Exprezident Schuster tiež bojoval o život v nemocnici: Premiér Fico je v oveľa horšej situácii, musí rozmýšľať, prečo sa to stalo
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Spomedzi najvyšších ústavných činiteľov bol v novodobej slovenskej histórii počas výkonu funkcie zo zdravotných dôvodov dlhší čas v nemocnici iba bývalý prezident Rudolf Schuster. V roku 2000 mu prasklo hrubé črevo a aj po dvoch operáciách sa jeho stav prudko zhoršoval.
Rodina požiadala o prevoz Schustera do nemocnice v Innsbrucku, kde rok predtým s rovnakou diagnózou zachraňovali aj českého prezidenta Václava Havla. Po takmer dvoch týždňoch v umelom spánku a po úspešnej operácii sa prezident Schuster prebral.
Za záchranu života ďakoval v prvom rade dvom rakúskym profesorom – Walterovi Hasibederovi, ktorý mu ešte na Slovensku nastavil dýchacie prístroje a pripravil ho na transport, a Ernstovi Bodnerovi, ktorý ho operoval.
Po prvej hospitalizácii v polovici júna 2000 ubehlo takmer päť mesiacov, kým sa naplno vrátil do prezidentskej funkcie.
V rozhovore Rudolf Schuster hovorí:
- aké podobnosti a rozdiely vidí na svojom a premiérovom prípade;
- kedy sa dozvedel, že dostal posledné pomazanie od kňaza;
- prečo dodnes neprečítal knihu svojej dcéry;
- čo v jeho živote zmenila bezprostredná blízkosť smrti;
- čo odporúča Robertovi Ficovi, aby sa čo najskôr vrátil do premiérskeho úradu.
Keď ste sa prebrali v nemocnici v Innsbrucku a uvedomili ste si vážnosť svojho stavu, aké myšlienky vo vás prevládali?
Mnohí si mysleli, že už nebudem tým, kým som bol predtým, lebo som bol dlho v umelom spánku. Pochybovali, či budem mentálne schopný ďalej pracovať. Ale mal som šťastie. Po prebratí som si všetko pamätal a moja myseľ bola v poriadku. Preto som túžil čo najskôr pracovať. Obmedzovalo ma iba to, že som bol veľmi slabý.
Už v Innsbrucku popri rehabilitácii som začal úradovať, napríklad som podpisoval poštu. To bola pre mňa najlepšia cesta – znova aspoň sčasti pracovať a mať pocit, že sa postupne vraciam do normálneho života.
Samozrejme, musí vám to v prvom rade umožniť zlepšujúci sa zdravotný stav, ale veľmi dôležitá je aj vôľa. Keby som
