To, že je najlepší, jednoznačne vyplýva z vyjadrenia jeho kolegov, ba i celého radu politikov, ktorí sa v tom najlepšie vyznajú.
Vo všeobecnosti ide azda o to, že herec ani počas umeleckého stvárňovania postavy v sebe nedokáže potlačiť hlboký demokratický a občiansky princíp, ktorý potom i v divadelnej svätyni z neho vyráža na povrch ako Herliansky gejzír. Jednoducho povedané, ide o ten zvláštny talent herca, ktorý aj keď práve hrá, tak sa už na nič nehrá. A to istotne nedokáže každý herec. Ale ak to dokáže a aj robí, je potom rovnako skvelý. Dôležité je, že sa tým pred divadlom, pritom práve v divadle a dokonca počas predstavenia otvárajú skvelé politické možnosti.
Predstavme si len scénku zo zastaranej Shakespearovej hry Rómeo a Júlia: „Dobrú noc, dobrú noc, jak sladký smútok… Počúvaj, Capuletová, ty stará korytnačka, ty by si volila Šimečku?“ A hneď sa mu, trebárs rovno z balkóna, dostane i odozvy: „No nie, ty môj bibas ľúbezný, len toho tvojho Danka by ja volila!“ Tu čitateľa možno zarazí podmieňovací spôsob v politickej otázke, no ak má Júlia ako postava nejakých šestnásť rokov, potom je jej volebné právo dosť otázne. Najmä v britských predstavách o volebnom práve žien v talianskej Verone v 16. storočí. Lenže ako postava má Júlia vyše 400 rokov, ba, vzhľadom na význam tejto hereckej role, možno takmer na každej herečke už zďaleka vidieť, že párkrát voliť už určite bola.
Skôr je dôležité, aby atmosféra v divadle bola celkom prirodzená. To znamená, že v hľadisku by – ako skoro každý večer – sedel aj Andrej Danko, teda najlepšie rovno medzi Michalom Šimečkom a Ivanom Korčokom. Toho by však mohol nahradiť aj Boris Kollár. Teda nahradiť v divadle, v politike už ťažšie. Tým by herci napomohli do pomerne fádneho príbehu lásky vniesť primerané dramatické napätie. Ale aj potlesk, ktorý je v podobných prípadoch nadmieru potrebný. Diváci tam totiž nezriedka spia, a keď ich z toho niekto zatlieskaním nečakane prebudí, potom odušu tlieskajú aj oni, aby nebolo pochýb o tom, že vôbec nespali, ba že napriek driemotám sú stále „v obraze“.
Ministerka si vraj chce „pohovoriť“ s hercom. Nemyslím si, že by im to pomohlo. Veď herec ako „martýr“ by potom aj v pašiových hrách vyzýval už iba na zvrhnutie vlády. Lepšie by bolo „oživiť“ divadlo tradičnými prostriedkami. Prietrž podobným incidentom by azda mohol urobiť iba bratislavský primátor Matúš Vallo tým, že by plánovanú električkovú trať natiahol v Slovenskom národnom divadle rovno medzi javisko a hľadisko. Hrkotajúce vagóny by periodicky prebúdzali hercov i divákov. Tí by si tak o niečo častejšie uvedomovali, kde sú a prečo tam sú.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.