Sizyfovský údel umelca?

Dávid Gabera se v recenzi na výstavu Bad seeds umělce Adama Vačkáře v Ateliéru Josefa Sudka ptá, jak může jedinec, potažmo umělec, přispět k hledání řešení současné společenské a ekologické krize. Zatímco Vačkář ve své práci zviditelňuje narušený vztah člověka a přírody, Jen Kratochvil pak v kurátorském textu volá po „agresivnější politické kolektivní participaci“. Může ale takovým požadavkům umění dostát? A jaká je pak v takové situaci úloha jedince?

Sizyfovský údel umelca?

Umelec, dlhodobo reflektujúci vzťah a hranice medzi prírodou a kultúrou, Adam Vačkář v súčasnosti vystavuje v Ateliéri Josefa Sudka. Podobne ako v posledných rokoch, aj tentokrát pripravil inštaláciu, pomocou ktorej apeluje na potrebu zmeny v uvažovaní o vzťahu našej spoločnosti a jej okolia. A podobne, ako sa doposiaľ vyjadroval pomocou odkazov a náznakov, aj tentokrát svoj postoj k ekologickej otázke komunikuje nepriamo, ale zároveň jasne. Je teda správne, že projekt Bad seeds, vyobrazujúci nepriaznivý scenár budúcnosti v dôsledku premeny krajiny, spojil kurátor Jen Kratochvil s prezentáciou autorovej tvorby. Rozpaky však môžu nastať vtedy, ak sa na problém budeme dívať komplexnejšie, na základe celkovej koncepcie výstavy.

Význam Vačkářovho diela spočíva v nachádzaní dialógu tam, kde sa to navonok zdá byť nemožné. Myšlienku zastaralej koncepcie, v ktorej pevné miesto majú klasifikácie, taxonómie, autor vedome prehodnocuje a transformuje do podmienok post-industriálnej éry. Napätie v dôsledku splývania človeka, prírody a technológie zhmotnil napríklad v inštalácii Amor fati (2013). Konáre stromov obalil plastovou fóliou tak, aby aj napriek zahaleniu organickej látky umelým materiálom ostala zrejmá látková príslušnosť oboch segmentov: je jasné, aký pôvod a k čomu jednotlivé prvky v spoločnej schéme odkazujú. Sme si však vedomí aj vzniknutej kontradikcie. Na základe toho je treba brať do úvahy motív percepcie. Pohrávaním sa s naším vnímaním odkrýva umelec plejádu problémov súvisiacich s mocenským rádom, utužovaním stereotypov, hierarchizáciou spoločnosti alebo s ekologickými problémami. To je vidieť v projekte The Beautiful and Damned (2014). Vo fotografickom cykle kytíc komponovaných z mixu živých, vyschnutých a umelých, „rozkvitnutých“ kvetín sa nás pýta, či sme si ešte vedomí, kde je hranica medzi skutočnou krásou umierania a jej dlhotrvajúcou náhradou – plastovou napodobeninou, s ktorou súvisí odolnosť, dlhovekosť, ale aj nadbytok. Tému blížiacej sa katastrofy následne rozvíja v diele Counter Culture (2016). Sériou snímok zachytávajúcich rastliny vo „vázach“, resp. v plastových fľašiach, autor výslovne poukazuje na problém týkajúci sa devastačného účinku plastu. K tomu všetkému, na základe práce s danou lokalitou (voda, fľaše a rastliny z Vltavy), prispieva do debaty v rámci domáceho kontextu.

Aj najnovší projekt je zasadený do konkrétneho prostredia. Vačkář po absolvovaní rezidenčného pobytu v Južnej Kórei reaguje na tamojšiu kultúru. Vsúva problém vzťahujúci sa k ekologickej kríze do podmienok spoločnosti, pre ktorú je problematika všadeprítomných plastových obalov aktuálna. Hlavnej miestnosti ateliéru dominujú snímky s motívom zátišia. Bázu pre zvraštené, zvädnuté, vyschnuté rastliny však už netvoria fľaše s vodou. Tie sú tentokrát sprevádzané igelitovým vreckom, vákuovým vrecúškom a plastovým obalom na ovocie a zeleninu. Reflektovanie daného problému však neprebieha iba v ilustratívnej rovine. Nielenže je využitá fotografia, médium, ktoré vo svojej podstate stelesňuje masovú produkciu a distribúciu. Autor zároveň tematizuje aj aplikáciu daného média. Siaha po neutrálnom prostredí, do ktorého ukladá tieto podivuhodné kompozície, a tie štylizuje do osvedčených póz. Skúmaním problému cez estetiku produktovej fotografie dochádza k tomu, že atribúty veku človeka – industrializácia a spotrebná spoločnosť – získavajú hmatateľnú podobu. Túto skutočnosť podporujú a rozvíjajú aj artefakty svojou formou pripomínajúce horniny. Vďaka fóliovému prebalu však tieto artefakty vlastne prestávajú pôsobiť ako umelecké diela. Naopak vyzerajú zvláštne, hororovo súčasne, ako páčivé objekty, nablýskané predmety, ktoré sa nás svojim zovňajškom zmocňujú. Vyzerajú ako predajné artikle.

Treba poznamenať, že pnutie, ktoré sme si mohli všimnúť v spomínaných prácach, zhmotňuje aj architektúra výstavy. Kladne treba hodnotiť, že dôraz na „transparentné“ splývanie, na vyváženosť, na to, ako sa jednotlivé činitele preskupujú a spolu komunikujú, sú skutočnosti, ktoré bral do úvahy aj kurátor. Artefakty-artikle sú súmerne prezentované v troch dvojradoch na drevenom stole umiestnenom medzi fotografiami „zátiší“ a veľkým oknom. Na základe komunikácie medzi pomyselnou mriežkou, ktorú vytvára spôsob uloženia „hornín“ na stole, a mriežkou okna sa výstava spája s okolitým nádvorím; umelecký projekt je prepojený so skutočnou malou záhradkou. Túto kompozíciu môžeme čítať ako rozkol medzi uniformným a rozmanitým, ako prostredie sprítomňujúce únik za „pravou“ prírodou, atmosféru pripomínajúcu ticho pred ničivou apokalypsou alebo ako situáciu simulujúcu hľadanie zmyslu či poriadku v nepriehľadnom chaose. Podstatné teda je, že inštalácia, ktorá pôsobí harmonicky, étericky a pritom nepokojne a vypäto, odkazuje k jadru problému, k pozlátku kapitalistického modelu, k umelo udržiavanej predstave „všetko je fajn“.

Vačkář analytickým spôsobom, vzťahovaním sa k dnešku jeho vlastnými prostriedkami a svojbytnou rétorikou a Kratochvil zas rozvrhom diel ironicky poznamenávajú, že momentálny stav ideálny nie je. Problémom však môže byť či z predstavy sveta, ktorú vyobrazujú, hľadajú únik. Ide o galériu umiestnenú v tichom nádvorí, odtrhnutého od zbytku širšieho mestského centra. Zároveň však ide o projekt otvorene vzťahujúci sa k miestu, v ktorom kedysi tvoril Sudek. K prepojeniu dvoch výstavných miestností nedochádza len prostredníctvom diel, ale aj na základe podstavcov. Na jedálenský rozťahovací stôl z hlavnej sály nadväzujú v tej druhej drevené soklíky. S nimi však treba tiež rátať ako s rovnocennými partnermi v rámci výstavy. Nielen pre ich výrazný vzhľad alebo tým, že ako zástupcovia tradičného materiálu prehlbujú kontrast k progresívnym plastom. Najmä však preto, že ide o konkrétne soklíky, s ktorými fotograf kedysi pracoval. Okrem toho má návrat do minulosti aj druhú rovinu. Sudek sa na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov venoval reklamnej fotografi, pričom je dôležité zdôrazniť, že za progresívneho tvorcu svojej doby je označovaný práve pre svoj osobitý prístup – rafinovanú kompozíciu a nezvyklý uhol pohľadu, racionalitu a „ozvláštnenie“, teda pre spojenie uniformnosti a rozmanitosti. Vačkářove vzťahovanie sa k Sudkovi, rovnako ako aj uvedený spôsob prezentácie prác, pripomínajú pôvod miesta a orientujú tak našu pozornosť na osobu, ktorá tu v minulosti aktívne tvorila. Na základe toho nám projekt odhaľuje nielen dystopickú víziu, ale sprítomňuje aj postavu a rolu umelca v nej.

Výstava teda nielenže prezentuje dielo vyznačujúce sa napätím, ale sama ho aj vytvára. Vačkář metódou práce s médiom poukazuje na ekonomicko-ekologický problém, na to, ako sa vzťahy medzi organickým a priemyselným presúvajú k organickému priemyslu. Dôležitým na jeho inštaláciách, lavírujúcich od obsahovosti k efektnosti a naspäť, je ich paradox. Projekt tak na jednej strane upriamuje pozornosť na podstatu tohto paradoxu a v priestore rozohráva hru, v rámci ktorej si má sám návštevník nachádzať odpovede na problémy dneška. Na druhej strane však z prác, ako aj z názvu vyplýva, že „bad seeds“ sú už zasiate a problém je v pokročilom štádiu. Aj Kratochvil v tejto súvislosti v sprievodnom texte poznamenáva, že na vyriešenie problému je potrebná „agresívnejšia politická kolektívna participácia“. Ak sa však ocitáme na križovatke medzi kolektívnou požiadavkou a osobnou aktivitou (podporenou postavou umelca na pozadí samotárskeho, netímového, nekolektívneho prostredia), mali by sme byť nasmerovaní k uvedomeniu si toho, čoho sa nám, žiaľ, nedostáva: k uvedomeniu si významu jednotlivca v danom vzťahu. Projekt síce správne sústreďuje našu pozornosť na to dôležité, na skutočnosť, že umenie má podnecovať, odkrývať. My sa ale nemôžeme ubrániť pocitu, že Vačkářov prínos – jeho výstižné pomenovanie súčasného problému, jeho podnecovanie – nepôsobí tak výrazne, ako by bolo potrebné. Ak výstava zdôraznila, že kríza súčasnej civilizácie spočíva v ľahostajnosti korporácií nad bežným človekom, veľkých nad malými, väčšiny nad menšinou, mala by aj ukázať, že zmena môže súvisieť práve s aktivitou týchto rozptýlených jednotlivcov, umelcov. Pretože tí spolu, vcelku, tvoria dôležitý článok v spoločenskom vývoji, predstavujú silu, ktorá prispieva k budovaniu lepšej spoločnosti.

Adam Vačkář / Bad Seeds / kurátor: Jen Kratochvil / Ateliér Josefa Sudka / Praha / 30. 11. 2018 – 13. 1. 2019

Foto: Ondřej Polák. Fotoreport z výstavy naleznete zde.