Naozaj si všetko pamätáš?
Ako padal dolu hlavou dážď?
Ako mlčal v telefóne omyl?
Ako sa mi v tvojom uchu zlomil hlas?
Pamätáš si všetko? Naozaj?
Ako v šálkach horel čierny čaj?
Ako sme ho ohňovzdorne pili?
Ako chladli zraniteľné žily v nás?
Pamätáš si celé? Či len pol?
Ako dýchal pod obrusom stôl?
Ako som ťa v tichu zimných nedieľ
drsnou hladkou dlaňou dlho vedel hriať?
Naozaj máš všetko v pamäti?
Aj keď pamäť zľahka klame ti?
Myslíš, že ma časom jemne schová
do kartoték tvojich nálezov a strát?
Ján Štrasser (1946), básnik, prekladateľ, publicista, redaktor, dramaturg, textár a literárny kritik, sa aj v ľúbostnej poézii obyčajne pohybuje v priestore reality všedného dňa. Na tejto básni ma zaujal opytovací spôsob veršov. Naozaj každý verš sa končí otáznikom. Prináša to sviežosť, dynamiku a významové napätie.
Text básne som vybral z vydania Z tmy svieti tvoja dlaň. Výber z mladšej slovenskej ľúbostnej poézie (Smena, Bratislava 1986, výber zostavil, doslov a edičnú poznámku napísal Teodor Križka, ilustroval Dušan Stopiak, graficky upravil Pavol Blažo).