Vianočné salvy nad vlnami

Na konci roku 1943 to pre Hitlerovo Nemecko veľmi povzbudivo nevyzeralo. Po porážke pri Kursku prešla strategická iniciatíva na Východnom fronte definitívne na stranu Červenej armády. Západní spojenci vyradili z vojny hlavného Hitlerovho spojenca Benita Mussoliniho a ich bombardovacie zväzy už dávali pocítiť aj nemeckému obyvateľstvu hlboko v zázemí, že vojna sa pre Veľkonemeckú ríšu nevyvíja dobre.

Britská Royal Navy však stále mala voči nemeckej Kriegsmarine jeden nevyrovnaný účet. Nemcom sa vo februári 1942 podarilo Britom doslova rovno popod nos za bieleho dňa previesť z náletmi ohrozeného Brestu do Nemecka jadro svojej bitevnej flotily pozostávajúce z dvoch bitevných lodí triedy Scharnhorst a ťažkého krížnika Prinz Eugen. Operácia Cerberus zostávala nepríjemnou škvrnou na povesti britského námorníctva, ktoré si ešte od čias admirála Horatia Nelsona zakladalo na svojej neporaziteľnosti. Gneisenau, sesterskú loď Scharnhorsta, Briti vyradili z boja už na konci februára, keď RAF úspešne bombardovala kielske doky, kde sa Gneisenau opravoval.

Scharnhorst, spolu s krížnikom Prinz Eugen a novou bitevnou loďou Tirpitz sa usídlili v nórskych fjordoch odkiaľ mali napadať tzv. arktické konvoje. Išlo o zásobovaciu trasu, ktorou západní spojenci dopravovali do Sovietskych prístavov Murmansk a Archangeľsk materiál potrebný na vedenie vojny. Stalin požadoval najmä nákladné a terénne autá, ale aj odolnú vojenskú obuv a látku na uniformy. Prinz Eugen ale na severe dlho nepobudol. Krátko po príchode do nórskych vôd bol poškodený pri útoku britskej ponorky Trident a musel ísť na do doku. Tirpitz a Scharnhorst v septembri 1943 podnikli delostrelecký prepad Špicbergov (operácia Zitronella), ale krátko nato bol aj Tirpitz ťažko poškodený pri odvážnom útoku britských miniponoriek na kotvišti v Kåfjorde (Operácia Source).

Po vyradení Tirpitza zostal Scharnhorst jedinou bojaschopnou bitevnou loďou Kriegsmarine. S klasifikáciou Scharnhorsta ako bitevnej lode je ale malý problém. Jej hlavná výzbroj, deväť 280 mm diel umiestnených v troch delových vežiach, ju radia skôr medzi bitevné krížniky ako bitevné lode. V čase stavby lode ešte nebol dokončený vývoj nových námorných diel kalibru 381 mm, a preto inštalácia kanónov menšieho kalibru bola braná ako dočasné riešenie. Nové delá však prednostne dostali novopostavené gigantické bitevníky Bismarck a Tirpitz a delá pre ďalšie lode už preťažený nemecký zbrojársky priemysel nedokázal vyrobiť.

Scharnhorst a jej sesterská loď Gneisenau tak zotrvali pri provizórnej výzbroji až do konca svojej služby. Vrchný veliteľ nemeckého námorníctva veľkoadmirál (Grossadmiral) Karl Dönitz chcel bojový potenciál lode maximálne využiť bez ohľadu na tento hendikep. Ostatne, s tými delami to nebolo také zlé. Nemecké „dvestoosemdesiatky“ mali vynikajúce parametre. Hmotnosť ich vystreleného granátu bola, samozrejme, menšia, ale dostrelom za britskými delami väčších ráží veľmi nezaostávali a ľahší granát čiastočne kompenzovala väčšia rýchlosť paľby.

Na jeseň 1943 v hlavách nemeckých plánovačov uzrel svetlo sveta plán operácie Ostfront. Cieľom operácie bolo v čo najväčšej možnej miere narušiť spojenecké dodávky do Sovietskeho zväzu a obmedziť tak ofenzívnu spôsobilosť Červenej armády. Podstatou plánu bolo vysunutie bitevnej lode Scharnhorst na sever tak, aby sa maximálne skrátil čas potrebný na dosiahnutie spojeneckých arktických lodných trás a loď mohla proti konvojom zasahovať operatívne.

Na konci roku 1943 Royal Navy už prekonala problémy s nedostatkom eskortných plavidiel, ktoré ju trápili v prvých rokoch vojny. Bol vypracovaná veľmi precízna taktika viacvrstvovej ochrany konvojov z vody aj zo vzduchu. Až dlho po 2. svetovej vojne Briti odhalili, že vďaka úspechom strediska v Bletchley Park rozlúštili tajomstvo nemeckého šifrovacieho stroja Enigma. Dešifrovací systém Ultra postavený na vo svojej dobe najvýkonnejšom analógovom počítači na svete umožňoval britskému veleniu čítať nemeckú rádiovú korešpondenciu. Aj vďaka tomu sa víťazstvo v bitke o Atlantik začalo definitívne kloniť na stranu Spojencov. Problémom zostávala iba arktická trasa, ktorú okrem ponoriek ohrozovali práve posledné nemecké bitevné lode.

Kurz Severný mys

Briti vďaka správam nórskeho odboja prítomnosť Scharnhorstu na severe Nórska odhalili prakticky okamžite a rozhodli sa napraviť chybu, ktorej sa dopustili pri operácii Cerberus. Admiralita brala hrozbu, ktorú predstavoval Scharnhorst, veľmi vážne. Ochranu arktických konvojov preto nezabezpečovali len protiponorkové plavidlá, ale tiež krížniky s podstatne silnejšou delostreleckou výzbrojou. Návnadami, na ktoré sa mal Scharnhorst chytiť, boli konvoje JW 55A s 22 loďami a JW 55B s 19 loďami smerujúce z Británie do Murmanska. Na ochranu týchto konvojov bola vytvorená tzv. Force 1, čo bola krížniková eskadra pozostávajúca z ľahkých krížnikov HMS Belfast, a HMS Sheffield (trieda Town) a ťažkého krížnika HMS Norfolk (trieda County) pod velením viceadmirála Roberta Burnetta.

Plán bol vcelku jednoduchý. Na úrovni Severného mysu nalákať Scharnhorst na jeden z konvojov rovno pred hlavne úderného zoskupenia Force 2 číhajúceho v zálohe. Force 2, alebo tiež Heavy Cover Force (Ťažká krycia jednotka), pozostávalo z modernej bitevnej lode HMS Duke of York (trieda King George V.), ľahkého krížnika HMS Jamaica (trieda Crown Colony – ľahšia verzia triedy Town), troch britských torpédoborcov a nórskeho torpédoborca Stord (všetky trieda S). Zoskupeniu osobne velil viceadmirál Bruce Fraser, veliteľ Home Fleet – Domáceho loďstva zodpovedajúceho za bezprostrednú ochranu britských ostrovov a ochranu arktických konvojových trás.

V decembri v oblasti Severného mysu panuje polárna noc a práve na tom postavili Briti svoju taktiku. Spoliehali sa na to, že ich radar je výkonnejší ako nemecký, a teda, že za zníženej viditeľnosti polohu nemeckých lodí odhalia skôr, než by Scharnhorst pred silnejšou Duke of York stihol uniknúť k nórskemu pobrežiu. JW 55A nechali Nemci preplávať bez akcie. Trasa a rýchlosť konvoja JW 55B bola upravená tak, aby bola väčšia istota, že teraz návnade neodolajú.

Nemecký prieskumný hydroplán konvoj skutočne spozoroval už 22. decembra. Nedávno vymenovaný veliteľ Schanhorsta námorný kapitán (Kapitän zur See) Fritz Hintze začal pripravovať svoju loď na vyplávanie. Cez palubu muselo ísť všetko horľavé vrátane posádkou starostlivo pripravovaných vianočných stromčekov. O tri dni neskôr, presne na sviatok Božieho narodenia o siedmej večer, Scharnhorst sprevádzaný piatimi torpédoborcami (všetky typ 1936A) opustil Altafjord. Nemeckému zväzu velil kontradmirál Erich Bey. Sám Bey si ale veľmi neveril. Bol uznávaným špecialistom na operácie torpédových plavidiel, ale podľa vlastných slov na veľkej lodi slúžil „naposledy ešte ako obyčajný práporčík“.

More bolo rozbúrené a postupne sa rozpútala snehová búrka. Nemecké torpédoborce síce boli vyzbrojené silnejšie ako tie britské, ale na druhej strane mali o poznanie horšie nautické vlastnosti a rozbúrené Barentsovo more im pri plavbe spôsobovalo nemalé problémy. Na druhej strane Bey dúfal, že práve počasie by mohlo Britom znemožniť letecký prieskum.

Bez ohľadu na problémy torpédoborcov Bey nemienil nechať konvoj uniknúť. Ponechal preto radšej torpédoborce za sebou, aby mu hlásili, keby konvoj chcel preplávať za jeho chrbtom a sám plnou rýchlosťou 28 uzlov (52 km/h) plával na sever. Bola to zásadná chyba. Keďže zlé počasie znemožňovalo vzdušný prieskum aj Nemcom, odplávaním torpédoborcov sa Bey pripravil o možnosť včas zistiť, čo sa pred ním deje. Zostal mu iba lodný radar, ktorý ale zďaleka nedosahoval parametre radarov jeho britských protivníkov. Nemecké torpédoborce miesto toho, aby patrolovali pred bitevnou loďou a boli jej vysunutými tykadlami, naprázdno prečesávali more západne od Severného mysu.

Britský prieskum, naopak, pracoval ako hodinky. Keď bolo z rádiového vysielania a správ nórskeho odboja jasné, že Nemci na návnadu skočili, Fraser sa začal pripravovať na boj. Z Murmanska sa vracajúci prázdny konvoj RA 55A bol presmerovaný na sever do bezpečia a časť jeho eskorty sa pripojila k Force 1. JW 55B dostal rozkaz spomaliť, aby dal čas Burnettovým krížnikom zaujať pozíciu medzi ním a Scharnhorstom. Ostatne, viac času potreboval aj sám Fraser, lebo rozbúrené more spomaľovalo aj jeho Force 2.

Bitka sa začína

Bey medzitým dosiahol predpokladanú trasu konvoja. Správne predpokladal, že ho predplával, preto sa stočil západným smerom. 26. decembra o 9:00 ráno protivníci nadviazali prvý kontakt, o pol hodiny nato bola vypálená prvá salva bitky pri Severnom myse. Scharnhorst bol dosť silný na to, aby sa s Burnettovými krížnikmi vyrovnal, lenže osud nemeckým zbraniam neprial.

Ťažkému krížniku Norfolk vyzbrojenému ôsmimi osempalcovými (203 mm) delami sa na pre túto ráž úctyhodnú vzdialenosť 12 kilometrov podaril šťastný zásah, ktorým Scharnhorstu zničil jeho predný radar. Bey bol tak pri riadení delostreleckej paľby na ciele pred sebou odkázaný iba na vizuálne pozorovanie. A to bol kameň úrazu. Norfolk na rozdiel od ostatných britských krížnikov používal ešte starší typ munície, ktorá pri výstrele robila podstatne silnejší výšľah. Z toho pozorovatelia na Scharnhorste usúdili, že proti nim nestojí krížnik, ale bitevná loď. Bey sa nechcel viazať bojom s rovnocenným protivníkom, preto vydal rozkaz k úniku južným kurzom.

Britský krížnik Norfolk. Foto: Wikimedia.org

Burnett stále majúc na pamäti, že jeho primárnou úlohou je chrániť konvoj, Scharhorst opatrne sledoval. Opatrnosti ale zjavne nebolo dosť, lebo Bey urobil nečakaný výpad a Burnettove krížniky sa ocitli v jeho dostrele. Teraz pre zmenu nemeckí delostrelci ukázali, že svoje remeslo ovládajú a neradno ich podceňovať. V rýchlom slede za sebou Norfolk zasiahli dva 28 cm granáty. Jeden z nich zničil delovú vežu X (druhá od kormy), poškodil lodnú nadstavbu a radar. Belfast bol paľbou zarámovaný, ale našťastie zásah nedostal.

Plavba na rozbúrenom mori si naviac vyžiadala daň v podobe poškodenia na pohonnom mechanizme Sheffieldu. Burnett preto Norfolk a Sheffield stiahol ku konvoju a sám pokračoval v sledovaní nemeckej lode s Belfastom spolu s pridelenými torpédoborcami. Zoči-voči odhodlanému britskému odporu a uvedomujúc si, že Briti majú na mori aj ťažké lode, sa Bey radšej opäť stočil na juh. Útokom na krížniky kontradmirál Bey pochoval poslednú možnosť uniknúť z nastraženej pasce. V snehovej búrke a bez funkčného predného radaru plával prakticky naslepo a zrejme ani netušil, že pláva priamo do pasce.

Britom stávka na radar vyšla. Krátko po štvrť na päť popoludní sa nemecká loď konečne zjavila na radarovej obrazovke Duke of York. Protivníkov pritom ešte stále delilo vyše 40 kilometrov. O pol hodinu neskôr sa už Scharnhorst nachádzal bezpečne v dostrele diel Duke of York a admirál Fraser vydal rozkaz k paľbe. Pasca sklapla.

Belfast vzápätí osvetlil Scharnhorst svetlicami a Duke of York vypálila na vzdialenosť 11 km svoju prvú salvu. Vďaka tomu, že britská paľba bola riadená delostreleckým radarom, už prvá salva zasiahla cieľ. V krátkom slede 14-palcové (356 mm) granáty rozmetali prednú delovú vežu A a poškodili vežu B. Ďalšia salva zasiahla lietadlový hangár a zapálila uskladnený letecký benzín.

Napriek poškodeniam, ktoré jeho loď utŕžila už na začiatku boja, kontradmirál Bey sa nemienil vzdať. Stočil svoju loď na východ, aby sa pokúsil uniknúť a mohol zapojiť do boja nepoškodenú zadnú delovú vežu a zadný radar. Scharnhorst stále dokázal udržiavať plnú rýchlosť a pomaly naťahoval vzdialenosť, ktorá ho od Britov delila. Bey asi ani nevedel, že jedna z jeho sálv Duke of York zarámovala a črepiny z nemeckých granátov zasiahli sťažeň a nadstavby britskej lode. Zničili pri tom niekoľko antén a pretrhli elektrické vedenie delostreleckého radaru. Na priebeh boja to ale nemalo významnejší vplyv. Jednak obsluha radaru dokázala pomerne rýchlo poškodené vedenie opraviť a delostrelci Duke of York už boli zastrieľaní na cieľ tak dôkladne, že zasahovali nemeckú loď, aj keď bol radar vyradený z prevádzky.

Zlom prišiel krátko pred pol šiestou. Scharnhorst inkasoval ničivý zásah do kotolne č. 1 a jeho rýchlosť okamžite klesla na iba 10 uzlov (18,5 km/h). Mechanikom sa s vypätím všetkých síl podarilo časť poškodených parovodov opraviť a rýchlosť nemeckej lode stúpla na 22 uzlov (41 km/h). Na úspešný únik to ale bolo málo. Päť minút pred pol šiestou dal Bey v tušení neodvrátiteľného odvysielať poslednú správu: „Budeme bojovať do posledného náboja!“

K slovu sa dostali torpédoborce. Briti vyvinuli veľmi účinnú taktiku skupinového torpédového útoku. Podstata spočívala v tom, že dve skupiny torpédoborcov postupne zaútočili na cieľ zbiehavým útokom, pričom os útoku oboch skupín zvierala v ideálnom prípade pravý uhol. Tajomstvo úspechu spočívalo v tom, že vo chvíli, keď sa nepriateľská loď otočila, aby čelila útoku jednej skupiny, vystavila tým svoj bok útoku skupiny druhej. A presne toto sa stalo aj teraz.

Aby sa Scharnhorst vyhol torpédovému útoku prvej dvojice, stočil sa a tým odkryl svoj bok druhej číhajúcej skupine. Veliteľ nórskeho torpédoborca Stord komandér-poručík Skule Storheil sa odvážne priblížil k Scharnhorstu na necelých 360 metrov a vypustil vejár štyroch torpéd. Nielenže jedno z jeho torpéd zasiahlo pravobok protivníka, ale po tom, čo sa Scharnhorst opäť otočil, aby sa pokúsil vyhnúť torpédam Stordu, našli svoj cieľ ďalšie tri torpéda vystrelené prvou skupinou. Do trupu nemeckej lode sa vovalili tisíce ton vody a jej rýchlosť klesla pod 10 uzlov (18,5 km/h). Scharnhorst svoju kožu ale rozhodne nedával zadarmo a jeden z britských torpédoborcov utŕžil počas útoku niekoľko nepríjemných zásahov z jeho 15 cm diel.

Scharnhorst opäť osvetlili svetlice a v krátkom slede za sebou inkasoval z Duke of York niekoľko ďalších zásahov. Posledná delová veža sa odmlčala a masívne požiare zúrili pozdĺž celej paluby. Decimovaná loď sa ale stále držala na hladine. Nemecká lodná konštrukčná škola vždy kládla dôraz na odolnosť plavidla a ani v prípade Scharnhorsta to nebolo inak.

Fraser dal prerušiť paľbu a porazeného protivníka prenechal torpédoborcom. Záverečný rozkaz „Dorazte ju torpédami!!“ nechal demonštratívne odvysielať v otvorenej reči. Torpédoborce vypustili na horiacu nemeckú loď vyše dva tucty torpéd a minimálne desať z nich našlo svoj cieľ. O trištvrte na osem večer 26. decembra 1943 sa Scharnhorst prevrátil na pravobok a krátko nato s ešte stále sa otáčajúcimi lodnými skrutkami zmizol pod hladinou.

Britské torpédoborce začali zachraňovať nemeckých námorníkov, ale v mrazivej vode a slabej viditeľnosti boli ich šance na prežitie minimálne. Z vyše 1900-člennej posádky Briti vylovili len 36 mužov. Podľa hlásenia jedného z britských dôstojníkov vo vode boli spozorovaní aj kontradmirál Bey a kapitán Hintze. Kapitán bol už po smrti a zranený Bey mal pomáhať svojim námorníkom šplhať sa po záchranných sieťach. Sám sa ale na nezachránil. Či to bolo vyčerpaním, alebo sa sám rozhodol zdieľať osud svojej lode, sa už nedozvieme. Po ukončení záchranných prác lodný kaplán na Duke of York predniesol modlitbu za padlých v tejto bitke a viceadmirál Fraser vzdal krátkou rečou úctu porazenému protivníkovi.

Doslova o druhom narodení mohla hovoriť osemdesiatka námorníkov zo Scharnhorstu, ktorí sa v čase vyplávania svojej lode nachádzali na brehu alebo čerpali dovolenku a nestihli sa včas nalodiť na poslednú plavbu svojej lode.

Briti dosiahli dôležité víťazstvo a patrične ho propagandisticky aj využili. Bezprostredne po návrate ale Fraser musel intervenovať v prospech viceadmirála Burnetta, ktorý čelil obvineniam za príliš opatrné velenie Force 1. Fraser obvinenia zmietol vyhlásením, že Burnett postupoval v súlade s jeho rozkazmi a on ako jeho priamy veliteľ nemá voči jeho postupu výhrady.

Viceadmirál Bruce Fraser bol jednoznačne hrdinom dňa. Krátko nato bol povýšený do admirálskej hodnosti (tzv. „full“ Admiral) a v záverečnej fáze vojny velil britským námorným silám v Pacifiku. Ako najvyšší predstaviteľ britských ozbrojených síl sa zúčastnil na podpise japonskej kapitulácie na palube americkej bitevnej lode Missouri stojacej na kotve v Tokijskom zálive s delami namierenými na mesto. V roku 1946 sa stal hlavným námorným pobočníkom kráľa Juraja VI.. V tom istom roku bol dokonca povýšený do šľachtického stavu a k svojmu menu dostal predikát Prvý barón zo Severného mysu. Na konci štyridsiatych rokov zastával tri roky post Prvého námorného lorda (veliteľ Royal Navy). V decembri roku 1951 odišiel do penzie. Do konca svojho dlhého života zostal starým mládencom. Skonal v Londýne 12. februára 1981 vo veku 93 rokov.

Viceadmirál Burnett bol na jar 1944 vymenovaný za veliteľa operačnej zóny Južný Atlantik. Na menovaní sa asi predsa len podpísala kritika, ktorej čelil po bitke pri Severnom myse. Menovanie samotné síce bolo určite povýšením, ale v podstate išlo skôr o upratanie na druhoradé nevýznamné bojisko. Po vojne krátko zastával post veliteľa námornej základne Plymouth a v roku 1950 odišiel do výslužby v hodnosti admirál. Na dôchodku sa venoval aktivitám v záujmovej organizácii britského rybného priemyslu. Umrel v lete roku 1959. Podľa súčasných britských historikov jeho velenie a bojová činnosť Force 1 počas bitky pri Severnom myse nepochybne položili základy britského víťazstva v tomto námornom stretnutí.

Prúd vyznamenaní sa, naopak, zniesol na veliteľa torpédoborca Stord a jeho vrchného torpédistu Håkona Nielsena za ich neohrozený torpédový útok. Nielsen, prezývaný tiež „Torpedo Nielsen“ sa stal jedným z najoslavovanejších príslušníkov nórskych ozbrojených síl. Po vojne sa stal hasičom a pri tomto povolaní zotrval až do odchodu do dôchodku v roku 1974.

Zato komandéra Storhaila čakala hviezdna kariéra. On a jeho Stord sa ešte stihli zúčastniť na vylodení v Normandii a na konci vojny do jeho rúk zložila kapituláciu nemecká posádka prístavu Trømsø. Po vojne to Storhail dotiahol až na admirála. V prvej polovici päťdesiatych rokov velil nórskemu námorníctvu a v druhej polovici dekády zastával vysoké pozície na spoločnom velení NATO pre Severný Atlantik v americkom Norfolku. Po návrate do Nórska bol vymenovaný za veliteľa novozriadeného Vrchného veliteľstva severné Nórsko. Velenie podliehalo priamo NATO a malo kľúčový význam pri sledovaní pohybov sovietskych atómových ponoriek z polárnych základní pri ich prienikoch do Atlantického oceánu. Do civilu odišiel v roku 1969. Posledné roky života strávil, naopak, v južnom Nórsku, kde v novembri 1992 vo veku 85 rokov aj umrel.

Jeden z účastníkov bitky sa ale predsa len dočkal dnešných dní. V Londýne neďaleko mostu Tower Bridge pri pravom brehu Temže stojí ľahký krížnik HMS Belfast. Briti si ctia svoju históriu a vynikajúco udržiavaná loď slúži ako múzeum a súčasne pamätník vojnového úsilia Kráľovského námorníctva.

Začiatok konca

Bitka pri Severnom myse bola labuťou piesňou kedysi najmocnejšej bitevnej flotily na svete. V role hlavných bojových lodí bitevníky v priebehu 2. svetovej vojny vystriedali lietadlové lode. Bitevným lodiam zostali „len“ podporné činnosti protilietadlovej ochrany ich operačných zväzov alebo palebnej podpory pri výsadkových operáciách. Úplne posledným námorným stretnutím bitevných lodí bola o desať mesiacov neskôr bitka v prielive Surigao, kde Američania zlikvidovali zvyšky japonskej bitevnej flotily. Až na jednu všetky americké bitevné lode, ktoré sa zúčastnili na tejto bitke, boli štyri roky predtým poškodené alebo dokonca čiastočne potopené pri útoku na Pearl Harbour a následne opravené. Toto bol ich revanš za „deň hanby“, ako nazval 7. december 1941 prezident F. D. Roosevelt.

Ak o britskom víťazstve v druhej bitke pri El Alamejne v novembri 1942 Winston Churchill vyhlásil, že bolo „koncom začiatku“, tak o bitke pri Severnom myse možno vyhlásiť, že bola začiatkom nemeckého konca. Po bitke už arktické konvoje nič neohrozovalo a vojenské dodávky mohli prúdiť do sovietskych prístavov prakticky bez obmedzenia. Zásadným limitujúcim faktorom sovietskych vojenských operácií bol totiž akútny nedostatok prepravnej kapacity. Sovietsky priemysel nebol v stave dodať terénne nákladné autá, ktoré by dokázali v dostatočnom objeme presúvať delostrelectvo a zásobovať mechanizované zbory Červenej armády pri prielomových operáciách vedených do strategickej hĺbky zostavy protivníka.

Masívne dodávky nákladných Studebakerov US6 a legendárnych Jeep Willis tento problém dokázali vyriešiť. Na konci vojny až tri štvrtiny ťažkých nákladných a terénnych áut Červenej armády pochádzali zo spojeneckých dodávok. Prakticky každý tretí sovietsky vojak mal uniformu alebo obuv „z dovozu“. Bez toho, aby to akokoľvek zmenšovalo statočnosť sovietskych vojakov a schopnosti velenia Červenej armády, aj toto umožnilo sovietskej Stavke na rok 1944 naplánovať niekoľko grandióznych ofenzívnych operácií. Z nich tá najväčšia operácia Bagration, ktorej pôvodcom bol brilantný Poliak v sovietskej uniforme maršal Konstantin Rokossovskij (alebo inak Konstanty Rokossowski), viedla k zničeniu celej nemeckej skupiny armád Stred a priviedla Červenú armádu na hranice Tretej ríše.

V deň, keď Scharnhorst vyplával na svoju poslednú plavbu, bokom od veľkých udalostí prebiehajúcej vojny a našťastie aj mimo pozornosti ÚŠB, sa v byte na Gajovej ulici č. 9 v Bratislave stretli predstavitelia slovenského občianskeho a komunistického odboja, aby sa dohodli sa spoločnom postupe v boji proti nacizmu. Jozef Lettrich, Ján Ursíny a Matej Josko za občiansky odboj, Karol Šmidke, Gustáv Husák a Ladislav Novomeský za komunistov spolu podpísali dohodu nazvanú „Vianočná“. Výsledkom bolo ustanovenie Slovenskej národnej rady – priamej predchodkyne našej dnešnej Národnej rady Slovenskej republiky. Následné spojene SNR s vojenským odbojom vedeným náčelníkom štábu tzv. Zápoľnej armády pplk. gšt. Jánom Golianom umožnilo nasmerovať našu históriu priamo k Slovenskému národnému povstaniu, ktorým sa náš národ definitívne zaradil k víťaziacim Spojencom.