Luskáčik a nepravdepodobný hrdina Vianoc

K populárnej kultúre vianočného obdobia patria neodmysliteľne rozprávky. Asi sa nedá vyhnúť tomu, aby niekto bez daru viery a hlbšieho rozlišovania nehádzal s rozprávkami do jedného vreca evanjelium o Spasiteľovom narodení. Netreba sa však nechať pomýliť: spojitosť medzi vianočnou udalosťou a rozprávkami je ukážkovým príkladom vzťahu kultu a kultúry. To najkrajšie na rozprávkach je ich ozvena náboženského posolstva kresťanských Vianoc.

Čas strávený v Amerike obohatil okrem iného aj moje prežívanie Vianoc o baletné predstavenia rozprávkového Luskáčika. Videl som Luskáčika vo veľkolepej výprave washingtonského Kennedyho centra aj v amatérskej verzii s playbackom v lokálnom divadle na predmestí. Nie som žiaden veľký vyznávač baletného umenia a už vôbec nie kritik. Za oceánom sa však nedá vo vianočnom období s Luskáčikom nestretnúť.

Balet ruského skladateľa Piotra Iľjiča Čajkovského z roku 1892 na námet rozprávky nemeckého spisovateľa Ernsta Hoffmana predstavuje v severnej Amerike fenomén, ktorý do vianočnej kultúry prináleží asi tak ako u nás Perinbaba alebo Mrázik. Figuruje ako základný repertoár baletných súborov na konci roka a podľa štatistiky vynáša ľuďom v branži 40 percent celoročných príjmov. Drevená postavička v červenej rovnošate s vojenským cylindrom je jednou z obľúbených vianočných ozdôb. 

Zaujala ma otázka, prečo je ruský balet takou populárnou súčasťou amerických Vianoc. Ako sa podarilo Luskáčikovi získať si srdcia ľudí v Amerike? 

Pôvodné uvedenie na doskách petrohradského Mariinského divadla neprinieslo žiaden prevratný úspech. Popri uznaní nesporných kvalít Čajkovského hudby doboví recenzenti kritizovali najmä príbeh zostrihaný na minimum deja pôvodnej rozprávky. V balete sa nedozvieme, ako sa princ premenil na orechový luskáčik. Dievčatko Klára ho dostáva ako vianočný dar v úvodnej scéne veľkého vianočného večierka.

Dušou rozprávky je pravdivý evanjeliový príbeh o naoko nepravdepodobnom záchrancovi pokorného pôvodu, ktorý je v skutočnosti veľký kráľ. Zdieľať

Nasleduje noc, v ktorej sa Klára stáva svedkom strašidelnej bitky: Luskáčik vedie vojsko cínových vojačikov v boji proti armáde myší na čele s Myším kráľom. S pomocou Kláry Luskáčik v osobnom súboji porazí vodcu nepriateľov. Luskáčik sa vzápätí premení na krásneho princa a žiada Kláru o ruku. Spoločne potom v druhom dejstve cestujú do fantastického kráľovstva sladkostí, v ktorom na počesť Kláry predvádzajú svoje tanečné umenie sladkosti z celého sveta. 

Popularita baletu Luskáčik v USA začala enormným úspechom jeho uvedenia v San Franciscu na Štedrý deň roku 1944. Odvtedy sa predstavenie stalo stálym vianočným repertoárom v kalifornskom veľkomeste a postupom času sa rozšírilo naprieč celou Amerikou. 

Hoci sa prvé dejstvo baletu začína Vianocami, až v USA sa z Luskáčika stala súčasť vianočnej tradície. Príbeh na rozhraní skutočnosti a detskej fantázie zapadol plynule do americkej vianočnej atmosféry. Ozvena Vianoc v Luskáčikovi je zreteľná. Dušou rozprávky je pravdivý evanjeliový príbeh o naoko nepravdepodobnom záchrancovi pokorného pôvodu, ktorý je v skutočnosti veľký kráľ; za pomoci súhlasu ženy premôže odvekého nepriateľa a otvára nám brány raja. 

Pre vysvetlenie vrelého prijatia Luskáčika americkým publikom je dôležité druhé dejstvo, kde v nádherných kostýmoch predvádzajú svoje baletné umenie tanečníci reprezentujúci ľudí rozličných cudzích krajov. Človek si s nostalgiou uvedomí, ako kultúra cárskeho Ruska presahovala, a tým zjednocovala rôzne kultúry mnohoetnického impéria v 19. storočí. 

Ruskú ideu nahradil americký sen. Na pódiu rockvillského divadla dostávajú priestor dievčence každej pleti: v ponuke baletného vystúpenia sú roly španielskej čokolády, arabskej kávy, čínskeho čaju i ruskej cukrovej vaty. Všetci sú prijatí v tejto krajine detských snov.

Publicista Alastair Maculay to vyjadril takto: „Luskáčik nie je o monarchovi alebo aristokracii. Je v ňom princ, ale ten je z iného sveta. Triedne rozdiely tu vážia len málo. Keď princ Luskáčik podáva ruku hrdinke zo strednej vrstvy, nevyvoláva to spoločensky nepríjemný pocit. Aj keď USA už zďaleka nie sú mladou krajinou, mnohí Američania si stále radi zakladajú na tom, že ich krajina pôsobí mlado a prijíma nových ľudí. Keď hlavná hrdinka prichádza do raja podobného kráľovstvu sladkostí, okamžite je vítaná. Cukríková víla na tróne so svojím čarovným prútikom pripomína Sochu slobody v newyorskom prístave. Prišli ste z diaľky; tu, v zemi oplývajúcej medom a mliekom, nájdete odpočinok a radosť. Tu sú ľudia všetkých rás rovní; tu máte šancu na nový začiatok.“

Detská radosť a schopnosť snívať súvisia s citlivosťou duše pre krásu Božej milosti. Ježiš hovorí, že ak nebudeme ako deti, nevojdeme do nebeského kráľovstva.

Čajkovského balet rečou hudby, obrazov a tanca v podstate predstavuje víziu oslávenej Cirkvi v Jánovej apokalypse: „Potom som videl; a hľa, veľký zástup, ktorý nik nemohol spočítať, zo všetkých národov, kmeňov, plemien a jazykov. Stáli pred trónom a pred Baránkom, oblečení do bieleho rúcha, v rukách mali palmy a mohutným hlasom volali: ‚Spása nášmu Bohu, ktorý sedí na tróne, a Baránkovi!‘“

Predstavenie Luskáčik uvádzajú vo vianočnom období baletné súbory v Bratislave a Košiciach. Ak chcete svoje prežívanie Vianoc obohatiť o pekný kultúrny zážitok, Luskáčika vám môžem odporučiť.