Hoci je Mürzzuschlag vzdialený od Bratislavy len okolo dvoch hodín cesty, čo je ešte celkom fajn vzdialenosť na jednodňový výlet, tentokrát sme sa rozhodli zapustiť tu aspoň na pár dní malinké korienky a pochodiť si jeho okolie v kľude a pohode aj s naším netrpezlivým mláďaťom, ktoré dlhé cesty autom veľmi neobľubuje. Mürzzuschlag, a najmä jeho okolie, totiž nie je len blízkou, ale je zároveň aj veľmi zaujímavou destináciou ponúkajúcou mnoho možností na výlety či túry, a to pešo i na bicykli. A presne to hľadáme. Ja chcem po horách chodiť, Viktor bicyklovať a Luci rozhodne nepohrdne peknými rakúskymi ihriskami či železničným múzeom. Striedame sa preto pri nej, a tak si každý môže vychutnať to, po čom mu srdce piští.

Pre turistov sú najväčšími lákadlami v okolí určite Heukuppe (2 007 m) a Windberg (1 903 m) a tiež o čosi vzdialenejšie vrchy Klosterwappen (2 076 m) a Hohe Veitsch (1 981 m). Keďže som už čo-to z toho počas predĺženého víkendu v Mürzzuschlagu pobehala, na záver si napokon vyberám Stuhleck. Jednak je po ceste, po druhé je to pomerne krátky a v prípade potreby dĺžkovo prispôsobiteľný výlet, po tretie ho inak ako pod snehom nepoznám a po štvrté ma láka svojím lúčnym hrebeňom. Zvyšok tímu navyše zostáva dole s autom, takže sa nemusím vrátiť na rovnaké miesto a môžem si spraviť malý pekný prechodík. Ráno Viktor vyvetrá v tunajších kopcoch bicykel a pred obedom sa nechávam na jeho radu zaviezť do údolia potoka Auersbach, odkiaľ vyrazím na svoju záverečnú túru víkendu zas ja.

Trasa

Auersbachweg – Schwarzriegelalm – Hochmoor Schwarzriegelmoos – Grazer Stuhleck – Geiereck – Pretul – Amundsenhӧhe – Pretul – Geiereck – Grazer Stuhleck – Hochmoor Schwarzriegelmoos – Schwarzriegel – Stuhleck – Friedrichhütte – Spital am Semmering

Cesta na hrebeň

Viktor s Luciou ma vykladajú uprostred lesa pred značkou zákazu vjazdu. Odtiaľto možno pokračovať len pešo po turistickej trase 743 spájajúcej Mürzzuschlag s Retteneggom, alebo na bicykli po cyklotrase vedúcej z osady Auersbach na salaš Roseggerhaus. Úvodný lesný úsek nie je zo zaujímavejších, zabávam sa preto skúmaním a nastavovaním sandálov, ktoré som sa rozhodla turisticky pokrstiť práve na tejto trase.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Netrvá dlho a začínajú sa objavovať prvé veterné turbíny tunajších veterných parkov. Najskôr len opatrne vykúkajú ponad stromy, o čosi neskôr ich vidím „zdobiť“ hrebeň medzi vrchmi Geiereck (1 644 m) a Oberer Moschkogel (1 570 m). Zatiaľ sú ďaleko, takže nepôsobia nijak desivo a sú skôr zaujímavým spestrením neveľmi zaujímavého úseku. Prvý wow-moment však zažívam čoskoro, pri záverečnom stúpaní k salašu Schhwarzriegel-Alm, kedy spoza útulného dreveného domčeka vytŕča obludná biela vrtuľa ako akési absurdné monštrum z iného sveta. Hoci je salaš otvorený a ponúka rôzne dobroty, zastavím sa až kúsok nad ním a tu si chvíľočku vychutnávam prekrásnu scenériu tradičných drevených budov s Windbergom v pozadí. Je to takmer idylické miesto, keď si človek odmyslí ďalšiu obrovitánsku vrtuľu nad svojou hlavou.

Cesta ma teraz vedie peknou lúkou pod hrebeňom Schwarzriegel, ktorý obsadili vrtule. Kým prídem na hrebeň medzi Stuhleckom a Pretulom, miniem štyri veterné turbíny. Stále sú pomerne ďaleko, takže si ešte úplne neuvedomujem ich ozrutnosť. To sa ale zanedlho zmení, teraz to však ešte, samozrejme, neviem. Moja príprava na výlet bola totiž pomerne chabá a spočívala len v jemnom oživení spomienok na bežkársku túru zo Stuhlecku na Amundsenhӧhe a vypočítaní dĺžky trasy. Hoci som registrovala, že tu veterné turbíny budú, ich množstvo a veľkosť ma dostali.

Hrebeňovka medzi vrtuľami

Na hrebeni ma najskôr víta veľmi milé horské rašelinisko Schwarzriegelmoos, sprístupnené prostredníctvom drevených chodníčkov a malej rozhľadničky a obohnané dreveným plotom vytvoreným tradičnou metódou. Je domovom viacerým ohrozených druhov rastlín a živočíchov, ako sú mlok horský, rašelinníky či páperníky, čo sa, okrem iného, možno dozvedieť z viacerých po nemecky písaných náučných tabúľ. Keďže mám dosť času, nejdem rovno na Stuhleck, ale volím 7-kilometrovú zachádzku na Amundsenhӧhe (1 666 m). To však netuším, že ma čaká hodina a pol vo vrtuľovom Mordore.

Prvé vrtule ma čakajú hneď za plotom rašeliniska. Tu sa dostávam do ich bezprostrednej blízkosti. Turistická trasa totiž vedie po širokej šotolinovej ceste priamo pod ich listami, ktoré sa mi lenivo otáčajú nad hlavou. Kým z diaľky vyzerajú elegantne a v zásade celkom fotogenicky, priamo pod nimi vnímam len ich ozrutnosť a rozhodne mi nie je všetko jedno. Mimovoľne si predstavujem, ako kúsok z niektorého listu odpadáva a zo 100-metrovej výšky dopadá priamo na chodník. Samozrejme viem, že pravdepodobnosť takéhoto scenára je úplne mizivá, ale čo keby... Pod každou turbínou teda zrýchlim krok a zároveň silno závidím cyklistom, ktorí ma obiehajú, ich rýchlosť.

Nepríjemný pocit ešte znásobuje nekonečný mrak, ktorý sa nad pretulským hrebeňom usadil. Všetky ostatné vrchy v okolí sú takmer stále zaliate slnkom, len tu nič. Desiatky vrtúľ akoby si mraky držali zubami-nechtami, takže mi je v sandáloch navyše ešte aj trochu zima. A je to tu celé akési temné, nepríjemné, neprívetivé, človeka akoby turbíny zadupávali do zeme. Presný opak toho, ako to tu bolo pred 11 rokmi, keď sme tunajšie končiny brázdili na bežkách. Vtedy bolo pár vrtúľ na Moschkogeli a nejaké v diaľke na Steinriegeli. Inak bol hrebeň krásny, výhľadový a priateľský.

Dnes je z neho najväčší vysokohorský veterný park v strednej Európe, ktorý aktuálne zahŕňa 46 veterných turbín. V skutočnosti však ide o akúsi aglomeráciu veterných parkov. Najväčší a najstarší z nich je Steinriegel Windpark s 21 turbínami a inštalovaným výkonom 38,3 W, ktorého počiatky siahajú do roku 2005. Ako druhý v poradí bol veterný park Moschkogel Windpark z roku 2006 so 7 turbínami a inštalovaným výkonom 16,1 MW. V roku 2016 veterné parky prepojil Pretul Windpark so 14 turbínami a inštalovaným výkonom 42 MW. Najnovším prírastkom je Pretul II Windpark, ktorý utešenú rodinku rozšíril v roku 2023 o ďalšie 4 turbíny na hrebeni smerom na Schwarzriegelalm s inštalovaným výkonom 3,2 MW.

Kráčam teda od jednej vrtule k druhej a najväčšie potešenie mi spôsobuje, keď je niektorá z nich kúsok ďalej od cesty. Keďže je terén len mierne zvlnený, cesta široká a vrtule znepokojivé, ani veľmi nevnímam jednotlivé vŕšky, cez ktoré prechádzam – Grazer Stuhleck (1 635 m) aj Geiereck (1 644 m) prebehnem bez povšimnutia a registrujem až Pretul (1 656 m) vďaka kamennej vežičke na jeho vrchole a vďaka tomu, že tu odbáčam na Amundsenhӧhe (1 666 m).

Zo zimnej návštevy si na Amundsenhӧhe pamätám zvláštnu drevenú ohrádku a výhľady. Nič z toho tu nechýba ani teraz, za viac ako 10 rokov však pribudli vrtule všade naokolo a tiež dnešná špecialitka – nepríjemný studený mrak. Od plánov na krátky oddych a najmä proviant na tomto mieste rýchlo upúšťam a po pár fotkách mastím späť. Nemám chuť tráviť v tomto prostredí viac času, než je nevyhnutné.

Pri návrate na Pretul zmerčujem ešte Roseggerhaus, horskú chatu asi 60 metrov pod jeho vrcholom, odkiaľ sem prúdi pomerne dosť ľudí. Doteraz som ju vôbec neregistrovala, no mapa prezrádza, že vďaka jej dostupnosti autom ide zrejme o jeden z najlepších východiskových bodov pre túry po vrtuľovom hrebeni. Navyše poskytuje okrem parkovania, občerstvenie a nocľah.

Stuhleck

Cestou späť ma veterné turbíny znepokojujú o čosi menej, človek si zrejme zvykne na všeličo. I tak mi však v ich tieni nie je príjemne a s potešením vstupujem na lávky rašeliniska Schwarzriegemoos. Jeho bránička je totiž zároveň akousi bránou von z veterného parku. Za ňou konečne čaká prívetivé horské prostredie s mäkkým trávnatým chodníkom a Stuhleckom v diaľke. Až tu si uvedomujem, ako ťaživo obrovitánske vrtule nad hlavou pôsobili. Aspoň si vďaka tomu lúčny hrebeň užívam ešte o čosi viac.

Tu je to konečne podľa mojich predstáv a spomienok. Takýto Stuhleck si pamätám. Pred 11 rokmi síce bol pod snehom, no bol rovnako vľúdny a príjemný. Dokonca tu konečne začína presvitať slnko a necelých 200 výškových metrov, ktoré ma delia od jeho vrcholu, odsýpa jedna radosť. Jediné, čo ma neustále spomaľuje, sú výhľady za chrbtom. Vrtule sú síce nepríjemnými spoločníkmi, keď sú príliš blízko, no zároveň sú celkom fotogenickými objektmi, keď ich možno pozorovať z diaľky. Navyše sú výhľady s pribúdajúcimi výškovými metrami stále krajšie, vzdialenejšie a zaujímavejšie, takže čochvíľa stojím, kochám sa a fotím.

Na vrchole moje oko blúdi zas častejšie k Schneebergu (2 076 m) či Sonnwendsteinu (1 523 m), ktoré zvykneme pozorovať od nás zo Sandbergu a ktoré sú tu ako na dlani. Víta ma tu vrcholový kríž, chata Alois Günther-Haus a parkovisko, kde možno počas letnej sezóny za neveľký peniaz zaparkovať svojho motorového tátoša. Hoci je pekná jesenná nedeľa, nie je tu takmer nikoho. Aj ja sa zdržím len krátko a vydávam sa na zostup, smer Spital am Semmering.

Zjazdovkami-nezjazdovkami Stuhlecku

Začiatok klesania je ukážkový – široký mäkký trávnatý chodník uprostred lúky s ďalekými výhľadmi do údolia Mürzu. Na ľavej strane na mňa svojimi listami ešte z diaľky mávajú dnešné spoločníčky vrtule a chystajú si pre mňa na rozlúčku ešte pár zaujímavých pohľadov. O čosi nižšie im svojou fotogenickosťou konkuruje jazierko na zasnežovanie, ktoré sa skvelo dopĺňa so Schneebergom a Heukuppe v pozadí. Vrchná časť zostupu je naozaj pekná, výhľadová a zároveň orientačne pomerne jednoduchá. Výhľady si teda možno vychutnávať plnými dúškami.

S ubúdajúcimi výškovými metrami je však čoraz náročnejšie udržať sa na červeno značenom chodníku. Našťastie vedie poväčšine po zjazdovkách, takže stačí ísť lúkou dole a červená sa skôr či neskôr zjaví. Zmena nastáva až pri chate Friedrichhütte, kde sa chodník vnára do lesa. Tu začína pre mňa ťažko pochopiteľné kľukatenie sa lesíkom a neustále hľadanie značky, hoci súbežne so mnou vedie ďalšia zjazdovka. Keď ju červená prekrižuje a následne ešte cikcakovito niekoľkokrát prekrižuje inú zjazdovku, vzdávam to. Hľadanie značky mi trvá dlhšie než samotná chôdza a nohy v sandáloch mám beztak dávno komplet mokré od trávy, vyberám sa teda zjazdovkou priamo dole. Tráva je tu o čosi vyššia než na tom chodníčku, no aspoň idem priamo dole. Nebudem klamať, zažila som aj príjemnejšie a pohodlnejšie zostupy, aj obuv si viem do týchto podmienok predstaviť lepšiu, no napokon predsa zdarne prichádzam až do Spitalu am Semmering. Viktor s Luciou ma čakajú, takže môžeme rovno vyraziť domov.

Zhodnotenie

Hoci Stuhleck svojou výškou ani atraktivitou neďalekému Schneebergu či Heukuppe v lete veľmi konkurovať nemôže, rozhodne nie je len zimnou destináciou a stojí za výlet aj v teplých dňoch. Ponúka totiž zaujímavé pohľady na najbližšie „bratislavské“ dvojtisícovky, príjemný lúčny hrebeň a tiež možnosť vyviezť sa autom prakticky až na vrchol. Veterný park na jeho hrebeni je skutočne netradičným spestrením výletu, ktoré možno nie je najpríjemnejšie, no je o to nezabudnuteľnejšie.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek