Režisér Pekarčík o deťoch vo vojne: Tu sme lovili signál a Rusi lovili nás, povedalo jedno z ukrajinských dievčat

V Charkivskej oblasti evakuujú obyvateľov, Rusi zintenzívňujú ostreľovanie. „Celý pondelok sme boli v Cyrkunoch, čo je asi 27 kilometrov od hraníc. Počas dňa bolo osem alebo desať leteckých poplachov. Priamo do dediny dopadli dve strely,“ hovorí režisér Pavol Pekarčík.

V Cyrkunoch nakrúcal v komunitnom centre, kam sa chodia deti hrať, učiť a liečiť z tráum, ktoré vo vojne zažili. „Psychologička, ktorá s deťmi pracuje, mi hovorila, že vždy, keď sa s nimi presúva pri leteckom poplachu do bunkra, spievajú si pieseň. Čím viac počuť výbuchy, tým hlasnejšie s deťmi spievajú, aby ich prehlušili,“ hovorí o aktuálnej situácii.

Od začiatku vojny sa stretol so stovkami sirôt a polosirôt. Deti, ktoré videli smrť rodiča, oboch rodičov či blízkych, sú podľa Pekarčíka zvláštne zamĺknuté. „Napríklad, idete po parku v Balakleji so skupinkou 15-ročných ľudí. Veľmi tiché dievča, ktoré sa celý čas pozerá do zeme, vám tak medzi rečou povie, že v tom istom parku „lovili mobilný signál a Rusi tu lovili ich,“ opisuje.

S kamerou teraz dokumentuje prácu tímu ukrajinských psychológov a psychiatrov, ktorí v postokupovaných oblastiach pomáhajú traumatizovaným deťom. Na skupinových terapiách sa im snažia pomôcť vyrovnať sa so smrťou a bolesťou. „Človek skúma, čo v spoločnosti nejde a nejako sa na to snaží dať záplatu,“ hovorí o zbierke na pomoc ukrajinským deťom, ktorú rozbehol, a o tom, vďaka čomu dokáže zblízka čeliť utrpeniu ľudí vo vojne na Ukrajine.

V rozhovore s Pavlom Pekarčíkom hovoríme aj o tom:

• aká je aktuálna situácia v Charkivskej oblasti a ako vyzerá bežný deň miestnych detí,
• prečo sa spolu s Ivanom Ostrochovským rozhodli nakrútiť film Svetloplachosť cez optiku detí,
• ako počas vojny funguje ukrajinský štát a kto sa stará o osirotené deti,
• čo potrebujú ukrajinské deti a čo si prajú deti, ktorým ruskí vojaci zabili rodičov,
• ako vyzerajú skupinové terapie detí na postokupovaných územiach,
• ako dokáže deťom poznačeným vojnou pomôcť krátky pobyt na mieste, kde nie sú míny.

Z Ukrajiny ste sa vrátili pred pár dňami. Aká je aktuálna situácia v Charkivskej oblasti?

Do Charkiva sme prišli minulý piatok (3. mája 2024 – poznámka redakcie) a odchádzali sme nasledujúci utorok. V sobotu lietali bomby priamo do mesta, čo je tam bežná vec. V pondelok sme boli v Cyrkunoch, čo je asi 27 kilometrov od hraníc. A od Charkiva je to asi tak ďaleko ako Vrakuňa od centra Bratislavy. Je to prvá dedina za Charkivom, predtým ju okupovali Rusi. Počas dňa bolo osem alebo desať leteckých poplachov. Priamo do dediny dopadli dve nálože.

Žije tam kopa detí, ktoré boli pod okupáciou niekoľko mesiacov. V dedine je momentálne poškodených 90 percent stavieb. Jednou z opravených budov je špeciálne komunitné centrum pre decká, kde je internet. Mamy tam chodia s deťmi, riešia si veci a deti majú zatiaľ angličtinu, učia sa a majú psychoterapie.

Vedľa komunitného centra je betónový bunker. Keď sa začal poplach, deti sa presunuli doň. Potom bolo počuť pár veľkých výbuchov a išlo sa von. Psychologička, ktorá s deťmi pracuje, mi hovorila, že vždy, keď sa s nimi presúva pri leteckom poplachu do bunkra, spievajú si pieseň. Čím viac počuť výbuchy, tým hlasnejšie s deťmi spievajú, aby ich prehlušili. Spievajú aj preto, aby Rusi videli, že sa neboja. Do bunkra vedie labyrintový vchod, je tam tma a nie je tam signál. Kým v ňom deti sedia, opäť spievajú. Keď sa začnú trúsiť von, všetkým naraz volajú mamy, ak nie sú s nimi, či sú v poriadku. To je aktuálna realita. Tak vyzerá rozširovanie ruského sveta na mieste, kde sa to deje.

V Charkivskej oblasti ste boli aj niekoľko týždňov predtým. Ako sa tam za posledné obdobie zmenila situácia?

Vo vojne sa veci menia veľmi rýchlo. V piatok, keď som tam prišiel, bol ešte pokoj, no teraz v tom začína byť zmätok. Ukrajinská armáda vybudovala opevnenia pozdĺž hraníc. Telefonoval som so svojím kamarátom, ktorý je starostom Starého Saltiva, čo je jedna z prihraničných dedín, a povedal mi, že od vybudovania opevnenia bolo ticho. Mal pocit, že sa opevnenie asi podarilo. No teraz sa začala evakuácia obyvateľov dediny a hrozí, že bude nutné evakuovať aj decká z komunitného centra v Cyrkunoch. Jedna z psychologičiek to pekne opísala, keď mi povedala, že s deťmi síce momentálne stojí v betónovom bunkri, no pre deti skrýšu nepredstavuje len niečo betónové. Pre deti je úkrytom akýkoľvek dospelý človek, ktokoľvek, kto im poskytuje bezpečie. To, že môžu mať nablízku psychológov je pre ne veľmi dôležité, lebo rodičia sú často sami roztrasení a nemajú vždy silu byť pokojní.

Pohľad detí na vojnu na Ukrajine dokumentujete už niekoľko rokov. Pri nakrúcaní filmu Svetloplachosť ste sa zoznámili s deťmi Nikitom a Viki, ktoré sú hlavnými hrdinami filmu a týždne žili s rodičmi v charkivskom metre. Ako vnímali vojnu, ktorá sa odohrávala nad ich hlavami?

Ťažko povedať. Človek sa dokáže málokedy dostať do detskej hlavy dostatočne hlboko. Bol som tam s Ivanom Ostrochovským a obaja sme mali pocit, že asi najlepšie to vystihuje veta: „Detstvo