Už sa nepretekám ani sám so sebou

O novodobých slovenských seriáloch hovorí ako o pásovej výrobe, herectvo dnes prirovnáva k vrcholovému športu, aj preto ho chcel zavesiť na klinec. Dnes je tvárou a hlasom veľkých postáv svätcov, ako sám hovorí, nanovo hľadá svoju vnútornú identitu.

Ján Gallovič bol hviezdou muzikálov 90. rokov, diváci si ho najviac pamätajú ako typ pozitívneho hrdinu s jemným vystupovaním. Dnes má stále angažmán v činohre Slovenského národného divadla a v nitrianskom divadle hrá Jána Pavla II. v muzikáli Povolanie pápež.

My deti osemdesiatych rokov sme vás vnímali ako Koleníka tej doby, teda ako hereckého lámača ženských sŕdc, fešáka, ktorý hral pozitívne mužské postavy. Bola to vaša vedomá rola?

To je rola, s ktorou sa vôbec nestotožňujem. Napokon, vtedy tu neboli médiá, ktoré by forsírovali rebríčky slávy a popularity, ako je to dnes. Ja som mal, naopak, pocit, že som bol v tieni iných idolov. Do divadla som prišiel na miesto Maroša Kramára, ktorý dostal ponuku do národného divadla, a ja ako herec, ktorý spolupracoval s režisérom Jozefom Bednárikom na rôznych projektoch, som vymenil jeden odchádzajúci typ herca za druhý.

Takže imidž toho mladého, „keep smiling“ tatranského chlapca asi Beďovi sadol do karát. Bol to dielik puzzle, ktorý potreboval do svojich inscenácií. Aj sa to napokon potvrdilo. Ako režisér bol však taký veľkorysý, že ma nepoužíval len na jednu parketu úloh. Preto ma skúšal aj v iných postavách, nielen ako princovský alebo ľudomilský, empatický typ.

Hrával som teda aj krutých hrdinov, ktorí vedeli i ublížiť. To je nakoniec v herectve najzaujímavejšie – objaviť svoju obrátenú stranu mesiaca a autenticky ju stvárniť. Takto to bolo aj v inscenácii Vidiecka lady Macbeth, kde som hral postavu Sergeja, na ktorej rukách bola krv niekoľkých žien.

Vtedy boli herci známi najmä vďaka inscenáciám alebo slovenským rozprávkam pre širšie masy a nielen pre fajnšmekrov. A tí vás vnímali hlavne ako pozitívny herecký charakter.

Áno, cítil som to. Keď som prišiel do obchodu, ľudia ma spoznávali a pozitívne na mňa reagovali. Vnímal som, že prinášam ľuďom niečo, čo ich oslovuje a čo ich vnútorne napĺňa.

Dnes je tej negativity veľmi veľa, aj v existenciálnom umení. Svojím hereckým bytím som prinášal niečo, čo som dostal od rodičov, od Pána Boha do vienka, opísal by som to ako svetlo.

Bol to dar nášho rodinného prostredia, harmonických vzťahov, z ktorých som profitoval. Napríklad keď som v divadle videl niektorých napaprčených kolegov, nehneval som sa, až som svojím pozitívnym prístupom niektorým liezol na nervy. Pozitívne nastavenie si teda človek prenesie aj do svojej profesie.

Z akej rodiny pochádzate?

Rodičia boli veľmi obetaví a zahrnovali nás láskou, mimoriadne sa nám venovali, napriek tomu, že v práci mali zodpovedné funkcie.

Mám dve sestry Janku a Aničku, ani jedna z nich sa nevenuje umeniu. V našej rodine nebola nejaká herecká tradícia, akurát starý otec z maminej strany bol učiteľ, mal vzťah k hudbe, bol organista. Dodnes vlastníme jeho zreštaurované harmónium.

Vás teda niekto ako herca objavil?

Ja som bol taký ten poctivý žiak, ktorý chodil recitovať na rôzne kultúrne podujatia. Mal som imidž toho, ktorý sa rýchlo naučí text, vie ho odprezentovať. Chodil som na klavír aj do speváckeho zboru, takže dotyky s vystupovaním, s trémou som mal už v detstve.

Imidž toho mladého, „keep smiling“ tatranského chlapca asi Beďovi sadol do karát.Zdieľať

Na popradskom gymnáziu som sa zapojil do dramatického krúžku Oko, s ktorým som vystupoval aj v Bratislave na dňoch študentského divadla. Dušan Kaprálik, ktorý nám režíroval mnohé veci, si dotiahol kolegov hercov, aby sa na nás prišli pozrieť. Tí sa ma spýtali, prečo neskúsim ísť aj vyššie, a dodali mi tak odvahu. Prihlásil som sa na herectvo, kde ma zobrali na prvý pokus.

Rodičia sa nestavali proti tomu, že ste si vybrali cestu do umeleckého prostredia?

Neboli dvakrát nadšení. Mysleli si, že mám na viac, ale nebránili mi, aby som si prešiel osobnou skúsenosťou.

Ako chlapec z rodiny s kresťanskou výchovou ste nemali problém vstúpiť do umeleckého sveta?

Neriešil som to, povedal som si, že si budem raziť svoju líniu a svoje presvedčenie. Aj keď vtedy neboli otvorené časy, ako je to dnes.

Moja mama pracovala ako vedúca ekonomického odboru Tatrasvitu, takže sme chodili na tajňáša do kostola do Lomnice alebo do Smokovca, do Levoče, aby nás v Poprade nevideli.

Nikto nevedel, či z toho nebudú dôsledky, ale niekto tam hore pri nás stál, lebo sme ako rodina neboli ničím postihovaní ani perzekvovaní. Takže považujem za malý zázrak, že som sa dostal bez problémov aj na herectvo, lebo v prihláškach sa bežne dávali poznámky o robotníckom pôvode či náboženskom presvedčení.

Vaše hviezdne obdobie bolo v čase vášho angažmán na Novej scéne, keď Jozef Bednárik uviedol známe muzikály ako Evanjelium o Márii alebo Jozef a jeho zázračný plášť. Aj spätne to vnímate ako moment, keď ste naplno prejavili svoje hodnotové nastavenie?

Netlačil som na pílu, ono to prichádzalo prirodzene. Prozreteľnosť to selektuje sama. Asi nie náhodou som sa ocitol v tíme Jozefa Bednárika, vedel, aké mám vnútorné hodnoty, že pochádzame z rodín  s podobnými hodnotami. Vedeli sme o sebe veľa, vtedy sa nedelilo súkromie a profesia tak tvrdo ako dnes, v tom čase bola v divadle až rodinná atmosféra.

Keď sa o mojom hodnotovom svete dozvedel Janko Šuda, angažoval ma na dabing filmu o donovi Boscovi alebo som daboval filmy o Jánovi Pavlovi II.  Začal som nahrávať biblické príbehy pre deti, spolupracovať s televíziou Lux.

Vlastne ani neviem vysvetliť, ako som sa v týchto projektoch ocitol, mám asi dobrého anjela strážneho. Ľudia si zrejme myslia, že keď niekde prehovorím, je to frekvencia, ktorá im spríjemní tú chvíľu a prinesie akúsi harmóniu.

Cez spomínané muzikály vás spoznalo množstvo ľudí, už ste neboli len výborným hercom, ale aj spevákom. Bolo to obdobie najväčšej slávy?

V tom období sme si Londýn či Viedeň urobili doma, pretože v žánri muzikálu sa vzhliadalo k týmto dvom mestám ako k mekke. My sme si Brodway presťahovali do Bratislavy.

Ponúkli sme renomované tituly a keďže Beďo bol renomovaný režisér,  ktorý mal za sebou mnohé operné úspechy, agentúry mu dali voľnú ruku, aby si to upravil podľa svojej režijnej taktovky. Teda s výnimkou predstavenia Jozef a jeho zázračný plášť, ktoré muselo ísť  podľa londýnskeho konceptu. Naozaj  sme vtedy dostali mnoho spoločenského uznania, pre divákov to bolo nové, atraktívne.

Ako ste sa vyšvihli na takú spevácku úroveň?

Ja som bol spevák samouk. Mal som síce učiteľov, ku ktorým som sa sporadicky vracal. Doteraz na tom staviam, hoci vekom už hlas zďaleka nemám taký flexibilný a ohybný. V najnovšom muzikáli Povolanie pápež idem do polôh, ktoré sú mi prirodzené, tá rola bola totiž písaná na mieru pre mňa.

Každé prostredie má svoju hereckú tvár, aj vy vnímate, že vás špeciálne prijíma kresťanské prostredie?

Je to pre mňa ocenením, že to, čo robím, dáva zmysel. Ak niekto vďaka týmto témam, ktoré majú svoju pravdu a umeleckú autenticitu, dostane priestor pre svoju reflexiu, tak ma to teší.

V dnešnej konzumnej dobe, keď všetko po vás stečie ako letný dážď a valí sa film za filmom, sú aj filmy, ktoré vás trochu zastavia a začnete hlbšie uvažovať.

Ľudia sa ma už pýtajú, či mám patent na tieto sväté postavy.Zdieľať

S Julkou Ďurišovou som pred siedmimi rokmi robil dabing filmu o pápežovi Pavlovi VI. a teraz pri jeho svätorečení to použila verejnoprávna televízia. Ľudia sa ma už pýtajú, či mám patent na tieto sväté postavy (smiech). Ono však nie je jednoduché, aby som hlasovo oddiferencoval jednotlivé postavy, lebo to nechcem robiť ako pásovú výrobu.

Postavu svätca Jána Pavla II. hráte aj v muzikáli Daniela Heviera v nitrianskom divadle. Aký máte vzťah k tejto úlohe?

Máme za sebou už 74 predstavení. Je to pre mňa fenomén na vrchole zodpovednosti. Neviem to ani dobre vysvetliť, je to asi presah osobnosti Svätého Otca, ktorý sa tam v jednej scéne na začiatku zjaví pri poslednom požehnaní vo svojej ťažkej indispozícii na Veľkú noc, keď sa poslednýkrát ukázal vo vatikánskom okne.

Sprítomňujem ho tam pred divákmi, a nie je to jednoduché, pretože ako herec, ale aj ako človek sa konfrontujem s absolútnou obetou. Nie som teológ ani mystik, ale vidím, akí sme rôzni. Vidím pred sebou absolútny príklad, ktorý sa prednedávnom zjavil v našich dejinách, s tatranskou krvou, ja z jednej strany Tatier, on z druhej a pýtam sa opäť, prečo ho hrám práve ja a v čom je moja úloha tieto témy posúvať ďalej.

Prečo je pre vás tento muzikál dôležitý?

Ten muzikál sa nebojí ukázať jeho indispozíciu na konci života. Tiež som vo veku, keď Ján Pavol nastupoval do svojho úradu a už cítim svoje vnútorné a citové zranenia. Niektoré sa dajú vyžehliť, iné pretrvávajú.

A sú ľudia ako Ján Pavol II., ktorí to dokázali, a ja sa konfrontujem aj vďaka tejto postave s tým, že zďaleka nie som až taký silný. Teda aspoň v ten divadelný večer chcem ukázať jeho silu vďaka svojim talentom, aby to bolo pre povzbudenie tých, ktorí sa prídu pozrieť.

Zaznie tam jedna krásna veta, keď je pápež na smrteľnej posteli – že bolesť má zmysel, že budem o nej svedčiť mlčky. To je silná vec v tejto dobe prosperity a sebaprojekcie, keď sa chceme prezentovať len tak, že sme dokonalí, silní, zdraví a sebavedomí, každý štvrťrok invenční a neustále prekvapujeme okolie svojou vitalitou a kreativitou.

On pôsobí úplne opačne, nemá problém sa demaskovať, priznať svoju slabosť, smútok a nemohúcnosť a prijať to ako svoj údel. Dnes sa má každý spoliehať len na seba, lebo si nahovárame, že nám nikto nepomôže, žiaden Boh. Všetko závisí len od teba, od tvojho talentu, suverenity, tvojho sebavedomia, tvojho ega.

Tento váš posun od postáv krásnych princov až po tie silné hodnotové postavy je aj akýmsi odrazom vášho vnútorného vývoja?

Je to súčasť môjho rozporu, ktorý v sebe nesiem. Ja som kresťan, ktorý dlho váhal. Dával som si otázku, či do sveta herectva vôbec patrím.

Ako to myslíte?

Veľakrát som chcel z tohto konkurenčného prostredia odísť, lebo napríklad desatoro renomovaného profesora na VŠMU, môjho uznávaného kolegu, sa začína tým, že súčasťou talentu herca je schopnosť presadiť sa. Ja však toto prvé prikázanie moderného herca vo svojom živote neviem aplikovať tak, ako to dnešná konvencia konkurenčného boja očakáva.

Všade len samé súťaže, Československo  má talent, akoby nám stále hovorili – ľudia, pretekajte sa! Ukazujte zo seba všetko!

Ja som sa dostal tak ďaleko, až som mal pocit, že už nemám čo ponúknuť, že som cez vrstvenie svojich postáv povedal všetko.

Chceli ste s herectvom skončiť?

Teraz som dostal v divadle novú hru, kde mám z 25 obrazov dva, hrám len epizódu v novom obsadení. Pred pár rokmi by som sa rozklepal, pomyslel by som si, zle je, nepotrebujú ma, mením sa na nositeľa listov, na outsidera, ktorého v divadle už nahrádza nová generácia. Teraz som sa len usmial a povedal som si, tak fajn, budem sa venovať iným veciam, čítať múdre knižky.

Nie ste na seba príliš prísny? Zároveň máte aj hlavnú postavu v hre Mila Urbana Živý bič, kde s Božidarou Turzonovovou hráte výraznú manželskú dvojicu...

Áno, to je výrazná postava. Hoci od pani Turzonovovej som výrazne mladší, dali tú rolu mne, lebo manželka Mila Urbana prežila svojho manžela o dvadsaťosem rokov.

Ja som kresťan, ktorý dlho váhal. Zdieľať

Preto vymysleli fintu, že náš vekový rozdiel je možnosťou pozrieť sa na túto postavu retrospektívne, o tridsať rokov späť. Tento divadelný kľúč legalizuje to, že som na javisku jej manžel, hoci by som mohol byť de facto jej syn. My svoj vzťah a dobu prepierame v tejto krásnej hre, ktorá je dôležitou výpoveďou o tejto rozporuplnej postave a jej dobe.

Ak ste neboli celkom spokojný s prideľovanými rolami, rozmýšľali ste aj o zmene divadla?

Ešte stále mám chuť a energiu, preto sa obzerám, či nepríde nejaká ponuka niekde zvonku, z iného divadla.

Ale už sa nepretekám ani sám so sebou, mám nejaké resty, napríklad sa chcem doučiť cudzie jazyky, čo je môj nesplnený sen.

Robil som všetko preto, aby dcéra vyštudovala v zahraničí,  takže ona dnes  výborne hovorí troma jazykmi. Žije  v Berlíne, je vydatá za Inda, sme veľmi kozmopolitná rodina.

Takže sa budete viac sťahovať do rodiny?

Divadlo je veľký stres. Zažívam to na dvoch frontoch, lebo moja manželka je bývalá primabalerína, dnes je renomovaným baletným majstrom, čiže je pod obrovským tlakom.

Ja som tiež učil dlhé roky, ale kvôli náročnosti muzikálu o pápežovi som zo školy odišiel. Nevedel som pracovať na troch frontoch. Spievanie nesie so sebou prísny režim, nemôžem ponocovať a dobiehať veci a študovať po nociach. Nemôžem riskovať, že mi v najnevhodnejšej chvíli zlyhajú hlasivky.

Herectvo je dnes ako vrcholový šport, človek musí dať zo seba všetko, doslova sa vykúpať v pote a v emóciách. A keď to zafunguje naplno, divák cíti odovzdanosť veci a potom príde aj zaslúžený potlesk.

Ste kritikom súčasných seriálov, objavujete sa v nich len sporadicky. Máte problém s týmto žánrom?

Nevyhýbam sa seriálom z princípu, keď príde občas ponuka, tak to skúšam. No prekáža mi na tom pásovosť.

Neviem sa však vynačudovať, že keď mi príde ponuka zahrať si prezidenta v súčasnom slovenskom seriáli a ja sa opýtam tvorcov, o aký typ prezidenta ide, dostanem odpoveď, že to je zákulisná postava v takej nemenovanej krajine. Hoci sa to má natáčať v prezidentskom paláci a za mnou má viať slovenská a európska vlajka. A keď sa opýtam, ako sa postava vyvinie počas deja, či tam bude často alebo len chvíľku, odpoveď nedostanem.

No ja keď idem do nejakého projektu, potrebujem poznať paralelu s realitou, povahu danej postavy, jej pozadie a vývoj. Na toto vám dnes nikto neodpovie, postavy sú len ťažko čitateľné.

Toto vám teda najviac prekáža na novodobých seriáloch?

Vadí mi, že sa všetko tvorí za pochodu. Herec nevie, či sa zjaví v troch obrazoch alebo v tridsiatich dieloch, všetko sa odvíja od aktuálnej sledovanosti. Tá vám povie, či sa divák na vašu postavu chytil alebo ju vníma ako indiferentnú.

Pred rokmi sa to robilo tak, že herec dostal scenár ucelenej série dopredu, mohol si to prečítať a spýtali sa ho, či do toho ide alebo nie. Dnes sa napíšu prvé dve časti, storyline ďalších troch častí, takže v pláne majú štyridsať dielov, ale napísané majú len tri.

Herectvo je dnes ako vrcholový šport, človek musí dať zo seba všetko.Zdieľať

Táto systematická improvizácia mi nevyhovuje.  Programovo to teda neodmietam, ale podvedome to odtláčam. Pre toto nastavenie sa ku mne ponuky ani nekotúľajú a keď nejaká príde, ani neskáčem po plafón. Nechcem sa takto rozmieňať na drobné.

Lenže iní herci na tento kolotoč naskočili.

Ja sa nechcem nikoho dotknúť, ale to tempo, v ktorom niektorí kolegovia posledných pätnásť rokov fungujú, je naozaj šialené. Vstávajú ráno o štvrtej, aby boli o piatej v maskérni a potom išli na skúšku hlavnej postavy do divadla, potom zase točiť a večer odohrať ťažké predstavenie, spať tri hodiny a medzitým sa naučiť texty ďalších častí seriálu.

Toto je reálna daň za slávu. Kladiem si otázku, kde je normálny život. Pretože majú nulové súkromie, nulový čas na regeneráciu a riziko, že sa v istej chvíli nerozpamätajú na kľúčový text.

Vás teraz zasiahla smrť vášho blízkeho kolegu Mariána Geišberga, ako si naňho spomínate?

Napadá mi, ako sme spolu hrali v hre Simona Graya, za ktorú dostal cenu Jozefa Krónera. Hrali sme tam bratov, Palko Mikulík bol naším otcom, už nevedel hovoriť a hral otca s podobnou diagnózou, akú mal on sám.

Mlčal a my ako bratia sme sa mu mohli vyrozprávať do sýtosti. On ako otec mal v celom predstavení na konci len jednu vetu, ktorú musel dlho cvičiť, aby ju vôbec vyslovil. Povedal – dvere sú vždy otvorené! Pre mňa to bol obraz slobodnej vôle človeka, že môžeme si voliť rôzne cesty, niekto nás tu však vždy čaká a ponúka otvorené dvere.

Marián Geišberg zomrel skoro. Večer, keď zomrel, hral o desať rokov starší kolega Dušan Jamrich Michalidesovu monodrámu v divadle Aha a hral to famózne. Tak ako chýba Marián mne osobne, tak bude aj ľuďom jeho ľudská zrelosť na javiskách chýbať.

Postupne odchádza generácia veľkých hercov, má ju kto nahradiť?

Netuším. Filmy a seriály sa začínajú podobať na videoklipy a reklamy, všade samé skratky. Preto to dnes môže zahrať aj neherec. V strižni sa dnes dajú robiť divy, klik-klik a zábery sa poskladajú tak, že to vyzerá efektne.

Ale filmy šesťdesiatych, sedemdesiatych rokov mali iné tempo a vyžadovali inú hereckú zručnosť. Keď sa pozerám na niektorých svojich kolegov, ktorí v divadle robia par excellence veci a pred kamerou sa ponáhľajú, je mi to až ľúto.

Ale je to debata pre teatrológov, ja mám len právo voľby. V rámci môjho vnútorného magnetu ma však táto produkcia nepriťahuje, skôr ma odstreďuje.

Foto: Andrej Lojan