Pokoj na Jazere

Je nedeľa ráno a my s priateľom Davidom sedíme na brehu košického Jazera, na okraji nášho druhého mesta, na sídlisku postavenom v sedemdesiatych rokoch na zložitom štrkopieskovom podloží, v lokalite, ktorá mi v posledných rokoch akousi hrou osudu prirástla k srdcu, pretože sa tu odohrávali udalosti, ktoré ma emocionálne poznačili do takej miery, že dnes túto perifériu Košíc milujem a považujem za niečo ako domov, hoci tu už určitý čas môžem kosti zložiť len na lavičke či tráve v parku, na brehu Hornádu, prípadne počas otváracích hodín v pohostinstve Bajkal, pretože ten, kvôli ktorému som sem často chodieval a trávil dni na Rovníkovej ulici, tu už nebýva, pretože nevyspytateľné sú naše cesty a neisté naše obydlia.

O deviatej panuje v okolí zatvoreného bufetu Pláž 2014 pokoj. Len občas okolo nás prebehne nejaký bežec, pomotajú sa psičkári prechádzajúci sa so štvornohými členmi rodín či páriky penzistov a na hladine zdvihne vlny vodný lyžiar.

S Davidom sedíme pod firemnými slnečníkmi českého výrobcu piva na terase bufetu, čakáme, či ho otvoria alebo nie, a rozmýšľame, čím všetkým nás tento deň ešte prekvapí. Od štvrtka sme prakticky na ulici, ponevierame sa hore-dole rôznymi zákutiami východniarskej metropoly, kútmi známymi aj novoobjavenými, stretávame sa s rôznymi nevšednými ľuďmi v rôznych, občas úplne šialených situáciách, pohybujeme sa z Jazera na sídlisko Ťahanovce, neskôr na Kávepéčko a potom zase na Furču, túlame sa Terasou a snažíme sa vyhýbať centru, kde je najväčšia koncentrácia ľudí, pretože prítomnosť takého množstva ľudí človeka len znervózňuje a zneisťuje, najmä keď si uvedomí, čo všetko títo ľudia dokážu vykonať, čo všetko dokážu spôsobiť, ak sa vyskytne vhodná príležitosť.

Toto už niekoľko dní trvajúce bezdomovectvo som si zvolil dobrovoľne,