Kelti – neobyčajne svojrázny a pre nás ešte stále záhadný národ

Bratislava 16. januára 2019 (HSP/Roman Bednár/Foto:Screenshot:YouTube)

Niekedy okolo roku 1300 p. n. l. sa objavil na javisku dejín európskeho kontinentu zvláštny a neobyčajný národ – Kelti. Ich cesta dejinami sa začala celkom nenápadne

Archeológia ich objavila a identifikovala ako neveľké etnikum, poľnohospodárskej kultúry, ktoré žilo na brehoch Dunaja, v srdci juhovýchodnej Európy. Či Kelti vtedy tvorili kompaktný veľkokokmeň, sa s istotou nedá tvrdiť. Isté je však to, že nepatrili k žiadnej konkrétnej rase. Hoci neskôr sa vytvorili o nich legendy a mýty, v ktorých vystupovali ako urastení, vysokí, blonďaví bojovníci, tak je realistickejšia predstava tá, že predstavovali, ako aj iné európske etniká, pomiešaný typus ľudí. Slovo Kelti pochádza z gréckeho keltoi a znamená vysokí, ušľachtilí.

Žili tam dlhodobo usadení a pokojným životom, ale potom ich niečo prinútilo – čo to bolo, nevieme, pravdepodobne tlak Germánov – aby sa vydali na postupné putovanie smerom na západ.

V začiatkoch ich putovania naprieč Európou je ich možno identifikovať s ich kultom mŕtvych a ich spaľovaním a pochovávaním v urnách. Všade sa zdržali istý čas a stavali si nové sídliská. Archeológovia našli ich urnové polia na úpätí švajčiarskych Álp, vo francúzskej Champagni a tiež na rovinách Nemecka. Všade, kde žili, ostali po nich výrazné stopy. Ovládali veľkú časť západnej i severozápadnej Európy, kde vytvorili významnú kultúru. Boli napokon vojensky porazení Rimanmi, ale svojej keltskej kultúry a svojich religióznych tradícii sa nikdy nevzdali.

Čo bolo na nich také mimoriadne a záhadné, že nás to aj dnes fascinuje? Bola to ich neobyčajne silná spätosť s prírodou, ich sklon k mysticizmu a ich veľké nadanie pre umeleckosť. Nič to nedokumentuje lepšie ako ich zvláštna reč, ktorú prebrali všetci tí, medzi ktorých prišli a sa tam usadili. V časoch Gaia Júlia Cézara bola dôležitou rečou celej západnej Európy.

Bola bohatá na poetické vyjadrovania, pretkaná mystickými významami a veľmi bohatá na rôzne vyjadrovania. V reči Keltov vznikli početné legendy, vízie a eposy, ktoré pretrvali do dnešných dní. Keltské etnikum prežilo v Íroch a častočne aj Škótoch až do súčasnej epochy.

Kelti boli aj uznávaní a obávaní bojovníci. Boli tiež konštruktérmi novej a strašnej zbrane – ich veľmi dlhého železného meča, ktorý ich v určitom období robil prakticky neporaziteľnými. Ich meče boli z nového kovu, ktorý bol v tom čase v severnej a severozápadnej Európe neznámy – železo. Túto epochu pomenovala archeológia ako halstattskú kultúru. Kelti však rozhodne neboli ničitelia a dobyvatelia.

Niekedy v 6. storočí p. n. l. sa časť Keltov preplavila z Európy na územie Anglicka, kde sa natrvalo usídlili. Urobili to mierovým spôsobom a pôvodné obyvateľstvo sa v nich postupne asymilovalo. Krajina hmly, ako vtedajšie Anglicko označovali, ostala dlho, takpovediac sama pre seba a pre zyšok Európy bola magickým a mysterióznym svetom záhadných Keltov.

Približne od roku 500 p.n.l. prekvitala keltská kultúra v Anglicku i v niektorých častiach západnej Európy. Nazývame ju la-téne kultúrou. Kelti vytvorili množstvo neobyčajných vecí, ako dvojkolesové vozy, perfektne vypracované zlaté, strieborné a bronzové šperky, úžasnú umeleckú keramiku, prekrásne sošky z hliny a kovu. Ich umelci skladali siahodlhé básne na počesť hrdinských predkov a vytvorii si aj komplexný svet bohov. Keltský svet bol plný mystiky, zázrakov, divov a povier.

Ich éru vládnutia v Anglicku ukončili Rimania, ktorý za cisára Claudia dobyli Britániu.

Bola to najvýznamnejšia expanzia Rimanov v prvom storočí nášho letopočtu. Mala sa uskutočniť už za Claudiovho predchodcu Caligulu, ale na útok a obsadenie nového územia bola potrebná dlhšia príprava a oveľa viac legionárov, ako sa počítalo.

Invázia prebehla v roku 44 a zúčastnil sa jej aj sám Claudius, ktorý ostal v Británii šestnásť dní. To bol navždy koniec keltskej samostatnosti.

Roman Bednár