Zaveďte disciplínu a trestajte

Jordan Peterson je jedným z najpopulárnejších mysliteľov súčasnosti a patrí medzi najlepších obhajcov overených právd. Petersonove prednášky o Biblii, ľúbostných vzťahoch či mytológii si získali milióny divákov na celom svete. Vo svojej knihe 12 pravidiel pre život ponúka dômyselné a praktické princípy toho, ako viesť zmysluplný život. Vybrali sme pre vás kapitolu o výchove detí. 

Minimálna nutná sila

Začnime jednoduchou myšlienkou: pravidlá by nemali pribúdať nad rámec nevyhnutnosti. Inak povedané, zlé zákony vedú k nerešpektovaniu dobrých zákonov. Je to etický, ba dokonca legálny ekvivalent Occamovej britvy, koncepčnej gilotíny vedca, podľa ktorej je najvýhodnejšia najjednoduchšia hypotéza. Nezaťažujte deti – ani ich vychovávateľov – príliš mnohými pravidlami. Dosiahnete len to, že budú frustrovaní.

Obmedzte pravidlá. Potom zistite, čo robiť, keď jedno z nich porušia. Je ťažké stanoviť všeobecné, kontextovo nezávislé pravidlo pre závažnosť trestu. Jedna užitočná norma je už zakotvená v anglickom zvykovom práve, významnom výtvore západnej civilizácie. Jej analýza nám môže pomôcť stanoviť druhú užitočnú zásadu.

Anglické zvykové právo umožňuje ľuďom brániť svoje práva, ale len primeraným spôsobom. Niekto sa vláme do vášho domu. Máte nabitú pištoľ. Máte právo brániť sa, ale je lepšie postupovať krok za krokom. Čo ak je to opitý a zmätený sused? „Zastreľ ho!“ pomyslíte si. Ale nie je to také jednoduché. Namiesto toho poviete: „Stojte! Mám zbraň.“ Ak sa nedočkáte vysvetlenia ani ústupu, môžete zvážiť výstražný výstrel. Ak sa páchateľ stále približuje, môžete mu namieriť na nohu. (Nepovažujte to za právnické rady,uvádzam to len ako príklad.) Pri postupnom uplatnení týchto čoraz závažnejších reakcií môžeme použiť úžasne praktický princíp – princíp minimálnej nutnej sily. Takže máme dve všeobecné zásady disciplíny. Prvá: obmedzte pravidlá. Druhá: na presadenie týchto pravidiel použite minimálnu nutnú silu.

Pri prvom princípe by vám mohla napadnúť nasledovná otázka: „Na čo presne máme pravidlá obmedziť?“ Tuje zopár návrhov. Nehryzte, nekopte ani sa nebite, ak nejde o sebaobranu. Nemučte a nešikanujte ostatné deti, aby ste neskončili vo väzení. Jedzte civilizovane a vďačne, aby sa ostatní tešili, že ste na návšteve, a radi vás hostili.

Máte právo brániť sa, ale je lepšie postupovať krok za krokom.Zdieľať

Naučte sa deliť o veci, aby sa s vami hrali aj ďalšie deti. Dávajte pozor, keď vám dospelí niečo hovoria, aby sa na vás nezlostili, a možno uznajú za vhodné niečo vás naučiť. Do postele choďte poriadne a pokojne, aby vaši rodičia mohli viesť aj súkromný život a neoľutovali vašu existenciu. Starajte sa o svoje veci, pretože sa to musíte naučiť a pretože máte šťastie, že ich vlastníte. Buďte dobrými spoločníkmi, keď sa deje niečo zábavné, aby vás na zábavu pozvali. Konajte tak, aby sa ostatní vo vašej spoločnosti cítili dobre a aby s vami chceli tráviť čas. Dieťa, ktoré pozná tieto pravidlá, bude všade vítané.

K druhému, rovnako dôležitému princípu by sa mohla viazať táto otázka: Čo je minimálna nutná sila? Určuje sa pokusom, pričom sa začína najmenším možným zásahom. Niektoré deti paralyzuje už prísny pohľad. Iné zastaví slovný príkaz. Na ďalšie môže platiť, keď mu dáte do ruky frčku. Táto stratégia je užitočná najmä na verejných miestach, ako sú reštaurácie. Môžete ju použiť znenazdajky, ticho a účinne, bez rizika eskalácie. Aká je alternatíva? Dieťa, ktoré rumádzga a vyžaduje si pozornosť, nebude obľúbené. Dieťa, ktoré behá od stola k stolu a každého ruší, zahanbuje (staré, ale dobré slovo) seba i rodičov. Takéto prejavy nie sú ani zďaleka optimálne a deti na verejnosti rozhodne neposlúchajú viac, lebo experimentujú: snažia sa zistiť, či na novom mieste platia rovnaké pravidlá. Nevedia to rozlúštiť slovne, najmä keď majú menej ako tri roky.

Keď boli naše deti malé a zobrali sme ich do reštaurácie, všetci sa na ne usmievali. Pekne sedeli za stolom a slušne jedli. Dlho by to nevydržali, ale nezostávali sme pridlho. Keď sa začali po štyridsiatich piatich minútach ošívať, vedeli sme, že je čas ísť. Bola to súčasť dohody. Hostia odvedľa nám hovorili, aké pekné je vidieť šťastnú rodinu. Neboli sme vždy šťastní a naše deti nie vždy poslúchali. Ale väčšinu času sa im to darilo a bolo úžasné, ako pozitívne ľudia reagovali na ich prítomnosť. Deťom to naozaj prospievalo. Videli, že ich ľudia majú radi. Zároveň to posilnilo ich poslušnosť. To bola ich odmena.

Ak im dáte šancu, ľudia budú vaše deti naozaj milovať. Tosom sa naučil hneď pri prvom dieťati, našej dcére Mikhaile. Keď sme ju tlačili v skladacom kočíku po ulici našej robotníckej štvrte vo francúzskej časti Montrealu, zastavovali sa pri nás drsní drevorubači, ktorí si radi vypili, a usmievali sa na ňu. Chichotali sa a robili na ňu grimasy. Keď vidíte, ako ľudia reagujú na deti, obnoví to vašu vieru v ľudstvo. Keď deti na verejnosti poslúchajú, znásobí to všetky tieto pocity. Aby ste boli úspešní, musíte deti opatrne a efektívne vychovávať – a na to potrebujete vedieť niečo o odmene a treste, a nie sa vyhýbať týmto vedomostiam.

Niektoré deti paralyzuje už prísny pohľad. Iné zastaví slovný príkaz. Na ďalšie môže platiť, keď mu dáte do ruky frčku.Zdieľať

Súčasťou nadväzovania vzťahu so synom alebo dcérou je naučiť sa, ako tento malý človiečik reaguje na výchovný zásah – a potom efektívne zasahovať. Je veľmi jednoduché používať frázy typu: „Fyzické tresty nič neospravedlňuje“ alebo „Ak budete deti biť, len ich naučíte biť sa.“ Začnime prvým tvrdením: fyzické tresty nič neospravedlňuje. Po prvé by sme si mali všimnúť rozšírený konsenzus v súvislosti s myšlienkou, že niektoré formy zlého správania, najmä tie súvisiace s krádežou a napadnutím, sú jednak nežiaduce, a jednak by mali podliehať sankciám. Po druhé, všimnite si, že takmer všetky sankcie zahŕňajú trest v rôznych psychologických a priamejšie vo fyzických podobách. Odňatie slobody spôsobuje bolesť, ktorá je v podstate podobná fyzickej traume. T

Aby ste boli úspešní, musíte deti opatrne a efektívne vychovávať – a na to potrebujete vedieť niečo o odmene a tresteZdieľať

o isté možno povedať o používaní sociálnej izolácie (vrátane vylúčenia). Potvrdila to neurobiológia. Odpoveď na všetky tri sprostredkúvajú rovnaké časti mozgu a všetky sa zmierňujú rovnakými liekmi, opiátmi. Väzenie je jednoznačne fyzický trest – najmä samotka –, aj keď nedôjde k žiadnemu násiliu. Po tretie, je potrebné poznamenať, že určité nelegitímne činy musia byť zastavené efektívne a okamžite, najmä aby sa nestalo niečo horšie. Aký je správny trest pre dieťa, ktoré neustále strká vidličku do elektrickej zásuvky? Alebo so smiechom pobehuje po preplnenom parkovisku pred supermarketom? Odpoveď je jednoduchá: čokoľvek v rámci rozumných medzí, čo ho zastaví najrýchlejšie. Pretože to môže mať neblahé následky.

Foto Profimedia

V prípade parkoviska alebo zásuvky to je celkom jasné. To isté platí aj v sociálnej oblasti, čo nás privádza k štvrtému bodu týkajúcemu sa výhovoriek, prečo nepoužívať fyzické tresty. Sankcie za zlé správanie (ktoré by sa dalo účinne zastaviť v detstve) sú s pribúdajúcim vekom čoraz závažnejšie – a práve deti, ktoré sa do štyroch rokov efektívne nesocializovali, sú na rozhraní mladosti a dospelosti často explicitne potrestané spoločnosťou. Nekontrolovateľné štvorročné deti sú zase často tie, čo boli prirodzene nadmieru agresívne už ako dvojročné. Štatisticky je u nich väčšia pravdepodobnosť, že budú kopať, biť sa, hrýzť a brať hračky (neskôr sa to vníma ako krádež) než u ich rovesníkov. Ide asi o päť percent chlapcov a oveľa menšie percento dievčat. Bezmyšlienkovité opakovanie čarovnej formulky „Fyzické tresty nič neospravedlňuje“ prispieva k falošnej predstave, že dospievajúci diabli akoby zázrakom vyrastajú z predtým nevinných detských anjelikov. Ak prehliadate nevhodné správanie, vôbec tým svojmu dieťaťu nepomáhate (najmä ak má agresívnejšiu povahu).

Veriť teórii, že fyzické tresty nič neospravedlňuje, znamená (po piate) predpokladať, že slovíčko „nie“ môžeme efektívne adresovať inej osobe bez hrozby trestu. žena môže povedať nie mocnému narcistickému mužovi len preto, že za ňou stoja spoločenské normy, zákon a štát. Rodič môže povedať nie dieťaťu, ktoré chce tretí kúsok koláča, len preto, že je väčší, silnejší a skúsenejší ako dieťa (jeho autoritu navyše podporuje zákon a štát). V konečnom dôsledku nie vždy znamená: „Ak v tom budeš pokračovať, stane sa niečo, čo sa ti nebude páčiť.“ Inak to neznamená nič. V horšom prípade to znamená „ďalšie nezmyselné nič zamumlané ignorantskými dospelákmi“.

Na čo sa má tešiť dieťa, ktoré dospelých ignoruje a pohŕda nimi? Prečo má vôbec vyrásť?Zdieľať

A ešte v horšom, že „všetci dospelí sú neschopní a slabí“. Toto je mimoriadne zlá lekcia, keďže osudom každého dieťaťa je dospieť, a väčšina vecí, ktoré sa deti učia bez toho, aby pocítili prehnanú osobnú bolesť, im ukazujú alebo ich explicitne vyučujú dospelí. Na čo sa má tešiť dieťa, ktoré dospelých ignoruje a pohŕda nimi? Prečo má vôbec vyrásť? Je to príbeh Petra Pana, podľa ktorého sú všetci dospelí variantmi kapitána Háka, tyrana vystrašeného z vlastnej smrteľnosti (predstavte si hladného krokodíla s hodinami v žalúdku). V nenásilnej situácii nie znamená nie, len keď ho adresuje jeden civilizovaný človek druhému.

A čo myšlienka, že ak budete deti biť, len ich naučíte biť sa? Po prvé: Nie. Nesprávne. Príliš jednoduché. „Biť“ je v prvom rade príliš prosté slovo na popis výchovného zásahu efektívneho rodiča. Ak by slovo „bitie“ presne opisovalo celý rozsah fyzickej sily, potom by medzi dažďovými kvapkami a atómovými bombami neexistoval žiadny rozdiel. Na intenzite záleží, rovnako ako na kontexte, ak nie sme v tomto smere úmyselne slepí a naivní. Každé dieťa pozná rozdiel medzi tým, keď ho pohryzie zlý nevyprovokovaný pes, a keď ho uhryzne domáci miláčik, ktorý sa hravo a príliš neopatrne pokúša vziať si kosť. V diskusii o bitke jednoducho nemožno ignorovať intenzitu a dôvod úderu. Načasovanie, ktoré je súčasťou kontextu, má tiež zásadný význam.

V diskusii o bitke jednoducho nemožno ignorovať intenzitu a dôvod úderu.Zdieľať

Ak klepnete dvojročnému dieťaťu po prstoch hneď po tom, ako ovalí iné dieťa drevenou kockou, tieto dve veci si spojí a aspoň sa nabudúce nebude do toho tak hrnúť. To vyzerá ako dobrý výsledok. Určite nedospeje na základe maminho klepnutia po prstoch k záveru, že by mal nabudúce udrieť silnejšie. Nie je hlúpe. Iba žiarli, je impulzívne a nie veľmi kultivované. Ako inak ochránite jeho mladšieho súrodenca? Ak disciplínu zanedbáte, mladší súrodenec bude trpieť. Možno roky. Šikanovanie bude pokračovať, pretože nespravíte vôbec nič preto, aby ste ho zastavili. Vyhnete sa konfliktu, ktorý je nevyhnutný na nastolenie mieru. Zatvoríte pred ním oči. A neskôr, keď vás s tým bude mladšie dieťa konfrontovať (možno aj v dospelosti), poviete: „Nevedel som o tom.“ Nechceli ste to vedieť. Takže ste nevedeli. Práve ste odmietli prevziať zodpovednosť za disciplínu a odôvodnili ste to tým, že ste chceli byť prívetiví. V každej perníkovej chalúpke býva čarodejnica, ktorá je deti.

Takže čo to vlastne znamená? Buď sa rozhodnete vychovávať deti efektívne, alebo neefektívne (bez výchovy to nejde, pretože príroda a spoločnosť drasticky potrestajú všetky nenapravené chyby detského správania). Takže tu je niekoľko praktických odporúčaní: vylúčenie z hry môže byť mimoriadne účinnou formou trestu, najmä ak je v nej neposlušné dieťa znova vítané, len čo bude mať pod kontrolou svoje emócie. Nahnevané dieťa by malo sedieť samo, až kým sa neupokojí.

Opakovanie čarovnej formulky „Fyzické tresty nič neospravedlňuje“ prispieva k falošnej predstave, že dospievajúci diabli akoby zázrakom vyrastajú z predtým nevinných detských anjelikov.Zdieľať

Potom sa môže vrátiť k normálnemu životu. To znamená, že vyhráva dieťa, nie jeho hnev. Pravidlo znie: „Príď k nám hneď, ako sa začneš normálne správať.“ Toto riešenie prospieva dieťaťu, rodičom aj spoločnosti. Zistíte, či sa vaše dieťa vie skutočne ovládať. Budete ho mať opäť radi, aj keď predtým neposlúchalo. Ak sa stále hneváte, možno to úplne neoľutovalo alebo by ste sa mali zamerať na svoj sklon k prechovávaniu nevraživosti.

Ak máte doma vytrvalého naničhodníka, ktorý jednoducho so smiechom utečie, keď ho postavíte na schody alebo zavriete do izby, môžete k vylúčeniu pridať aj fyzické obmedzenia. Dieťa môžete opatrne, ale pevne schytiť za rameno, až kým sa nezastaví a nebude dávať pozor. Ak to neúčinkuje, možno ho budete musieť prehnúť cez koleno. Dieťaťu,ktoré testuje hranice pôsobivo vynaliezavými spôsobmi, môže pľasnutie po zadku naznačiť, že zodpovedný dospelý to myslí vážne. V niektorých situáciách nebude stačiť ani to, sčasti preto, že niektoré deti sú veľmi odhodlané, zvedavé a neústupčivé, alebo preto, že problematické správanie je skutočne závažné. Ak si takéto veci nepremyslíte, potom ako rodič nekonáte zodpovedne. Špinavú robotu prenechávate iným, ktorí to urobia omnoho drsnejšie.

Zhrnutie princípov

Disciplinárny princíp číslo 1: Obmedzte pravidlá. Princíp číslo 2: Použije minimálnu nutnú silu. Tu je tretí: Rodičia by mali fungovať ako pár. Vychovávanie malých detí je náročné a vyčerpávajúce. Rodič preto ľahko urobí chybu. Nespavosť, hlad, následky hádky,opica, zlý deň v práci – každý z týchto faktorov môže spôsobiť, že sa človek správa nerozumne, no v ich kombinácii by mohol byť človek aj nebezpečný. V takomto prípade je potrebné mať pri sebe druhú osobu, aby veci sledovala, zakročila a diskutovala. Zníži sa pravdepodobnosť, že sa ufňukané, provokujúce dieťa a nahnevaný, podráždený rodič navzájom privedú do nepríčetnosti.

Rodičia by mali fungovať ako pár, takže otec novorodenca by mal sledovať novopečenú matku, aby sa nevyčerpala a neurobila niečo zúfalé.Zdieľať

Rodičia by mali fungovať ako pár, takže otec novorodenca by mal sledovať novopečenú matku, aby sa nevyčerpala a neurobila niečo zúfalé, keď bábätko s kolikou plače od jedenástej večer až do piatej rána tridsať nocí za sebou. Nevravím, že by sme mali byť zlí na slobodné mamičky, ktoré mnohé zvádzajú neskutočný a odvážny boj a ktorých časť musela uniknúť z brutálneho vzťahu, ale to neznamená, že by sme mali predstierať, že všetky formy rodiny sú rovnako životaschopné. Nie sú. Bodka.

Tu je štvrtý princíp, konkrétne psychologický: Rodičia by mali porozumieť vlastnej schopnosti byť krutý, pomstychtivý, arogantný, odporný, nahnevaný a nečestný. Veľmi málo ľudí sa vedome rozhodne, že budú zlými rodičmi, ale stáva sa to neustále. Je to preto, že ľudia sú schopní veľkého zla, ako aj dobra – a preto, že túto skutočnosť vedome ignorujú. Ľudia sú agresívni a sebeckí, taktiež sú láskaví a pozorní. Preto nemôže žiadna dospelá osoba – žiadny dravý ľudoop žijúci v hierarchii – naozaj tolerovať, aby ho ovládalo naduté dieťa. Bude nasledovať pomsta. Desať minút po tom, čo príliš milí a trpezliví rodičia nedokázali zabrániť verejnému záchvatu hnevu v miestnom supermarkete, to batoľaťu vrátia nevšímavosťou, keď sa vzrušene rozbehne k mame a otcovi, aby im ukázalo najnovší úspech. Časté trápenie, neposlušnosť a boj o dominanciu po čase rozhnevá aj hypoteticky najobetavejších rodičov.

Plaché deti, žijúce v tomto chaose, to zničí, tie silnejšie sa kontraproduktívne vzoprú. To nie je dobre. Môže to byť vražedné.Zdieľať

A potom príde na rad skutočný trest. Nenávisť vyvoláva túžbu po odplate. Nebudú tak často spontánne prejavovať lásku a budú jej absenciu intenzívnejšie zdôvodňovať. Nebudú vyhľadávať toľko príležitostí na osobný rozvoj dieťaťa. Dôjde k nepatrnému odmietaniu. A to je len začiatok cesty k dokonalému rodinnému boju, ktorý sa väčšinou odohráva v skrytosti, pod falošnou fasádou normálnosti a lásky.

Je lepšie sa tomuto vychodenému chodníku vyhnúť. Rodič, ktorý si s plnou vážnosťou uvedomuje svoju obmedzenú zhovievavosť a schopnosť zvládnuť neposlušnosť, si môže naplánovať náležitú disciplinárnu stratégiu – najmä ak ju kontroluje rovnako pozorný partner –, a tak nikdy nenechá veci dôjsť až do bodu skutočnej nenávisti. Majte sa na pozore. Toxické rodiny sú všade. Nezavádzajú žiadne pravidlá a neobmedzujú neposlušnosť. Rodičia rozdávajú rany náhodne a nepredvídateľne. Plaché deti, žijúce v tomto chaose, to zničí, tie silnejšie sa kontraproduktívne vzoprú. To nie je dobre. Môže to byť vražedné.

Tu je piaty a posledný, najvšeobecnejší princíp. Rodičia majú povinnosť konať ako zástupcovia reálneho sveta – milosrdní zástupcovia, starostliví zástupcovia –, ale v každom prípade ako zástupcovia. Táto povinnosť je dôležitejšia ako akákoľvek zodpovednosť za zaistenie šťastia, podporu tvorivosti alebo posilnenie sebaúcty. Je primárnou povinnosťou rodičov zabezpečiť, aby ich deti dokázali v spoločnosti fungovať. To dieťaťu otvorí príležitosti a poskytne mu sebadôveru a istotu. Je to dôležitejšie než podpora individuálnej identity. O tento Svätý grál sa však v každom prípade môžu usilovať až po zabezpečení vysokého stupňa sociálnej kultivovanosti.

Dobré dieťa a zodpovedný rodič

Dobre socializované trojročné dievčatko je slušné a pôvabné. Ale nie je ani žiadnou padavkou. Od ostatných detí si vyslúži záujem a od dospelých uznanie. Prebýva vo svete,kde ho iné deti uvítajú a súťažia o jeho pozornosť a kde ho dospelí radi vidia, namiesto toho,aby sa skrývali za falošnými úsmevmi. So svetom ju oboznamujú ľudia, ktorých to teší. To pre jeho prípadnú individualitu urobí viac ako akýkoľvek zbabelý rodičovský pokus vyhnúť sa každodennému konfliktu a disciplíne.

Diskutujte o svojich preferenciách vo vzťahu k deťom s partnerom, alebo ak to nie je možné, s priateľom. Nebojte sa určiť pozitíva ani negatíva. Môžete rozlíšiť vhodné od nevhodného a oddeliť zrno od pliev. Uvedomíte si rozdiel medzi dobrom a zlom. Po objasnení vášho postoja – po odhalení vlastnej malichernosti, arogancie a hnevu – urobte ďalší krok a prinúťte deti, aby vás poslúchali. Preberáte zodpovednosť za ich disciplínu.

Je primárnou povinnosťou rodičov zabezpečiť, aby ich deti dokázali v spoločnosti fungovať.Zdieľať

Zodpovedáte za chyby, ktoré budete pri výchove nevyhnutne robiť. Za chyby sa môžete ospravedlniť a poučiť sa z nich.

Veď deti predsa milujete. Ak sa vám ich konanie nepáči, premýšľajte, ako ich budú vnímať ľudia, ktorým na nich tak nezáleží. Druhí ich budú za ich činy alebo nedbalosť prísne trestať. Nedovoľte, aby k tomu došlo. Radšej svoje malé monštrá naučte, čo je žiaduce a čo nie, a tak sa z nich stanú kultivovaní obyvatelia vonkajšieho sveta.

Pozorné dieťa sa dokáže hrať bez rumádzgania, je zábavné, ale nie otravné, a je spoľahlivé – takéto dieťa si nájde priateľov kdekoľvek. Budú ho mať radi učitelia aj jeho rodičia. Ak zdvorilo venuje pozornosť dospelým, tí ju budú venovať jemu, budú ho učiť s úsmevom a radosťou. Vo svete, ktorý dokáže byť chladný, nemilosrdný a nepriateľský,sa mu bude dariť. Vďaka jasným pravidlám cítia deti istotu a rodičia sú pokojní a racionálni. Jasné princípy disciplíny a trestov vyvažujú zľutovanie a spravodlivosť, čím umožňujú optimálnu podporu sociálneho rozvoja a psychickej vyspelosti. Jasné pravidlá a správna disciplína pomáhajú dieťaťu, rodine a spoločnosti vytvoriť, udržiavať a rozširovať poriadok, ktorý nás chráni pred chaosom a hrôzami podsvetia, kde je všetko neisté, znepokojujúce, beznádejné a depresívne. Starostlivý a odvážny rodič nemôže dať dieťaťu väčší dar.

Nedovoľte svojim deťom robiť nič, pre čo by ste ich prestali mať radi.

Knihu Jordana B. Petersona 12 pravidiel pre život si môžete kúpiť aj v našom obchode na tejto adrese so zľavou 10 %.