Kultúra 26. december 2018

Vianočný koncert, ktorému nič nechýbalo

Jana  Vinterová
Jana Vinterová
Vianočné Symphonic Tour 2018 ukázalo, že Miro Žbirka je legenda.
Vianočné Symphonic Tour 2018 ukázalo, že Miro Žbirka je legenda.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Jana Vinterová

Vianočný koncert, ktorému nič nechýbalo
Foto: Jaroslav Novák/TASR

Keď môj manžel prišiel s nápadom urobiť si kultúrny večer v spoločnosti Mira Žbirku sprevádzaného symfonickým orchestrom, trošku som prevrátila oči. Špecifické zafarbenie Žbirkovho hlasu mi nikdy celkom „nerezalo“. Na druhej strane, hádam to zachráni ten orchester, povedala som si. A tak sme šli. Bez veľkých očakávaní s dvoma ofučanými deťmi za ruku. Kým ja som pociťovala strach zo známeho, dcéra a syn sa, naopak, báli neznámeho a ani trochu sa im nechcelo stráviť dve hodiny s rodičmi v košickej Steelaréne.

Ale len čo zazneli prvé tóny orchestra pod taktovkou Adriána Kokoša, vedeli sme, že to bolo dobré rozhodnutie. Keď na javisko vybehol (uvedomila som si, že dnes už šedivý) pán s neodmysliteľnými okuliarmi a trošku strapatým účesom a pozdravil publikum so svojím typickým západným nosovým prízvukom, všetci vrátane mojich detí sa okamžite začali usmievať. Balada o poľných vtákoch, ktorou otvoril koncert, vyznela navzdory steelarénskemu športovému prostrediu až dojímavo, mala som pocit, že slová „tak leť, aj keď nevyhráš nad zemskou príťažou“ na chvíľu prestali platiť.

Potom už išla jedna pieseň za druhou. Orchester dodával celému vystúpeniu až podmaňujúcu eleganciu. O niečo neskôr sa pridala aj rocková skupina Magnet, ktorá mu prihodila punc modernosti. No a Meky Žbirka v stuhovej „kravate“ nenútene s gitarou i bez nej robil to, čo je preňho zjavne najprirodzenejšie – spieval svoje piesne.

Detstvo, detstvo...

Bol to mimovoľný návrat do detstva. Prekvapená som si uvedomila, že poznám všetky pesničky zaradom a že každá strofa ma posúva kdesi medzi bábiky a leporelá, s ktorými sa hrám v modrých tepláčikoch so záplatami na kolenách. V kuchyni hrá Slovensko 1 a v ňom popri Eláne, Beáte Dubasovej a Marike Gombitovej... Miro Žbirka. Na tom sme my, deti 70. a 80. rokov, vyrastali. (Dokonca na tomto koncerte si aj sám zaspomínal na svoj kultový sveter a jeho herecký výkon v muzikáli Neberte nám princeznú.) V čase tepláčikov a bábik som v hudbe Mira Žbirku vnímala skôr melódiu ako slová. Ale teraz v prítmí koncertu mi to zrazu došlo. Veď je to poézia. Zhudobnená tak, že ju prežujú aj deti. Vojde až pod kožu; ani neviete ako a pospevujete si hlboké básne Miroslava Válka, Jozefa Urbana či Kamila Peteraja.

Čo pieseň, to hit

Okrem toho, že v tejto veľkej športovej hale bolo tentoraz nebývalo dobré ozvučenie (so Steelarénou máme svoje zlé skúsenosti), príjemne prekvapilo aj pozadie javiska. Veľkoplošná obrazovka, kde sa prelínal priamy prenos z pódia – orchester, speváci, hudobná skupina – s ukážkami z videoklipov jednotlivých pesničiek. Tieto obrazy boli naskladané naozaj decentne, bez prirýchleho striedania scén či svetiel, takže diváka to nerušilo, ale viac vtiahlo do hudobnej lyriky.

Publikum sa pridáva do spevu. Čo pieseň, to hit. Aj Meky Žbirka v strede koncertu zahlási, že s orchestrom boli nútení urobiť taký dlhší pesničkový mix z jedného veľmi skromného dôvodu, citujem: „Máme priveľa hitov.“ Všetky by sa odspievať za dve hodinky nedali, tak to vyriešili skratkovito a zároveň dokonale. Z každého niečo.

Len s ňou. Denisa. Katka. Nechodí. Atlantída. Múr našich lások. Zažni. Jesenná láska. V slepých uličkách. V prídavku aj publikom žiadaný Biely kvet. A okrem toho pár zahraničných starých, no neošúchaných hitov: Yesterday, Hey Jude, All you need is love...

Asi v druhej tretine programu prišli nečakane niekoľkí hudobní hostia: Katka Knechtová (Skúška snov), po nej Martha (Čo bolí, to prebolí).

Darček

Do tejto chvíle to bol iba obyčajný koncert. No keď už vyzeralo, že si vytlieskame ešte jeden či dva prídavky a poberieme sa domov, Miro Žbirka zahlásil, že má pre nás vianočný darček. „Meky, ty si môj darček!“ zaznel ženský hlas kdesi spoza nás. Adresát ho (povedzme, že našťastie) nemohol počuť, bol príliš ďaleko, ale my v okolí sme sa pobavili. Keďže publikum tvorili ľudia priemerne v strednom a staršom veku, teraz sa explicitne potvrdilo, že hity Mira Žbirku vracajú človeka do mladosti.

Späť k darčeku. Boli ním vianočné piesne anglické aj slovenské sprevádzané detským speváckym zborom. Kombinácia zboru a orchestra vytvorí sviatočnú atmosféru sama osebe. A keď v ich podaní zaznejú tóny známych vianočných hitov, človeka pri tom estetickom zážitku príjemne zamrazí.

Pre všetky vekové kategórie

Košickému Vianočnému Symphonic Tour 2018 nechýbalo asi naozaj nič. Dobre ozvučená hala (ani primálo, ani priveľa), vkusne pripravená scéna, skvelý výber piesní na adventný čas, jemný Žbirkov humor, ešte aj teplota bola príjemná. Kým moje deti vstupovali do Steelarény bez nálady, von vychádzali nadšené a prvá vec, ktorú doma urobili, bola, že si pustili hudobný album Mira Žbirku, ktorý bol roky zapadnutý na našom harddisku. Dcéra niektoré pesničky pozná zo skautských táborákov a dnes konečne vie, ako znejú v origináli. Odvtedy si ich neustále pospevuje.

Nemusí mi hovoriť, že sa jej koncert páčil. Nemusí si priznať chybu, že jej protestovanie pred cestou do Steelarény bolo neopodstatnené. Pretože jej dookola opakujúce sa „len more cez brány čias ženie na brehy stĺpy vĺn“ je pre mňa tou najlepšou spätnou väzbou.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0