Svätý Augustín: človek, pastier, mystik Príchod do Milána k biskupovi Ambrózovi

V spolupráci s augustiniánom a odborníkom na patristiku Jurajom Pigulom sme pre vás pripravili historicko-teologický seriál o sv. Augustínovi. Viac informácií nájdete tu, predchádzajúce časti seriálu zasa tu.

Hoci sa Augustín cítil vo svojom vnútri veľmi stiesnene, pustil sa do riešenia problému svojho zamestnania. V Ríme mu už prekážali nesympatické zvyky miestnych študentov. Podarilo sa mu však všetko a získal si dobrých ochrancov vo vysokej spoločnosti. 

Nevieme, či sa stretol s Hierom, rečníkom sýrskeho pôvodu, ktorému venoval svoju prvú knihu ešte v Kartágu. Nevieme ani, či sa stretol s Ammianom Marcellinom, ktorý písal svoje Rerum gestarum; vieme však, že sa mu podarilo predstaviť sa Simmachovi, mestskému prefektovi (dnes primátor), ktorý si ho obľúbil.

Učenec a politik Simmachus bol jednou z najreprezentatívnejších postáv rímskeho pohanstva. V roku 382 sa márne pokúšal v mene senátu obhájiť pohanstvo a žiadal cisára Graciána, aby Oltár víťazstva, odstránený od vchodu do kúrie, vrátil na svoje miesto, ale cisár to neprijal. 

Nasledujúci rok sa o to pokúsil znova u Valentiniána II., ktorý nastúpil po jeho bratovi. Prihováral sa za starý pohanský Rím a apeloval na toleranciu a náboženský pluralizmus. „Nie jedinou cestou,“ povedal, „sa dá prísť k takému veľkému Tajomstvu.“ Ale cisár, presvedčený Ambrózom, ktorý medzitým vypracoval odpoveď, odmietol takéto povolenie.

Stretnutie s Ambrózom

Od týchto udalostí uplynul sotva rok, keď Simmachus, ktorý sa stal prefektom Ríma, dostal príkaz, aby pre mesto Miláno získal profesora rétoriky. Augustín sa o tom dopočul, dohodol si miesto a s pomocou manichejcov ho získal.

„Keď rímsky prefekt dostal žiadosť z Milána o učiteľa rétoriky s ponukou cesty na štátnych vozoch, sám som sa uchádzal cez tých istých manichejcov, aby ma vtedajší prefekt Simmachus po tom, čo ma podrobil skúške dikcie, poslal do Milána.“

Simmachus si bol vedomý, že do rúk tohto afrického rečníka vložil veľké šťastie. Cisársky dvor sídlil v Miláne a úlohou profesora rétoriky bolo prednášať aj oficiálne oslavné reči na cisára a konzulov v danom roku. Bola to dôležitá úloha, ktorá umožňovala tým, ktorí ňou boli poverení, dostať sa do vyšších vrstiev štátu a dúfať v ďalší postup. Augustín si v skutočnosti s istotou myslel, že by mohol získať administratívny úrad, možno „predsedníctvo“ súdu.

Simmachus mal vtedy dobré dôvody na to, aby do Milána poslal nekatolíka ako oficiálneho profesora či skôr, ako mu povedali manichejci, hrdého protikatolíka. Môžeme sa domnievať, že tieto dôvody, okrem rečníckych kvalít dotyčného, ovplyvnili jeho výber.

Augustín tak na jeseň roku 384 opustil Rím, ktorý mu nebol naklonený. Cesta do lombardskej metropoly viedla pravdepodobne po Via Flaminia cez Furlo a potom po Via Aemilia. Prišiel včas, aby mohol predniesť – prvého januára nasledujúceho roku – oslavnú reč pre konzula Bautona, Simmachovho priateľa.

Katolícky Rím toho Augustínovi do duše veľa nepovedal. Možno cestou na Aventín stretol Hieronyma, ktorý z neho schádzal po stretnutiach v Marcelinom dome, ale nevšimol si ho. Možno pri prechádzke po Caelio narazil na sprievod starého pápeža Damaza, ale sotva mu venoval zvedavý či dokonca pohŕdavý pohľad. Všetko, čo sa týkalo Katolíckej cirkvi, nepatrilo do okruhu jeho záujmov, a to už dlhé roky.

Svätý Augustín: človek, pastier, mystikSklamanie (z manichejcov a z ich náboženstva)

Agostino Trapè

Na novom pôsobisku to tak nebolo. V Miláne bol Ambróz, muž príliš slávny a vplyvný na to, aby ho mohol ignorovať. Okrem toho sám Augustín už nebol len súkromným profesorom. Vybral sa teda za Ambrózom. Bola to síce zdvorilostná návšteva, ale v mladom profesorovi zanechala hlboký dojem.

„Prišiel som do Milána k biskupovi Ambrózovi, ktorého celý svet pozná ako jedného z najlepších... Tento Boží muž ma otcovsky prijal a ako dobrý biskup sa veľmi potešil môjmu príchodu. Ja som si ho hneď obľúbil, spočiatku určite nie ako učiteľa pravdy (nemal som nádej, že ju nájdem v cirkvi), ale ako človeka, ktorý bol ku mne láskavý.“

V Miláne okolo Ambróza pulzoval intenzívny katolícky život na intelektuálnej a asketickej úrovni. Tieto dva aspekty milánskej komunity, intelektuálna náročnosť a praktická dôslednosť, dokonale zodpovedali dominantným tónom Augustínovej náboženskej duše. Nakoniec si ho – ako uvidíme – v pravý čas získali.

Ambrózov okruh

Sám Ambróz bol askéta a učenec. Bol biskupom desať rokov a starší ako Augustín asi o 14 rokov, bol celý oddaný Bohu a pastorácii. Tridsaťročný profesor hneď nepochopil význam tohto života zasväteného askéze a službe cirkvi.

Ambróza hodnotil ako „šťastného muža podľa sveta, pretože je poctený takou veľkou autoritou“, ale zdalo sa mu, že celibát, ktorý praktizoval, bol skutočne „namáhavý“. Súdil ako laik, všimol si túto skutočnosť, ale nechápal jej dôvod ani výhody; tým menej radosti. 

Naopak, bezvýhradne ho priťahovala výrečnosť. „Jemnosť jeho reči ma očarila. Bola učenejšia, hoci menej žoviálna a láskavá ako Faustova.“ Faust bol doteraz jediným významným náboženským rečníkom, ktorého počúval. Porovnanie sa mu preto zdalo prirodzené. V Samovravoch povie, že v Ambrózovi „ožila tá výrečnosť, o ktorej sme si mysleli, že už vymrela“.

Ambróz patril ku gens Aurelia, bol synom bohatej rodiny, pravdepodobne príbuznej Simmachovcom. Získal vzdelanie rímskeho šľachtica v gramatike, latinskej a gréckej literatúre, rétorike a práve. Ako biskup čítal východných otcov, novoplatónskych filozofov a starovekých pohanských spisovateľov.

Vedľa seba mal milánsky biskup rovnako zbožného a vzdelaného kňaza Simpliciána. „Zdalo sa mi, že je to tvoj dobrý služobník, v ktorom žiari tvoja milosť. Počul som aj to, že od mladosti žil úplne zasvätený tebe. Vtedy bol už starý a zdalo sa mi, že za dlhý život, ktorý strávil nasledovaním tvojej cesty s takou svätou oddanosťou, nadobudol veľké skúsenosti, veľkú múdrosť; v tomto som sa nemýlil.“ 

Veľa cestoval, bol učeným teológom, dobre poznal novoplatónsku filozofiu, zohral úlohu pri obrátení Mária Viktorína, ktorého bol blízkym priateľom. Keď ho Augustín navštívil a povedal mu, že čítal niektoré diela novoplatonikov, blahoželal mu, pretože „v týchto knihách sa myšlienka Boha a jeho slova vnára na všetky strany“. Potom mu povedal podrobnosti o obrátení veľkého Viktorína. Ambróz prijal krst od Simpliciána a „miloval ho nežne ako svojho otca“.

Okolo Ambróza a Simpliciána sa vytvoril kruh učencov, ktorí spájali uctievanie filozofie a praktický kresťanský život. Poznáme Manlia Theodora, Zenóbia, Hermogeniana. 

Prvý a najznámejší z nich bol „vášnivým učencom“ novoplatonizmu. Pred niekoľkými rokmi sa stiahol do súkromia a vo svojom vidieckom ústraní sa venoval písaniu filozofických kníh a traktátov o klasickej metrike. Neskôr sa vrátil do politického života a v roku 399 získal funkciu konzula uprostred Simmachových gratulácií a chvály básnika Claudiana.

Svätý Augustín: človek, pastier, mystikZamilovaný do múdrosti

Agostino Trapè

Okrem nadšenia pre filozofické štúdiá sa v milánskej cirkvi prejavovalo aj veľké nadšenie pre asketický ideál kresťanstva. Ambróz bol neúnavným podporovateľom zasväteného panenstva. Pri každej príležitosti ho velebil a ukazoval jeho príklady. Keď hovoril o Panne Márii, stával sa básnikom. 

Ovocím tohto fascinujúceho kázania sú mnohé knihy, ktoré napísal. Tie z neho robia najplodnejšieho spisovateľa píšuceho o kresťanskom panenstve v staroveku. Ozvena takejto horlivosti za evanjeliový ideál realizovaný v jeho najvyššej podobe prešla celým Apeninským polostrovom, dokonca sa dostala až do ďalekej Mauritánie. 

Bolo prirodzené, že okolo milánskeho biskupa sa zrodilo silné duchovné hnutie. Závoj prijalo mnoho mladých žien, ktoré pochádzali aj z miest Piacenza, Bologna a dokonca z Afriky. Na okraji mesta sa nachádzal kláštor „plný zbožných bratov“, ktorý založil a viedol Ambróz.

Keď sa Augustín na spiatočnej ceste pozrel na toto cirkevné spoločenstvo novými očami, mohol s plným údivom konštatovať, že v ňom veriaci postupujú „jedni jednou cestou, druhí druhou“. 

V centre zápasu

Práve počas jeho pobytu v Miláne sa mu ukázali dva nádherné príklady náboženskej horlivosti a oddanosti svojmu biskupovi.

Prvý príklad zažil počas protiariánskeho odboja. Fakty sú dobre známe. Koncom roka 384 prišiel do Milána istý Merkurínus, ariánsky biskup, ktorý si zmenil meno na Aussencius (bol Ambrózovým predchodcom). Na jar roku 385 si preňho vyžiadala Porciánsku baziliku Justína, matka mladého cisára Valentiniána II., ktorý bol arián. Ambróza predvolali na súd. Dav tamojších veriacich, ktorý poznal dôvod, sa hrozivo rozbehol smerom k palácu. Biskupa museli prosiť, aby ich upokojil. Ambróz to urobil, ale požiadal a dosiahol, aby bola žiadosť stiahnutá. 

Nasledujúci rok sa žiadosť zopakovala. Ambróz sa rozhodol neustúpiť. Spolu s okolitými biskupmi a veriacimi sa zavrel v spornej bazilike a priľahlých budovách a na dvor poslal ostré odmietnutie. Výzvy na kompromis boli odmietnuté. Obliehanie baziliky však nezastrašilo pastiera ani jeho stádo. Aby udržal nadšenie ľudu, Ambróz ľud neúnavne povzbudzoval kázňami a zaviedol východný zvyk spievať hymny, ktoré sám zložil, a žalmy. Odvážny odpor mal želaný účinok. Na Veľký piatok 386 (3. apríla) bola žiadosť stiahnutá a s ňou aj vojsko.

Medzi veriacimi, ktorí sa zhromaždili okolo biskupa, bola v prvom rade Monika. Augustín sa nedal strhnúť všeobecným nadšením, ale nezostal necitlivý. Takto si na udalosti spomína on sám vo Vyznaniach:

„Uplynul presne rok, alebo nie až toľko, odkedy Justína, matka mladého cisára Valentiniána, začala prenasledovať Ambróza, podnietená kacírstvom, do ktorého ju zviedli ariáni. Každú noc bdel v kostole zástup veriacich, pripravený zomrieť za svojho biskupa, tvojho služobníka. Tam moja matka, tvoja služobníčka, ktorá pre svoju horlivosť stála na čele nočných bdení, žila modlitbou. 

My sami, hoci sme boli ešte chladní voči teplu tvojho ducha, predsa len sme boli vzrušení a udivení s celým mestom. Vtedy sa začali spievať hymny a žalmy podľa zvyku východných krajov, aby sa ľudia nepoddali nude a smútku. Táto novota sa zachovala dodnes a napodobňujú ju mnohí, ba teraz ju nasledujú už takmer všetky stáda tvojich veriacich v ostatných častiach sveta.“

Druhý príklad sa týka objavenia a preloženia tiel mučeníkov Protasia a Gervasia. Telá, ktoré Pán, ako píše Augustín, „uchovával neporušené v pokladnici svojho tajomstva, aby ich v príhodnej chvíli vyniesol von a potlačil hnev ženy, áno, kráľovskej ženy“. 

Pri tej príležitosti sa udialo mnoho zázrakov. Augustín osobitne spomína uzdravenie „istého muža, ktorý bol v meste dobre známy a bol dlhé roky slepý“. Keď potom spomína náboženské nadšenie tých dní (17. a 19. júna) a blahodarné účinky, ktoré sa dostavili v milánskej cirkvi v boji proti arianizmu, pokračuje: „Rozniesla sa sláva o zázraku a vzniesli sa k tebe vrúcne a horlivé chvály; a nepriateľský duch tej ženy, hoci sa neobrátil k spáse viery, potlačil v sebe aspoň hnev prenasledovania veriacich.“

Pri rozprávaní týchto dvoch epizód Augustín spomína svoj vnútorný vývoj. Pomocou dvoch biblických výrazov nám dáva najavo, že „bol ešte studený voči teplu Ducha“ a že ešte „nebehal za vôňami Božích olejov“. Tieto dve metafory jasne ukazujú, že v tom čase ešte nedosiahol „prístav filozofie, z ktorého sa dá pristáť v kraji a na suchej zemi šťastia“. 

Akokoľvek, tieto dve metafory ani nehovoria, že bol od zemi šťastia veľmi vzdialený. V skutočnosti, keď došlo k týmto udalostiam, bol už na ceste k tomuto cieľu.