Učia rozoznávať slovenské ornamenty Cudzie preberáme, na svoje zabúdame. Už sme videli aj slovenský znak z maďarských ornamentov

Zora Puškáčová je vyštudovaná právnička pôsobiaca ako grafická dizajnérka a fotografka so záľubou v ľudových ornamentoch. V jej ateliéri pracuje aj folkloristka Zuzana Tajek Piešová. Ateliér je zameraný na potlač textilu, hrnčekov a ďalších predmetov autorskými motívmi.

Spoločne sa venujú osvete týkajúcej sa ľudových ornamentov a upozorňujú na to, keď sa za slovenský ľudový vzor vydáva taký, ktorý so Slovenskom nemá nič spoločné.

Rozprávali sme sa o tom, aké cudzokrajné ornamenty sa na slovenských produktoch najčastejšie objavujú, aké sú ich hlavné znaky, s akými ornamentmi sa stretávame na Slovensku, ako aj kde má začať človek, ktorý sa o našich ľudových vzoroch chce naučiť viac.

Ako vám napadlo založiť si facebookovú stránku Slovenský folklór bez fejku a takto robiť osvetu o slovenských ľudových ornamentoch?

Zora Puškáčová: Nezačalo sa to plánovane. Približne koncom roka 2018 si naša kolegyňa Sylvia Ciulis, grafička a priekopníčka v spracúvaní folklórnych ornamentov, všimla, že firma Rajo pri propagácii svojho „tradičného jogurtu“ použila známy škandinávsky ornament z fotobanky. Dokonca ho dali spracovať modrotlačiarovi a prezentovali ho s ďalšími tradičnými remeselníkmi.

Upozornila na to ako na absurditu jednak z autorskej a grafickej stránky, lebo veľká firma by mala mať skôr vlastný, jedinečný vizuál, nie si za pár eur kúpiť ornament z fotobanky. A jednak to, že ten ornament ani nebol slovenský, no oni ho prezentovali ako náš tradičný.

Vzápätí sa stalo ďalšie faux-pas na medzinárodnej úrovni, keď Slovensko malo svoj stánok na veľtrhu Grüne Woche v Nemecku. Ako kulisu sme tam mali chalúpku, ktorá bola ozdobená moravským ornamentom z fotobanky.

Vtedy som sa o to začala zaujímať aj ja a zistila som, že tieto cudzokrajné ornamenty sú tu všade. Upozorňovala som na to v rámci mojej biznisovej facebookovej stránky a medzi ľuďmi to malo obrovskú odozvu. Tak som spoznala aj Zuzku.

Odkiaľ ste vedeli, že to sú cudzokrajné ornamenty?

Z. P.: Ako grafik sa orientujem v systéme fotobánk, kde tie ornamenty sú, paradoxne, pomenované správne. Kto si ich z fotobanky sťahuje, vidí, že je napríklad škandinávsky, poľský, ruský a podobne, lebo to má v názve.

Prečo v týchto fotobankách nie sú aj tie slovenské?

Z. P.: Spracovanie ornamentu do vektorov je náročné, pričom odmena pre autora za stiahnutie toho diela je pár centov. Navyše keď niekto nahrá obrázok do fotobanky, stráca nad tým kontrolu. Ja by som nechcela, aby sa moja práca sprznila. Veľkú časť ornamentov z rôznych krajín spracovala poľská grafička Agnieszka Murphy, ktorá sa predávaním ornamentov cez fotobanky živí. Mnohé sú veľmi štylizované, ak by ste porovnali pôvodný ornament s tým, čo je vo fotobanke, často je to veľmi vzdialené.

Odkedy približne vnímate masové rozšírenie cudzokrajných ornamentov na Slovensku?

Z. P.: Začalo sa to asi v rokoch 2018 – 2019. Určite to súvisí s „folk boomom“, ktorý bol veľmi intenzívny asi päť rokov predtým, ale najmä to súvisí s lenivosťou, pohodlnosťou a diletantizmom ľudí, ktorí takéto výrobky vyrábajú a predávajú.

Miesto toho, aby si zaplatili grafika, stiahnu si z internetu ornament – v lepšom prípade zaň zaplatia, v horšom ho iba tak stiahnu – a nacapia tam text ako „Slovenská mamička“, „Hrdá Slovenka“, no je im úplne jedno, či je ornament slovenský alebo nie. Stačí im, že je to farebné, je v ňom kvetinka, srdiečko, vtáčik, vtedy je tam pre nich folklór.

Ktoré cudzokrajné motívy sa objavujú najčastejšie?

Z. P.: Poľský z okolia mesta Łowicz v Lodžskom vojvodstve, ktorý je charakteristický pestrosťou, výraznými farbami a strapatými kvietkami. Je páčivý, pestrofarebný a ľahko dostupný. Ďalej moravský, pričom ornamenty zo Slovácka sú väčšinou štvorfarebné a ich základnými farbami sú červená, modrá, zelená a žltá. Typické prvky sú jabĺčka, florálna ornamentika. Tento ornament sa pôvodne vyskytuje ako maľby na domoch. Do databanky ho pred niekoľkými rokmi spracovala česká grafička Lucie Skálová v rôznych kompozíciách.

Zuzana Tajek Piešová: Keď vedľa seba dáte poľský, ktorý je veľmi farebný, a moravský, ktorý je tiež farebný, no prevládajú tu len štyri farby, vidíte, že každá ornamentika má svoju základnú výstavbu usporiadania jednotlivých komponentov, farebnú škálu a rozvetvenie do väčšieho celku. V łowiczskom aj moravskom ornamente sa napríklad objavujú kohúty, ale v poľskom je omnoho väčšia farebná škála, pričom sa tam vyskytuje aj veľa čiernej a bielej. Jednotlivé komponenty, napríklad kvietky, lístočky a podobne, sú v łowiczskom ornamente redšie usporiadané a v moravskom husto vedľa seba.

Ukážka łowiczského ornamentu a jeho použitia na tričku s nápisom „Slovenská mamička“. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Takýto ornament v tvare srdca je historicky korektný?

Z. P.: Nie, je to kompozícia štylizovaná do tvaru srdca, lebo ľuďom sa to tak páči. Ľudia prahnú po srdiečkach.

Z. T. P.: Na Slovensku pritom existujú aj konkrétne ornamenty v tvare srdca, napríklad v Podpoľaní, na Záhorí, v Čičmanoch a ďalších regiónoch.

Aké ornamenty okrem poľského a moravského sa u nás prezentujú ako slovenské?

Z. T. P.: Aj maďarské, pričom najznámejšie sú z regiónu Kalocsa (Kaloča) a Matyó. Vyznačujú sa hlavne červenou farbou. Buď sú celočervené, alebo jednofarebné, respektíve dominuje červená farba. Typickým prvkom sú červené papričky – feferónky. Kaločský ornament je redší a ten z regiónu Matyó je veľmi hustý.

Z. P.: Maďarská červená kvetina má viacero vrstiev lupeňov, pričom v strede sú tyčinky. Obľúbený je tiež ruský gžeľ.

Čím je charakteristický?

Z. T. P.: Dá sa to porovnať s modranskou keramikou, kde môžeme vidieť ťahy štetcom, kvietky sú tenšie, viac ohraničené kontúrovaním, ale sú tu aj geometrické vzory. Gžeľ je čisto kvetový motív, lupienky sú plné a hutnejšie, kvety sú veľké, málokedy vidíme geometrické tvary. Rozdiel je aj v tom, že gžeľ bol pôvodne ornament na porcelán a ten modranský sa používa na keramiku.

Z. P.: Gžeľ sa mýli aj s cibulákom, ktorý hádam každý musel mať v kuchyni. No stalo sa aj to, že česká miss bola oblečená do cibuľového vzoru, dokonca cibulák držala v ruke, no na partu jej dali ruský gžeľ stiahnutý z fotobanky. Písala nám preto naša česká sledovateľka. Keď sme ich na to upozornili, ešte sa na nás osopili, že im závidíme. Tento trend je teda, žiaľ, už aj v Česku.

Z. T. P.: U nás je to však viac rozšírené. Hoci hovoríme, že cudzie nechceme a svoje si nedáme, v skutočnosti cudzie preberáme a na svoje zabúdame.

Používajú sa ešte iné cudzokrajné ornamenty?

Z. P.: Veľmi rozšírený je škandinávsky motív, ktorý sa vyskytuje skoro všade, kde sú nápisy „Som Slovák“, „Švárny šuhaj“ a podobne, no s pôvodnými ornamentmi to často nemá nič spoločné. Ide o veľmi moderné, štylizované spracovanie, pričom typické sú dva statické vtáčiky oproti sebe, rôzne srdiečka, tulipány, lístočky.

Z. T. P.: Vtáčiky sa vyskytujú v rôznych krajinách, ale záleží na tom, ako pôsobia. Škandinávske sú geometrické a strnulé, akoby boli zamrzli, maďarské alebo moravské sú dynamické, v pohybe.

Ukážka maďarských ornamentov z oblasti Kalocsa (vľavo) a Matyó (vpravo). Foto: Postoj/Andrej Lojan

Využitie ruského gžeľa na kostýme českej miss (vľavo) a ukážka škandinávskeho ornamentu v srdiečkovej kompozícii (vpravo). Foto: Postoj/Andrej Lojan

Vyskytujú sa vtáčiky aj v našich končinách?

Z. T. P.: Stačí ísť do Vajnôr a stretneme sa s motívom pelikána, ktorý kŕmi mláďatá vlastnou krvou, čo symbolizuje Ježiša, ktorý sa za nás obetoval. Vtáčiky však nájdeme inde, napríklad na výšivke z Trenčianskej Teplej, no oproti škandinávskym sú živé, rozpohybované.

Nie je to tak, že pre vás je ten rozdiel jasný na prvý pohľad, ale laik nerozozná napríklad stredoeurópske vtáčiky od škandinávskych?

Z. T. P.: Odpoviem vám z pohľadu folkloristky. Je smutné, ak niekto s ornamentmi pracuje, ale nemá ani základné znalosti, respektíve neusmerní klienta, pre ktorého ide niečo robiť. Napríklad ak robí tričko pre „hrdú Horehronku“, mal by si nájsť horehronský motív a ten klientovi ponúknuť. No ak klient povie, že mu je to jedno, ale chce tam mať vtáčika, srdiečko a podobne – je to diletantský prístup. Nie je to o tom, že to musíme všetci vedieť rozoznať.

Z. P.: Nemôžeme očakávať od bežného zákazníka, že je folklorista a má znalosť, odkiaľ pochádza ten-ktorý ornament. No ak si v eshope prečíta opis trička, kde sa píše, že ide o krásny slovenský motív a nech sa ukáže, že je vlastenec, zákazník nemá dôvod myslieť si, že si v skutočnosti kúpi škandinávsky ornament. Je to vec poctivosti a zodpovednosti predajcov.

Dá sa povedať, aké sú typické prvky slovenských ornamentov?

Z. T. P.: Je to ťažká téma, lebo cez naše územie prechádzali rôzne kultúry, je tu maďarský i poľský vplyv, no Slováci si vytvorili vlastnú výstavbu ornamentu. Záleží pritom aj na regióne – niekde sa usadili nemeckí hutníci, inde talianski vinári. Slovensko je teda veľmi rozmanité, hovorí sa: Čo vŕšok prejdeš, to iný kroj nájdeš.

Ako by laik mohol rozoznať, že určitý ornament nie je slovenský?

Z. P.: Najjednoduchšie je spoznať tých päť najčastejších cudzokrajných a následne vylučovacou metódou. Ja som rodená Prešpuráčka a som ukážkou, že sa to vie naučiť aj niekto z bratislavskej kaviarne.

Má aj Bratislava svoj ornament?

Z. P.: Ako mesto nie, tu sa ľudia inak obliekali, ale keby sme šli do Vajnôr, tam už áno. Niektorí považujú za bratislavský ornament maľby na Jurkovičových rodinných domoch na Ursínyho ulici.

Z. T. P.: Dušan Jurkovič takisto vychádzal buď z moravského ornamentu, alebo z takzvaného národného. U nás sa za národný kroj považoval piešťanský, pričom vznikali jeho štylizované podoby, ako aj takzvané národné košele. Bola to biela košeľa, ktorá mohla mať pripnuteľnú náprsenku, alebo to bola vyšívaná košeľa, ktorú vyrábali živenárske vyšívačky a vzory si v podstate vymýšľali. No stále vychádzali zo slovenských regiónov.

Ženské rukávce z Lešti. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Detail zo vzorkovníka z Hontu. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Keby sme sa pozreli na Slovensko z hľadiska jeho regiónov, aké rozdiely v ornamentoch nájdeme?

Z. T. P.: Čo sa týka vyzdobenosti ľudového odevu alebo úžitkových textílií, záleží, či oblasť bola bohatšia alebo chudobnejšia. Na západnom Slovensku je ornamentika veľmi bohatá – farebnosťou, jednotlivými komponentmi, hustotou výšivky. Čím ideme ďalej, tým sa ornamentika uskromňuje.

Ďalší vplyv sú konfesie, teda či ide o oblasť katolícku, evanjelickú, kalvínsku, pravoslávnu...

Ako sa líši výšivka v katolíckej oblasti od evanjelickej?

Z. T. P.: Hlavný rozdiel je v tom, že evanjelici boli vo výzdobnosti skromnejší, vidieť to aj v kostoloch, kde katolícke sú bohato zdobené a evanjelické sú strohé. Od toho sa odrážala aj výzdoba textílií. No výnimka potvrdzuje pravidlo a v bohatších oblastiach aj evanjelici viac zdobili. Napríklad v Čataji sa stretávame s dvomi druhmi ornamentiky – katolíci používali trnavskú a evanjelici z toho čerpali a vytvorili si vlastnú výstavbu ornamentu.

Na Slovensku bolo naozaj veľa rôznych vplyvov a je to veľmi komplexné. Napríklad Novohrad a Tekov mali veľa vplyvov z Turecka.

Ako sa to prejavuje?

Z. T. P.: Lesklou ozdobnosťou, používali sa flitre, drobné zrkadielka, veľké kvetované sukne.

Veľký fenomén sú Čičmany, odkiaľ aj pochádzate. V čom spočíva čičmiansky ornament?

Z. T. P.: Je to typický geometrický ornament, ktorý sem prišiel počas renesancie. Ornamenty, ktoré my poznáme ako oblé, sú v Čičmanoch väčšinou hranaté, aj srdce.

Keď v ornamente vidíme napríklad krížik, má to nejakú symboliku?

Z. T. P.: Symbolika ornamentiky je vedný odbor, v ktorom je uznávanou odborníčkou na Slovensku etnologička Oľga Danglová. Väčšina ornamentov má ochranný charakter alebo zvýrazňujú život človeka. Môžu to byť štyri svetové strany, štyri ročné obdobia a podobne.

Ženské rukávce z Čičmian. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Využitie čičmianskych ornamentov na hrnčeku. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Stretli ste sa už aj s ahistorickou aplikáciou čičmianskeho ornamentu?

Z. P.: Agnieszka Murphy do fotobanky urobila čičmiansku mandalu, typický hranatý, geometrický ornament dala do kruhovej kompozície. Chcel to odo mňa aj jeden klient, ale ja som to odmietla.

Z. T. P.: Je to moderná štylizácia, lebo kruhový motív v Čičmanoch na výšivke nie je. Hoci je to pekná kompozícia, stratilo to ducha, lebo to nie je autentické.

To, čo máte na tričkách, je aký ornament?

Z. T. P.: Zo Zliechova, obce v susedstve Čičmian. Biely motív sa volá slnečník a je to motív slnka. Druhý symbolizuje magickú štvorku. Pri tomto tričku sme vychádzali zo smútočného kroja, respektíve kroja vdovy alebo starej ženy. No aj na týchto moderných tričkách je stále ten ornament prítomný, aj keď je štylizovaný.

Aké ornamenty by sme našli na východe krajiny?

Z. T. P.: Je tam veľa vplyvu Poliakov, Lemkov a Rusínov. Prevláda geometrická výšivka, objavujú sa hviezdy, ale aj kvetové motívy. Hojne sa tam tkalo – motívy ako kvety vo váze, vtáčiky a podobne sa do textílie vytkávali. Tam, kde sa pestovalo víno, sú veľmi farebné ornamenty, kde zasa vidíme taliansky vplyv.

S akými najbizarnejšími prípadmi nesprávneho použitia ste sa stretli?

Z. T. P.: Nedávno pri príležitosti dvadsiateho výročia vstupu Slovenska do Európskej únie obliekli Manneken Pisa (socha cikajúceho chlapca v Bruseli) do detvianskeho kroja – v poriadku. No zástupkyne Slovenska pri EÚ si dali vyrobiť fotorámik. Viete, čo na ňom bolo? Poľský ornament z Łowicza.

Z. P.: Dokonca som videla aj športový fanúšikovský dres so slovenským štátnym znakom vyskladaným z maďarských ornamentov. Potom sme tu mali šou Zem spieva, ktorá mala prezentovať slovenský folklór, no jej vizuál mal opäť moravský ornament z fotobanky.

Zbierka fragmentov z Horehronia a Hontu. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Výšivka z Podpoľania. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Pred pár rokmi ste upozornili na to, že neslovenský ornament mala na bilbordoch aj Slovenská národná strana. Ako to vtedy bolo?

Z. P.: Ľudia mi vtedy posielali fotky, s čím táto strana prišla. My sme hneď vedeli, že to bol moravský ornament, a potom ich s tým aj konfrontovali médiá. No oni to popierali, tvrdili, že je to staroslovanský ornament alebo piešťanský. Dokonca istý etnológ povedal, že nemôžeme tvrdiť, že je to moravský ornament, lebo nevieme, podľa čoho bol spracovaný.

S pomocou moravskej „malérečky“ D. H. Benešovej sa mi vtedy podarilo nájsť konkrétne objekty z Lužíc a zo Strážnice, na základe ktorých bol spracovaný ornament vo fotobanke, ktorý SNS použila.

Viete uviesť aj pozitívny príklad, s ktorým ste sa v poslednom čase stretli?

Z. T. P.: Páči sa mi, ako na svojich reprezentatívnych materiáloch využila firma Slovenské elektrárne elektrotechnické značky. Usporiadali ich tak, že z toho cítim slovenský štýl geometrických vzorov, napríklad ako v Čičmanoch.

Na Slovensku zjavne máme v ľudových vzoroch obrovské bohatstvo. Čo treba urobiť, aby sme ho dostali do povedomia ľudí?

Z. T. P.: Osveta ide pomaly, ale ide, už sa nám aj ozývajú ľudia s prosbou, aby sme ich nasmerovali, poradili im. Určite sa oplatí navštíviť Etnografické múzeum v Martine alebo regionálne múzeá, respektíve priamo začať v obci, ak chce človek spoznať ornamenty z miesta, odkiaľ pochádza. Dá sa aj vypytovať ľudí, ktorí tam žijú.

Zora Puškáčová a Zuzana Tajek Piešová so svojimi obľúbenými výšivkami z Lešti a Čičmian. Foto: Postoj/Andrej Lojan 

Existuje webová stránka, kde by táto tematika bola spracovaná?

Z. P.: Komplexná databáza neexistuje, náročnosť spracovania je nepredstaviteľná. No veľmi dobré webové stránky má ÚĽUV, robí sa databáza Centra pre tradičnú ľudovú kultúru, digitalizujú sa archívy.

Z. T. P.: Slovenská ornamentika je taká rozsiahla a rozmanitá, že urobiť jeden web mi zatiaľ pripadá ako nemožné.

Videli sme vašu súkromnú zbierku výšiviek. Ako dlho sa jej venujete?

Z. T. P.: Už od detstva, keďže obidve moje staré mamy nosili kroj. Fragmentov mám v zbierke vyše päťsto. Často som sa k nim dostala aj tak, že to ľudia nechceli, chceli to vyhodiť alebo dokonca spáliť.

Venujú sa výrobe krojov a výšiviek ľudia aj v dnešnej dobe?

Z. T. P.: Áno, dokonca sa snažia dokumentovať a učiť sa aj pôvodné techniky. Napríklad snovanie na krosnách sa modernou technikou nedá obísť. To isté platí aj o niektorých technikách vyšívania, napríklad keď chcete vystrihnúť dierku. Jedna pani, ktorá dodnes vyšíva, povedala: „Ak to raz niekto urobil, tak sa to urobiť dá.“