Ani sme nevedeli, čo sme dostali.
Vtedy. Pieseň sa drala zo skaly.
A plameň hľadal sviece. Nás.
Iba raz prišla tá chvíľa, iba raz.
Dieťatko na slame. Velebná chudoba.
Dieťatko ešte spí. Ešte nik nebodá,
nechytá biče a netýra smädom.
Čas svojím kopytom v srdci nám hriebol.
Kto je to dieťa? Odjakživa kráľ.
Ešte sme neboli a On nás dávno mal.
Ešte sme neplakali a On nám slzy utieral.
Ešte sme nezhrešili a On sa o nás bál.
Dávno je tomu. A On je medzi nami.
Tam hladný, inde otrhaný.
Putuje snehom, putuje v horúčke.
A nesie slová a všetky sú tie pravé.
A láska od Neho tu bude, nevychladne.
Podaj Mu srdce, aj tak je chorľavé a hladné.
Prestri Mu stôl a podaj chleba.
On dáva viacej. On dáva seba.
Prečo až toľko, prečo tak veľa?
A kde tú lásku k nám, Bože môj, zbieraš?
Sneh padá. Bez konca. Studený, hustý.
Dieťa spí na slame. A už nás neopustí.
Margita Dobrovičová (1953 – 1994), poetka a prekladateľka, knižne debutovala v roku 1981 básnickou zbierkou Modrej planéte. Jej básne sú hlbokým ponorom do ľudskej duše, pretavené bolesťou a utrpením, ale aj duchovnou radosťou, nádejou a vierou.
Prítomnú báseň som vybral z vydania Margita Dobrovičová: Tajomstvá duše (vydal TeLeM, TLM, spol. s r. o., Liptovský Mikuláš, bez vročenia).