na opieranie. A keď prídu chladnejšie a vlhkejšie dni, vo vnútri svojho dočasného dreveného príbytku to všetko pocítite naplno.

Ale nejde tu len o skriňu a o to, že jej pootvorené dvierka sú vhodným priezorom na pozorovanie a glosovanie sveta. Ide tu aj o pohľad do vlastného interiéru, o snahu rozpliesť tie najjednoduchšie záležitosti, na ktorých sa vždy urobia najpevnejšie uzly.

Jazyk a spôsob rozprávania Terezy Semotamovej by sme mohli nazvať úprimným cynizmom s nádejou v hlase. Jej jazyk je mimoriadne živý, prepletený citátmi a odkazmi na texty piesní či iné literárne diela, ale aj reklamné heslá. („Když procházím Krejcárkem, přeletí nade mnou polní vtáci. Jo ti nad tulákmi držia stráž!“)

A napokon je tu ešte nehybnosť, nemennosť, neustále opakovanie tých istých obrázkov (a chýb) ako v prístroji zvanom zootrop. Niekedy nás do pohybu dostane len ohlásený koniec sveta a náhly tiesnivý pocit, že na všetko nám zostalo primálo času a okolo nás sú stovky premárnených príležitostí. A hoci sa koniec sveta napokon nekonal, aspoň sa nám rozprúdila krv, hoci za nami (či pred nami?) je vďaka tomu jedno ďalšie sklamanie.

Novela Terezy Semotamovej Ve skříni je zápisom jednej krízy, jedného zápasu i niekoľkých prehier. Je to trpko-sladká kniha, ktorá určite stojí za prečítanie.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie